Keď jedna Zem (ne)stačí? Pesimizmus je, žiaľ, namieste
Reálne aj nereálne scenáre budúceho vývoja sú viac čierne až celkom čierne. Ružové neexistujú ani na úrovni sci-fi.
Autor je demograf, Prírodovedecká fakulta UK
V súvislosti s klimatickou konferenciou v Glasgowe som sa prichytil pri tom, že sa (naivne) teším z každého úspechu – dohody tam uzatvorenej, hoc aj čiastkovej, napríklad čo sa týka konca odlesňovania. Podporil ju dokonca aj brazílsky prezident Bolsonaro. Počkajme si do roku 2030, či bude platiť klasické „sľuby sa sľubujú a blázni…“. Zároveň som sklamaný, že sa konferencie nezúčastnili niektorí z hlavných aktérov znečisťovania, predovšetkým Čína.
Následne zo sladkých pocitov precitnem a uvedomím si, že okrem dohôd politikov (ktoré sa aj tak neplnia) je ešte množstvo faktorov, ktoré ku klimatickej zmene výrazne prispievajú.
Svet bohatne, to je problém č. 1
Podľa údajov Global Carbon Atlas od roku 2000 emisie CO2 v Číne stúpli približne trojnásobne. To sú iba dve dekády. Čína sa tak osamostatnila v tomto nelichotivom rebríčku pred USA, EÚ a Indiou, ktorých emisie hlavného skleníkového plynu sú podstatne, teda dva- až trikrát nižšie. Samozrejme, v prepočte na počet obyvateľov sú Spojené štáty stále „neohrozeným lídrom“.
Prečo to však spomínam? V Číne od roku 2000 pribudlo zhruba 200 000 000 obyvateľov. Zámerne som tento údaj napísal pomocou núl, takto sa to obrovské číslo dá lepšie „precítiť“. Napriek tomu, že za dve desaťročia takto pribudla na svete takmer jedna Brazília, v relatívnom vyjadrení nejde o výrazný nárast a čínsky demografický rast sa v súčasnosti už v podstate takmer zastavil. Taký extrémny nárast emisií teda zďaleka nejde na vrub populačnému rastu, ale hospodárskemu rozmachu a zjednodušene povedané – bohatnutiu krajiny.
