Viera v čaro elektrickej gitary

V jednej z básní vrcholnej zbierky Ivana Martina Jirousa Magorovy labutí písně, ktorú autor písal vo väzení, sú aj verše: „Zařvala triumfálním rykem / šelma nad mrtvým Amalrikem.“ Celá báseň je poctou Jirousovmu milovanému ruskému básnikovi Andrejovi Amalrikovi, z ktorého tvorby obzvlášť rád citoval výrok, že Sovietsky zväz môže zničiť len elektrická gitara.

Toto vtedajšie vyznanie Ivana Martina Jirousa, od ktorého úmrtia uplynulo 9. novembra desať rokov, sa nakoniec istým spôsobom naplnilo, známy monsterproces so skupinou The Plastic People of the Universe a s ďalšími spriaznenými hudobníkmi v roku 1976 mal zásadný vplyv na vzájomné kontakty undergroundu s intelektuálskym disentom, čo priamo viedlo k vzniku Charty 77 a neskôr k následnému pádu komunistického režimu.

Spojenie dvoch svetov

Krátko pred spomínaným procesom sa osobne zoznámil guru a teoretik undergroundu Jirous zvaný Magor s Václavom Havlom, vtedy už vedúcou osobnosťou disidentského hnutia. A hoci išlo zdanlivo o dva odlišné svety, Jirous veľmi rýchlo pochopil, že disidenti sú ľudia, ktorí sa v kritických chvíľach postavia na obranu undergroundu. Tak sa aj stalo. „Mohol som na vlastné oči sledovať ten zaujímavý jav, keď si napríklad profesor Jan Patočka odrazu uvedomil, že sloboda jeho fenomenologického skúmania je slobodou tejto rockovej hudby, ktorá mu, samozrejme, sama osebe nebola a nemohla byť blízka,“ napísal neskôr Havel.

Vlna solidarity s obžalovanými, znásobená vďaka disidentom aj protestami od slávnych svetových spisovateľov, viedla nakoniec k tomu, že