Z luxusnej jachty k slovenskej sekere
Boris Kollár nevie nič o živote na vidieku ani o ľuďoch, ktorí tam žijú napriek tomu, že hovorí, že sa s nimi stretáva.
Autorka je spisovateľka
Osud národných parkov má teraz v rukách človek, ktorý trávi svoje dovolenky najčastejšie na jachte niekde v Dubaji, na Floride, na Capri alebo v Tibete, a ak na Slovensku, tak na lyžovačke na Donovaloch alebo v luxusných hoteloch v Tatrách.
Rozhodne ho nestretnete, ako márne hľadá turistické značky na vyrúbaných stromoch či svoje deti roztrúsené po bezútešných svahoch, ktoré po holorube splavila voda. Nemá záujem o prenájom drevenice na lazoch, v ktorej sa kúri drevom, ani o pozorovanie vtákov v mokradiach. Nepotrebuje prekračovať popadané stromy v bezzásahovej zóne ani sledovať sysle v ich prirodzenom prostredí, ani si kúpiť suvenír od miestnej podnikateľky niekde na stanici horskej železničky, ktorú zachránili dobrovoľníci. Pojmy ako trvalá udržateľnosť, biodiverzita, ekosystém, zachovalé kultúrne a technické pamiatky a nedotknutá príroda, to sú výrazy, ktoré sa v jeho svete nevyskytujú.
Keď Boris Kollár zatúži po neporušenej prírode, romantických výhľadoch na historické stavby a služby na úrovni, naštartuje jachtu, limuzínu, lietadlo a jednoducho sa presunie tam, kde všetku tú romantiku dostane – do zahraničia. Tam, kde už dávno pochopili, že vidiek nezachráni ťažba a výsadba nových stromov. Že drevorubač môže byť dobrým správcom chráneného lesa a pokojne aj dobrým hotelierom a že zdravý les znamená viac ako pár kamiónov mŕtveho dreva.
