Rozprávka o občanoch a diktátoroch bádajúcich klímu
Odkedy mám deti a vnukov, zmenil sa algoritmus počítača, ktorý funguje v mojej hlave.
Autor je psychiater
Každý deň si prečítam spravodajstvo „z klimatickej konferencie“ v Glasgowe. Pred niekoľkými desaťročiami som pri čítaní ponurých prognóz mudroval, že, chvalabohu, mňa sa to netýka, lebo o päťdesiat – šesťdesiat rokov tu už nebudem.
Lenže odkedy mám deti a vnukov(!), zmenil sa algoritmus počítača, ktorý funguje v mojej hlave. Ak ktorási prognóza hovorí, že v polovici nášho storočia dôjde k nejakej prírodnej katastrofe, automaticky myslím na to, koľko rokov budú mať Teó a Flóra. Takto oveľa viac preciťujem aj vlastnú zodpovednosť za prírodu okolo nás.
Musím však povedať, že dodnes nemám jasný názor na problémy týkajúce sa klimatickej zmeny. Počas uplynulých desaťročí som čítal toľko pro a kontra argumentov, že je ťažké jednoznačne odpovedať na niektoré otázky. Vôbec však nepochybujem o tom, že ľudské pokolenie v uplynulom pol druha storočí tak brutálne a diletantsky zasiahlo do chodu prírody, že to má/bude mať mimoriadne vážne dôsledky. Ergo musíme konať!
Tu prejdem k druhej otázke: mnohí nadávajú aktivistom a „zeleným“ hnutiam, ktoré dnešné hlasné polemiky vyvolali. Hovoria (a je to pravdepodobne aj pravda), že Greta Thunbergová a ostatní „zelení“ aktivisti nie sú takí zbehlí v problematike klimatických zmien ako erudovaní výskumníci. Prečo sa potom do toho miešajú?!
