Denník N

Balla: knihy Ruda Slobodu sú pre mňa štartéry

Rudolf Sloboda. Foto - literarnyklub.sk
Rudolf Sloboda. Foto – literarnyklub.sk

K svojej prvej recenzii na Ruda Slobodu, ktorý zomrel presne pred dvadsiatimi rokmi, by sa Balla najradšej nehlásil.

„V roku 1994 som napísal idiotskú recenziu na Slobodov román Jeseň. Našťastie vyšla len v okrajovom regionálnom časopise a možno na ňu všetci zabudli.

Lenže ja ju mám doma v šuplíku a z času na čas mi padne zrak napríklad na túto vetu: „Starec sa zhovára s vnučkou a človek má civieť, ako to nášmu starcovi ohromne ide, starec ako tisíce starcov, dieťa ako tisíce detí, zhovárajú sa, slovo dáva slovo, aj slina niečo na jazyk prinesie, je to pôvabný spôsob nulovosti.“

Hanbím sa ako pes. Ešteže je tam aspoň slovo „pôvabný“, ale spomínam si, že som ho vtedy použil len ako alibi – lebo som síce mal v úmysle tú knihu totálne znosiť, no zároveň som sa bál, že niekto potom za recenziu znosí mňa.

Lapidárnosť ako nedostižná, ale stále stíhaná méta

Dnes nechápem, ako som mohol podozrievať z akejsi tuctovej utáranosti autora, ktorý dokázal smrť jednej svojej literárnej postavy, Rudolfa Hodžu v románe Uršuľa, vybaviť takto jednoducho a stručne: „Ženy ho chytili, podali pohár vody. Hodža padol zo stoličky, zatriasol sa. Vydýchol, umrel.“ Nie je to nádherné? Tento civilný, nepatetický opis smrti? Jeho lapidárnosť sa pre mňa stala nedostižnou, no stále stíhanou métou.

jesenJeseň mi však svojho času ozaj nesadla, iritoval ma v nej okrem domnelého tárania možno Slobodov pozitívny vzťah k Biblii, ale dnes ma už neirituje nič, stal som sa nekritickým obdivovateľom jeho písania a všetky jeho knižky čítam znovu a znovu.

Vrátane Jesene, veď je v nej napokon aj veta: „Ak človek umrie a viac ho nebude, je ’zbytočný ’ aj Boh.“ Človek Sloboda umrel a niet ho, Boh teda vo vzťahu k nemu zozbytočnel. Našťastie tu ostali Slobodove inšpiratívne texty. Nedávno sme v súvislosti s nimi hovorili s Jurajom Kušnierikom o tom, čo som si pracovne nazval knihy – štartéry.

Pri čítaní Slobodu sa písanie zdá ľahké

Keď čítam Dostojevského alebo Tatarku, unáša ma príbeh, dej, udalosti, úvahy, čítam a užívam si čítanie, ale keď vezmem do rúk knihu – štartér, a takou je každá kniha Ruda Slobodu, alebo Rakúsa, alebo Kerouaca, Kafku či Becketta, vzápätí pocítim neodbytnú túžbu písať a dokonca sa mi vo chvíľach takejto pomätenosti zdá, že na to mám, že mi to pôjde, lebo písanie je hračka, pozrime sa tuto na Ruda, ako tie jeho texty pekne plynú, veď to vznikalo doslova samo, len tak spakruky!

Jeho knihy navádzajú na písanie, lebo sa pri nich zdá, že písanie je ľahké. Lenže zdanie klame. Možno nie každého, ale mňa určite.

A z toho, čo sa na prvý pohľad u Slobodu javí ako rutinne zaznamenaná banalita, sa pri presnejšom a hlbšom vnímaní vynára originálne a nenapodobiteľne zachytená, bravúrne obkrúžená, precízne zapísaná a pri čine prichytená pravá podstata (aspoň jedného) života.

To je viac než dosť.

Teraz najčítanejšie