Nechránené pralesy už nevyrúbu, vláda schválila rezerváciu Pralesy Slovenska

Od prvého decembra tohto roka bude chránená väčšina slovenských pralesov. Vláda v stredu schválila návrh na vyhlásenie prírodnej rezervácie Pralesy Slovenska. Na vznik rezervácie stačilo rozhodnutie vlády, žiadne ďalšie schvaľovanie už nebude.

Nová rezervácia nie je sústredená v jednej lokalite, ako je to zvykom, ale je roztrúsená vo viacerých častiach Slovenska. Bude mať celkovú výmeru takmer 6 500 hektárov, z nich asi jednu tretinu predstavujú pralesy a dve tretiny staré prirodzené lesy, ktoré ich obklopujú. Samotné pralesy sú v mnohých prípadoch príliš malé a na zachovanie svojej pestrosti potrebujú väčší, ucelenejší komplex.

Najprv urobili mapy

Na zmapovaní pralesov a najvzácnejších lesov pracovali sedem rokov nezávislí ochranári. Ďalších päť rokov lobovali za ich právnu ochranu.

„Vedľajším produktom mapovania pralesov bolo 24 stretnutí s medveďmi, stretnutie s vlkom, nález viacerých vzácnych druhov rastlín a zodratie jedného páru kvalitných topánok,” hovorí Marián Jasík z občianskeho združenia Prales.

Pred dvanástimi rokmi prišiel s myšlienkou nájsť a ochrániť najvzácnejšie slovenské lesy. Dvadsaťšesť ľudí počas siedmich rokov prešlo takmer 60-tisíc hektárov lesov. Hľadali tie, ktoré nepoznačil človek. Napokon našli desaťtisíc hektárov pralesov a ich zvyškov.

Pomáhali si vojenskými mapami z čias Rakúsko-Uhorska či tipmi od miestnych znalcov. V Ľubochnianskej doline stretol báčika a spýtal sa ho, či nevie, kde je prales Lipová. „Aaa, viem, v sedemdesiatom štvrtom ho odviezli do fabriky na výrobu nábytku,” spomína Marián Jasík na odpoveď.

Pralesy sú dôležité z hľadiska zadržiavania vody v krajine. Majú kvalitnú pôdu nenarušenú ťažbami, sú domovom mnohých vzácnych druhov, ktoré následne môžu kolonizovať okolité lesy. Ich výskum pomáha lesníkom vypestovať stabilnejšie lesy. A dokážu viazať oveľa viac uhlíka než bežné hospodárske lesy.

Slovenské pralesy ležia približne v 70 existujúcich rezerváciách, no tretina z nich bola doteraz nechránená. Niektoré na to doplatili. Podľa Jasíka zlikvidovala ťažba dreva za posledných desať rokov päť lokalít pralesov a poškodila ďalších 35. Za odstrašujúci príklad považuje bývalý prales Veľký bok v Nízkych Tatrách, ktorý bol vyrúbaný takmer celý.

V novej rezervácii budú pralesy, ktoré ležia na pozemkoch spravovaných štátnym podnikom Lesy SR. Ostatné doposiaľ nechránené pralesy sú na súkromných pozemkoch alebo ich spravujú iné štátne organizácie, napríklad Vojenské lesy a majetky, Štátne lesy TANAP-u alebo Lesopoľnohospodársky majetok Ulič. S neštátnymi vlastníkmi bude potrebné rokovať a vypracovať pre každé územie osobitný projekt.

Hľadali aj v mapách z čias Rakúsko-Uhorska

Na začiatku bola kniha Pralesy Slovenska od Štefana Korpeľa z roku 1989. „Mal som ju dobre načítanú a vedel som, že tento zoznam pralesov nie je úplne presný, časť pralesov už zanikla a niektoré, ktoré som poznal, tam neboli uvedené. Oslovil som kolegu Juraja Vysokého a v rámci občianskeho združenia Forest Stewardship Council Slovensko sme sa rozhodli pralesy na Slovensku zmapovať,” hovorí Marián Jasík.

