Počas vojny sa Čičmanci týždne ukrývali v horách a pivniciach, mužov nechali Nemci dvakrát nastúpiť na výstrahu

Príbeh spracovali dokumentaristi z organizácie Post Bellum, ktorá vyhľadáva a dokumentuje spomienky pamätníkov na totalitné režimy 20. storočia. Aj vďaka vašej podpore budú môcť zaznamenať ďalšie príbehy, aby sa na ne nezabudlo a minulosť nemohol nikto spochybniť. Máte tip na pamätníka, ktorého príbeh by sme mali spracovať? Napíšte nám.

Obec Čičmany, v ktorej sa narodila Alžbeta Ošvátová, počas 2. svetovej vojny striedavo obsadili partizáni a Nemci. V júli 1942 z obce odviedli židovskú rodinu krčmára Jozefa Glásela. Blízko ich domu sídlil partizánsky štáb a oproti bol zriadený lazaret. Dedinčania pomáhali partizánom, podporovali ich jedlom aj ubytovaním.

Najväčšia pohroma prišla na konci vojny 6. apríla 1945, keď Nemci hľadali únikové cesty z Rajeckej doliny a vyslali do dediny postupne tri hliadky. Miestni ich zlikvidovali. Do dediny prišli tanky s mínometmi a Čičmany vypálili. Alžbeta s mamou, sestrou a krstnými rodičmi sa skrývali v hore, v pivniciach a v bunkroch, kde tri týždne prežili v zime, snehu a strachu o vlastné životy. Neskôr prišli do už oslobodeného Gápla, kde sa o nich starali miestni a sovietski vojaci. Otec koncom apríla prišiel po rodinu a vrátili sa do Čičmian.

Alžbeta Ošvátová sa narodila 10. mája 1935 v Čičmanoch Petrovi Hlasicovi a Irene, rodenej Kubincovej. Alžbeta mala ešte o štyri roky mladšiu sestru Irenu.

Otec sa zaoberal podomovým predajom galantérie a papúč, neskôr pracoval v horách. Mama bola v domácnosti a starala sa o hospodárstvo. Mali kravy aj koňa.

Alžbeta začala navštevovať prvý ročník ľudovej školy v Čičmanoch už v období existencie ľudáckej Slovenskej republiky. Vtedy pomerne veľká dedina, v ktorej žilo 1 500 obyvateľov, mala v škole 80 detí v dvoch triedach. Nádherné a pokojné detstvo prerušila 2. svetová vojna, ktorá jedinečnú maľovanú dedinu a jej obyvateľov navždy kruto poznačila.

Začiatky vojny v Čičmanoch

Na podhorskú obec skrytú hlboko v horách Strážovských vrchov a jej obyvateľov doľahli krutosti ľudáckeho režimu hneď po jeho vzniku. Represie voči jedinej židovskej rodine Gláselovcov, ktorí mali v obci obchod a krčmu, prichádzali najmä od ľudí z nemeckých dedín.

Jozefa Glásela s manželkou a dcérou Ernou 17. júla 1942 deportovali do Auschwitzu, odkiaľ sa už nevrátili. Ich syn Arnošt v tom čase v Čičmanoch nebol.

Ťažká dostupnosť Čičmian znamenala v období 2. svetovej vojny a najmä počas SNP ideálne miesto na partizánsku a odbojovú činnosť rôznych skupín. Už pred vypuknutím SNP sa Čičmany a okolité hlboké hory plnili partizánskymi skupinami rôznych národností.

Čičmany boli dôležitým tranzitným bodom jednotiek Partizánskej brigády J. Žižku (PBJŽ) od Uhrovca cez Valaskú Belú, Gápel, Čičmany, Fačkov až po Kunerad, kde sídlila Partizánska brigáda M. R. Štefánika.

Čičmanci s partizánmi sympatizovali a veľmi ich podporovali. Dedinu obsadili partizáni PBJŽ hneď v prvý deň SNP 29. augusta 1944. Koniec leta a jeseň 1944 teda znamenali aj koniec relatívne pokojných čias v Čičmanoch.

Alžbeta mala v tom čase deväť a pol roka. „Vtedy sme do školy chodili aj nechodili. Učitelia boli akísi stresovaní. Takí zľakaní, lebo oni boli dospelí ľudia a vedeli, čo sa deje, rozumeli tomu. My sme boli deti. Keď sa začala vojna, tak naši rodičia boli smutní a len si čosi šuškali. Rozprávali sa potichu, boli vážni a náš otec povedali: ‚Deti moje, zle je, ide vojna, idú ťažké časy.‘ No my sme tomu tak úplne nerozumeli. Vlastne sme však chápali, že je to zlé,“ spomína na prvé dotyky s vojnou dnes.

