Dialóg s Hviezdoslavom
Od smrti klasika uplynie 8. novembra 100 rokov. Je chybou tvrdiť, že síce ide o významného básnika, ale dnešným čitateľom už veľa nehovorí.
Veľa sa v našej slovenskej zemi hovorí o tradícii. Pre niekoho je to slovo priam synonymom cnosti, a preto základom našej budúcnosti. Azda najhlbšie zakorenenou našou tradíciou je, že slovenský ľud je národom holubičím – spravodlivý, bohabojný, po stáročia ťažko pracujúci a utláčaný. Ako tá tisícročná včela zo ságy. Ságy však obyčajne nejaký detail zamlčiavajú. V tomto prípade mi napríklad napadlo, koľko ráz už bodlo tisícročné žihadlo.
Inou tradíciou je naša povestná zrastenosť s prírodou. Akúkoľvek slovenskú ľudovú rozprávku si otvoríte, nájdete v nej horu – či už zakliatu, medenú alebo zlatú. Alebo aspoň strom. Žiadny div. Tak ako sa starí Gréci dívali na more, hľadeli naši prapredkovia na lesy. V tejto súvislosti mi však zišlo na um, že práve tí, ktorých ústa sú plné úcty k tradíciám, majú ruky plné motorových píl.
Alebo taká materinská slovenská reč. Tú tiež asi najmenej ovládajú tí najviac nafúknutí svojou slovenskosťou.
A podobne je to aj s tradičnou slovenskou pohostinnosťou, ktorá sa prejavuje zvlášť, keď príde reč na