Ochranári získali peniaze na projekt z nórskych fondov. Naštudovali si literatúru o pralesoch, ktorej veľa nebolo, využili databázu Národného lesníckeho centra, ktoré malo údaje o všetkých slovenských lesoch. Zbierali tipy od miestnych lesníkov, poľovníkov a znalcov prírody. Vybrané lokality pozreli na ortofotomapách, aby zistili, či sú lesy na týchto miestach vyťažené alebo nie.

Využili historické letecké snímky z roku 1950, ktoré v tom čase zverejnila Technická univerzita vo Zvolene. Získané údaje konfrontovali aj s mapami prvého a druhého vojenského uhorského mapovania.

Ďalšou úlohou bolo stanoviť si definíciu pralesa a kritériá, ktoré by mal spĺňať. „Museli sme vytvoriť metodiku na identifikáciu pralesov, kde sme využili všetky doterajšie skúsenosti z tejto oblasti, konfrontovali sme ju aj medzinárodne.” Po tréningu sa do terénu vybralo dvadsaťšesť ľudí, ktorí prechádzali a mapovali lesy. Zakresľovali tie, ktoré kritériá splnili a zbierali o nich údaje.

„V teréne a pri ochrane pralesov sme spolu strávili 62-tisíc hodín,” hovorí Marián Jasík. Po prvom kole neboli spokojní s tým, že zmapovali len lokality, ktoré mali výmeru aspoň 20 hektárov a viac. „Vedeli sme, že zvyšky vzácnych lesov sú aj na menších lokalitách.”

Nasledoval druhý projekt. V rámci neho prešli, už len vo štvorici, všetky zmapované lokality. Ukázalo sa, že niekde sú potrebné revízie. „Napríklad v Slovenskom raji sme znížili počet aj veľkosť pralesov. Naopak, ľudia, ktorí mapovali v Tatrách, boli prísni, tam pralesov pribudlo.

Pri spresňovaní hraníc pomáhal aj súbežne bežiaci projekt, ktorý Prales robí s Lesníckou fakultou Českej zemědelskej univerzity z Prahy. V rámci neho zisťujú napríklad vek stromov na výskumných plochách a dokážu opísať, čo sa na ploche dialo v dávnej minulosti. „O niečo smutnejšie bolo spresňovanie zoznamu a hraníc pralesov na základe toho, ako z nich užívatelia lesov postupne rúbali,“ hovorí Marián Jasík.

Výsledky výskumu publikovali v odbornej literatúre vrátane prestížneho lesníckeho časopisu Forest Ecology and Management. Výsledky postupne akceptovali aj štátne inštitúcie a dnes zoznam zmapovaných pralesov figuruje ako oficiálna slovenská databáza.

Niektoré pralesy legálne vyrúbali

Hoci už bolo jasné, kde pralesy sú, záviselo iba od dobrej vôle ich majiteľov či správcov pozemkov, či ostanú ďalej stáť.

„Po zmapovaní sme napísali zdvorilý list každému vlastníkovi a užívateľovi, že na ich pozemkoch sú pralesy, priložili sme mapku, zoznam, odkaz na našu stránku, s tým, že sme ich veľmi pekne požiadali, pokiaľ je to možné, aby do tých pralesov nezasahovali.” Reakcie boli rôzne. Niektorí majitelia pralesy následne vyťažili.

Od roku 2012 ubudlo zásahov do pralesov zo strany štátnych lesníkov. Sľúbili, že do nich zasahovať nebudú a až na malé výnimky, ktoré podľa Mariána Jasíka mohli byť aj omylom, slovo dodržiavali. Toto riešenie však nebolo koncepčné ani dlhodobo udržateľné. Lesy SR si nemohli dovoliť nespracúvať kalamity, pretože to od nich vyžaduje lesný zákon. Jediným systémovým riešením bolo vypracovať návrh chráneného územia.

V tejto fáze sa k Pralesu pridala mimovládna organizácia WWF Slovensko. „Už vytvorenie databázy pralesov bolo sčasti podporené prostredníctvom WWF, a keď sme začali pôsobiť aj na Slovensku, chceli sme prispieť k tomu, aby tieto lokality dostali adekvátnu ochranu,” hovorí Miroslava Plassmann, riaditeľka WWF Slovensko.

Nasledujúce tri roky ochranári z oboch mimovládnych organizácií systematicky chodili od jedného lesného závodu k druhému, rokovali s vedením štátneho podniku, rokovali o hraniciach pralesov.