Do domu oproti zvážali ranených a mŕtvych

Alžbeta s rodičmi, sestrou, tetou a jej rodinou žili na hornom konci dediny. „Raz som sa dívala z okna, to bolo ešte začiatkom zimy 1944, no boli už snehy. Dívala som sa z nášho okna smerom na Paškov vršek. A tam sa brodili vojaci. Zohnutí, schúlení, prenesmierna zima už bola. Vtedy som niečo v sebe pocítila ako takú ľútosť, že tí chudáci ako asi trpia a ja som v teple v izbe. Vtedy v ten moment sa niečo vo mne pohlo a pravdepodobne vtedy som dospela. Potom sa to už začalo naplno…“ spomína na moment, keď si uvedomila, že je naozaj zle.

V susedstve u Krchovcov sídlil partizánsky štáb. Alžbeta si spomína, že im velila ruská žena, pravdepodobne partizánka. Bola veľmi prísna, kričala, mala stále pri sebe zbraň. Aj sa bála okolo toho domu prejsť. Neskôr sa dozvedela, že ju niekto zastrelil.

V dome u Petrášovcov oproti bol zriadený lazaret. Pamätá si, ako s ostatnými deťmi aj dospelými nemo stáli na ceste.

„Dívali sme sa, ako niečo zvážajú na saniach. Bolo veľa snehu, tie sane ťahali kone a mali bočnice. Zvážali mŕtvych pohádzaných na saniach hlava-nehlava. Potom ich dávali do miestností u Petrášovcov. Ľudia na saniach stonali, my sme sa drkotali od strachu. Nevedeli sme, čo sa deje. Počuli sme stony, náreky, výkriky bolestné. Aj v noci do domu sme počuli, ako tí ľudia strašne kričia. Boli medzi nimi Taliani, Maďari, Slováci, Francúzi,“ spomína si na lazaret v susedstve. V tom dome bol niekoľko týždňov.

Do dediny zvážali mŕtvych a ranených hlavne z okolitých Strážovských vrchov, kde s malými prestávkami pokračovali boje až do konca vojny. Mŕtvych pochovávali do hromadného hrobu na miestnom cintoríne.

Alžbeta si spomína, že k nim chodil jeden mladý vojak a brával si na kolená malú Irenku, vraj mal doma podobnú dcérku. Inokedy zase mama ukryla v senníku nad maštaľkou vystrašeného partizána, ale do rána zmizol bez stopy.

Prvý nástup na výstrahu

Alžbeta a ostatné deti v tom čase už do školy takmer nechodili. Školu raz obsadili partizáni a potom nemecké jednotky.

Začiatkom decembra 1944 sa do rodnej obce vrátil syn vtedy už nebohej židovskej rodiny Arnošt Glásel a pomstil sa arizátorom ich majetku. Arizátora a jeho ženu zajali. Ženu neskôr zastrelili, mužovi sa podarilo ujsť.

Tento incident využili Nemci a do obce vyslali asi 300 mužov. Veliteľ posádky dal 6. decembra 1944 nastúpiť pred obchod po Gláselovcoch do štvorstupu všetkých mužov od 16 do 60 rokov. Každý desiaty mal byť za podporu partizánov odstrelený. Medzi nimi bol aj Alžbetin otec, Peter Hlasica. Vtedy sa za mužov zaručili miestny farár Ján Štrba a ďalší majetní gazdovia.

Vlastnými životmi zaistili bezpečnosť nemeckej jednotke, ktorá sa v dedine usadila. Nakoniec mužov pustili domov a Nemci v Čičmanoch zostali do konca januára 1945. Po ich odchode sa Čičmany stali opäť prechodným bydliskom partizánov.

Čakali koniec vojny, prišla pohroma

Začiatkom apríla hľadali ustupujúci Nemci únikové cesty, kadiaľ by sa vedeli čo najrýchlejšie presunúť aj s ťažkou technikou. Do dediny vtrhla hliadka nemeckých vojakov na motorke. Miestni ju hneď zlikvidovali a stopy zahladili. Druhú hliadku na aute stihol rovnaký osud.

Čoskoro sa však v dedine objavila čata nemeckých vojakov na koňoch a chceli zlikvidovať bez stopy aj ju. To sa im však už nepodarilo. Jeden jazdec vyviazol a podal hlásenie veleniu vo Fačkove. Vtedy sa na Čičmany začala valiť pohroma.

Alžbeta si spomína na podvečer, keď po dedine začal pobehovať miestny hlásnik. Bubnoval, aby všetci chlapi zobrali náradie a išli zatarasiť prístupové cesty do dediny, lebo sa blížia Nemci.

Bolo to v piatok 6. apríla 1945. Išiel aj Alžbetin otec, no bolo už neskoro. Do dediny sa z dolného konca blížili Nemci na tankoch a začali strieľať. V domoch pozostávali väčšinou nevládni ľudia, ženy a deti, muži stavali barikády.

„Vonku bolo počuť hrozný hluk. Výbuchy, dunenie, streľba. Akoby sa rúcali skaly a roztrhla sa pod nami zem. Cez okná sme zbadali blesky a silnú žiaru. Naša mama s tetou Aničkou začali strhávať periny, doklady, šatstvo, kroje a pchali všetko do pivnice, kde sme mali zemiaky. Potom sme sa aj my štyri šli skryť do pivnice pod domom. Keď sme boli v pivnici, aj napriek hroznému duneniu vonku sme počuli akési príliš hlučné rýchle kroky pri našom dome. Mama sa odvážili vyjsť von a volali: ‚Peter, si to ty, Peter?‘ Ale neboli to náš otec. Okolo nášho domu behal kôň, bol ako úplne zdivený. Fŕkal, erdžal, asi sa mu podarilo ujsť z horiacej maštale,“ spomína na deň hrôzy, keď horný koniec maľovaných Čičmian zachvátil oheň.

Útek pred plameňmi do lesa

Drevenice na hornom konci boli v ohni, a preto museli opustiť dedinu. Mama Irena, krstná mama a krstný otec nahádzali na voz všetko, čo narýchlo pozháňali, navrch posadili svojho 6-ročného Vladka a 6-ročnú Irenku. Ženy, 9-ročná Vlastička a takmer 10-ročná Alžbeta cupitali za vozom hore Krchovou cestou.

„Neboli sme ani teplo oblečené. Mne sa z nohy vyzula papuča – habatka. Nebolo času ju v tom blate a snehu ešte aj hľadať. A tak som za tým vozom bežala s jednou bosou nohou. Na krížnej ceste zabočili krstný otec s vozom vpravo, medzi predné a zadné vršky na sedlo. Potom doľava na zadné vršky a potom doprava na Slatinu, na Lazy a zastavili sme sa až v lese,“ spomína na útek.

Dorazili na Mikľovské, kde už bolo asi 30 ľudí, čo tiež ušli z dediny. Väčšinou ženy a deti, chlapov bolo veľmi málo.

„Všade bola tma, z dediny sa valili husté čierne dymy. Ja som stratila orientáciu a za ten svet som nevedela, kde sme. V noci nikto nespal. Nadránom prišiel jeden muž z dediny a priniesol veľmi zlú správu. Povedal, že všetci muži, čo zatarasovali cestu, padli. Tiež povedal, že náš dom zhorel. Nastal obrovský nárek, to bola pre nás strašná rana,“ opisuje tragédiu.

Na Mikľovskom utečenci strávili jednu noc a jeden deň a ľudia sa rozhodli vrátiť do dediny. Išli potme potichu poza vršky. V dedine sa utiahli do kamenných pivníc na zemiaky.

„Boli sme hlava na hlave. Nás deti vykladali priamo na zemiaky a dospelí sa tlačili pokope, ako sa dalo. Ľudia sa modlili, plakali, achkali. Pre mňa bola jedna vec vtedy radostná: že mi dali sárové papuče a sveter z ovčej vlny. V pivnici sme sa skoro až dusili. Zvonku sa tam dostával ťažký dym, zhorenina, ale nikto si nedovolil otvárať ťažké dvere na pivnici. Jedno si nepamätám – či sme v tých prvých dňoch niečo jedli,“ spomína na ďalší úkryt.

Tam sa dozvedeli, že ich dom nezhorel a niektorí chlapi stihli pred Nemcami ujsť do hôr.

Skrývanie sa v pivniciach a druhý nástup

Čičmanci v pivniciach celú noc počuli streľbu. Dozvedeli sa, že dedina je stále plná Nemcov, už o nich vedia a musia zase utekať.

To už bolo 8. apríla 1945 a nacisti nariadili nový nástup. Z domov povyháňali ľudí, ktorí sa nestihli skryť, a na školskom dvore dali zhromaždiť všetkých mužov od 14 do 60 rokov. Boli to hlavne tí, ktorí nestihli ujsť do hôr. Všetkých 65 mužov z nástupu bez výnimky odvliekli do Rajca a odtiaľ ich vo vagónoch transportovali do koncentračného tábora Mühlberg v Nemecku.