„Podarilo sa nám nájsť peniaze na to, aby sme pripravili návrh rezervácie.” Ten konzultovali so štátnou ochranou prírody, ktorá je oprávnená predkladať takéto návrhy ministerstvu životného prostredia. Keďže predchádzajúce ani súčasné ministerstvo sa legislatívnemu procesu vyhláseniu rezervácie veľmi nevenovalo, obe mimovládne organizácie spustili petíciu Dajme pralesom 5, ktorú podpísalo vyše 30-tisíc ľudí.

Za kľúčovú považuje Miroslava Plassmann ideu jedného z autorov inventarizácie pralesov Pavla Polláka. „Mal veľmi odvážny nápad, že 76 lokalít pralesov bude vyhlásených za jednu rezerváciu.” Štandardne je jedna prírodná rezervácia jednou ucelenou lokalitou. „To bol veľký posun, lebo ak by sme šli od jednej lokality k druhej, tak by sme nikdy neprišli na koniec.” V ďalšej dokumentácii sa už hovorí o špecifických podmienkach pre každú lokalitu.

Lokality sa nachádzajú vo všetkých krajoch, rozlohou najviac – 3 200 hektárov – ich leží v Banskobystrickom kraji.

Legislatívny proces ukončila vláda návrhom na vyhlásenie rezervácie k 1. decembru tohto roka.

Neštátni ochranári chceli voľný pohyb ľudí, štátni nie

„Oceňujeme, že sa rezort životného prostredia nakoniec s Lesmi SR dohodol a našiel riešenie,” hovorí Marián Jasík. Prekáža mu len to, že do niektorých miest, kam doteraz ľudia mohli voľne vstupovať, sa po novom nedostanú. Zákon o ochrane prírody povoľuje pohyb v rezervácii len po značenom chodníku, no tie zďaleka nie sú v každej z týchto lokalít.

„Chceli sme, aby rezervácia bola voľne prístupná ľuďom, lebo si myslíme, že ľudí, ktorí tam pôjdu, bude minimum, a tí, ktorí tam chcú ísť, si to zaslúžia. Štátna ochrana prírody však nesúhlasila.“

Piaty, najprísnejší stupeň ochrany, neumožní ani iné činnosti, ktoré pôvodne žiadali štátni lesníci, napríklad údržbu existujúcich lesných ciest a chodníkov, lov kopytníkov, zber semien lesných drevín či kotvenie lanoviek pri ťažbe dreva v susedných lokalitách. Ak budú chcieť štátne lesy niektorú z týchto činností vykonávať, budú musieť žiadať o výnimku zo zákona o ochrane prírody.

„Navrhovali sme kompromis, aby výnimka bola zahrnutá priamo vo vyhlasovacom predpise. To, žiaľ, neprešlo cez ministerstvo životného prostredia. Máme obavy, že ak to pôjde cez konania o výnimke, rôzne fundamentálne ochranárske organizácie budú Lesom SR robiť nezmyselné obštrukcie. Akceptujeme, že sa ministerstvá dohodli, ale nepovažujeme to za vhodné riešenie,“ hovorí Marián Jasík.

Štátny tajomník ministerstva životného prostredia Michal Kiča povedal, že aj súčasný zákon o ochrane prírody umožňuje určiť vyhradené miesta, kde je napriek najvyššiemu stupňu ochrany povolený vstup ľudí.

„Chceme nájsť vyváženie záujmov ochrany prírody a zároveň prírode blízkeho turizmu, aby si návštevník mohol pozrieť nádherné prírodné hodnoty, ktoré mu bezzásahové územie môže poskytnúť. Určite nie je našou ambíciou, aby sa s lepšou ochranou prírody vytláčali obyvatelia a návštevníci z týchto území, najmä ak do niektorých mohli doteraz voľne chodiť.“

Kiča predpokladá, že ministerstvo iniciatívne vstúpi do vytypovania takých lokalít, kde by bolo prípustné povoliť vstup z hľadiska ochrany prírody. Minister životného prostredia Ján Budaj uviedol, že vyhlásením pralesov sa otvára možnosť využiť niektoré lokality pre rozvoj poznávacieho turizmu.