Nemci zostali v dedine ešte ďalšie dva týždne, keďže jedinú schodnú cestu pre ťažkú techniku už obsadili približujúce sa jednotky sovietskej a rumunskej armády. Nemci zastrelili aj štyroch dedinčanov a bez strechy nad hlavou zostalo pol dediny.

Dedinčania, ktorí sa skrývali v pivniciach, opäť museli utekať. Alžbeta s rodinou a ostatnými potichučky poutekali naspäť do hôr.

„Podvečer 8. apríla 1945, keď sa už zotmelo, vychádzali ľudia po skupinkách smerom na Lopušnú a ďalej k Harvaniciam. Pod touto Harvanickou horou sme sa celkom vysilení akosi dotiahli do Dlhej doliny. Mama miestami Irenku niesli, lebo nevládala kráčať za ostatnými. Pritom guľky neprestajne nad nami hvižďali a ja som za každým takýmto hvizgotom myslela, že ju mám v chrbte alebo v hlave. Z dediny sa ozývali silné výbuchy a streľby. Po veľmi dlhej a strmej ceste sme tam konečne prišli. Deti plakali a líhali si na zem od vyčerpania,“ spomína na druhý útek z dediny.

Bunkre v Dlhej doline

V doline si dedinčania porozdeľovali bunkre a nejaké jedlo, čo stihli narýchlo zobrať z dediny.

„Bola to vykopaná hlboká jama, okolo vrazené drevené koly obklopené konármi, tiež preložené aj nad jamou konármi a dno vyložené čečinou. Neviem, či ostatné bunkre boli také ako ten náš, lebo my deti sme sa nesmeli roztrácať po hore. My tri sme v ňom mali dosť miesta. Boli sme iba malé drobné deti. Túlili sme sa k sebe, no bolo nám zima. Na varenie bol bunker ešte viac preložený, aby nebolo vidieť dymiť sa z neho.“

Alžbeta uvádza, že síce mali teplé jedlo, ale bolo ho veľmi málo. Boli viac hladné ako najedené. Zopár odvážlivcov sa odhodlalo vrátiť do dediny po zásoby jedla a doniesli zemiaky, múku, masť a slaninu. V hore mali nedostatok vody a hygiena tam nebola žiadna. Každý si zachraňoval len holý život.

V tom čase nevedeli vôbec nič o otcovi a mama veľmi plakávala. Nespala, nejedla, len veľmi žialila. Po týždni sa rozhodli, že odídu do bezpečia.

Smer oslobodené územie

Približne 30 ľudí zbalilo svojich pár vecí a pobralo sa do dediny Gápel, ktorá bola v tom čase už oslobodená. Tam dorazili po dlhej a strastiplnej ceste.

Alžbetinej rodiny sa ujali starší manželia Zajacovci. Čičmianske deti chodili z vďaky dedinčanom pásať pod horu kozy.

„V jeden deň sme začuli, že v hore niečo praskalo. Všetci sme sa naľakali. Potom sme už zazreli aj postavy. Začali sme vrešťať a utekali sme smerom na Gápel. Nechali sme tam aj kozy. Tí ľudia, čo z hory vyšli, pobehli za nami a kričali. ‚Detičky, stojte, nebojte sa nás, my vám neublížime.‘ Tak sme zostali stáť. Moja sestrička sa veľmi bála, tisla sa ku mne a objala ma obidvoma rukami. V tej skupine bolo asi šesť chlapov. Jeden z nich išiel rovno k nám dvom. Bol vysoký, zarastený, prikrčil sa k nám, začal veľmi plakať a stále hovoril: ‚Detinky moje, detinky moje drahé! Betuška moja, Iruška moja.‘ Ja som už videla, že sú to náš drahý otec,“ spomína ešte aj dnes so slzami v očiach na stretnutie s otcom, o ktorom si mysleli, že už nežije.

Bolo to 27. apríla 1945. V Gápli ostali ešte zopár dní, kým sa otec trochu nezotavil. Začiatkom mája sa pobrali konečne domov do rodnej obce.

Konečne návrat domov

Čičmany oslobodili 27. apríla 1945 sovietska a rumunská armáda. „V našom dome sa bývať síce dalo, ale bol zdevastovaný. Boli porozbíjané okná, vylomené dvere. V dome všetko rozhádzané a pováľané,“ spomína na návrat domov.

Pohorelcom čoskoro pridelili domy po násilne odídených obyvateľoch z nemeckých dedín a Čičmanci sa rozišli na rôzne strany. V úkryte prežila aj otcova sestra teta Anička a mamini rodičia. Ich dom však bol neobývateľný.

Starí rodičia Kubincovci odišli do Mosta na Ostrove. Jednou z mála šťastných udalostí tých dní bol návrat všetkých 65 mužov z koncentráku. Prišli 11. júla 1945.

Alžbeta si spomína, že po vojne s deťmi pásavala okolo dediny kravy a ponachádzali niekoľko mŕtvol vojakov a partizánov. Vojna sa prehnala aj cez laz Vrch, ktorý patril k Čičmanom. Po vojne sa postupne vyľudnil, až úplne zanikol.

Nový život v Moste

Alžbeta v roku 1946 ukončila piaty ročník ľudovej školy. Vybrali ju, aby mohla pokračovať v meštianke. Najbližšia v Rajci však bola pre zničené cesty nedostupná, a tak v jedenástich rokoch odišla do Mosta k starým rodičom. Začala navštevovať meštianku v Podunajských Biskupiciach.

Celý Most obývali pohorelci z Rajeckej doliny z Čičmian, Zliechova, Košeckého Rovného, Frývaldu a niekoľko rodín z Oravy.

Alžbeta milovala školu, no bolo jej tam veľmi smutno. Stará mama chodila pomáhať do Bratislavy ujovi Štefanovi, ktorý robil riaditeľa v Au Café v Petržalke. Zamestnal aj bratov Ambróza a Viktora. Po dvoch rokoch sa vrátila naspäť do rodnej dediny a chcela pokračovať v štúdiu v Rajci. No spolužiaci ju medzi seba vôbec neprijali.

Stará mama z Mosta ju zobrala naspäť a Alžbeta nastúpila do ďalšieho ročníka už v Malinove, kam postúpili najlepší žiaci z Biskupíc. Starí rodičia medzitým opravili dom v Čičmanoch a na jeseň 1949 sa vrátili naspäť do rodnej obce.

Alžbeta šla bývať k tete Jozefke, no necítila sa tam dobre, a tak sa často utiekala k Bohu. Po skončení štvrtého ročníka meštianky mala pokračovať v ďalšom štúdiu v Bratislave, no odmietla. Nadobro sa vrátila do rodnej dediny. Až neskôr sa dozvedela, že mohla žiť na internáte a chodiť do školy. No bolo už neskoro.

Návrat do Čičmian a život v Rajci

V lete 1950 sa počas prázdnin zamestnala na traktorovej stanici a neskôr pracovala v mäsových závodoch. Tam sa sama naučila písať na písacom stroji. V 16 rokoch si našla lepšie zamestnanie v textilnom závode Slovena v Rajci, kde napokon pracovala dlhých 38 rokov. Najprv robila vo výrobe, neskôr sa vďaka vlastnej šikovnosti dostala až na personálne oddelenie a robila osobnú sekretárku trom riaditeľom.

Stále bývala u rodičov v Čičmanoch, no občas za zlého počasia prespávala v sociálnom dome pre cezpoľných zamestnancov. Tam stretla aj lásku svojho života, Štefana Ošváta z Michaloviec. V septembri 1961 za zosobášili a postupne sa im narodili tri deti – Petrík, Danka a Štefan.

V auguste 1968 sa v uliciach opäť objavili tanky. Opäť pred nimi utekali do hôr. „Skoro som sa zbláznila, lebo som si myslela, že ide to, čo bolo predtým. Deti boli malé, Petrík mal 6 a Danka 4 roky. No ja som ich už videla pozabíjaných. Naši ľudia boli z tých Rusov zľakaní, lebo tí išli na nás tankami,“ spomína na vpád vojsk Varšavskej zmluvy do Československa.

V Rajci našťastie neboli žiadne vážnejšie incidenty a časom sa situácia upokojila. Pre svoju prácu musela vstúpiť do strany, no politicky sa nikdy neangažovala. V časoch najväčšej slávy Sloveny tam pracovalo až 1500 zamestnancov a ona im viedla personálnu agendu.

V novembri 1989 zažila ďalšiu veľkú zmenu. Zamestnanci odovzdali členské legitimácie, začali prichádzať noví riaditelia a podnik postupne upadal. Alžbeta už v roku 1990 odišla do dôchodku.

So svojím manželom prežili spoločne šťastných 57 rokov. Dnes žije striedavo v Rajci a v Čičmanoch v rodičovskom dome. Spomína na všetko to dobré, čo tam prežila. S láskou píše kroniku svojej rodiny, kde zachytáva spomienky pre ďalšie generácie, aby nezabudli.

Radosť jej robí 12 vnúčat a 7 pravnúčat.