Denník N

Revolucionár Belo Hefler: Bez Prahy by tu žiadna revolúcia asi nebola. Nanajvýš by sa to skončilo podtatranskou perestrojkou

Belo Hefler. Foto – Peter Bischof
Belo Hefler. Foto – Peter Bischof

Mal som obavy, koľko ľudí sa zapojí, lebo Rožňava už dlho mala prezývku Malá Moskva. Bolo to mesto prešpikované komunistami a ich posluhovačmi, tvrdí revolucionár Belo Hefler.

Kto vás hodnotovo formoval?

Najmä mamka a jej evanjelická rodinná výchova. Celý život pracovala v administratíve rožňavskej nemocnice. Otec od nás odišiel, keď som mal asi desať rokov. Mamka bola pokorná, poctivá a statočná žena s čistou dušou. Vychovala nás aj s mladším bratom. Nikdy sa nikam netlačila, všetko dôstojne zvládala ako žena samoživiteľka. Veľmi ju obdivujem, aj vo svojich takmer 87 rokoch sa živo zaujíma o dianie a o to, či sa mám dobre a či som v poriadku. Takých čistých a dobrých ľudí poznám málo.

Naši sa nikdy nerozviedli. Otec nás jednoducho opustil a už sa na nás prišiel pozrieť len občas. Zásadný vplyv na mňa nemal, boli sme len v sporadickom kontakte. Pri jeho bohémskom spôsobe života nemal čas na rodinu, jeho prítomnosť v detstve na mňa pôsobila skôr stresujúco. Ak však mám cestu do Košíc, občas sa zastavím pri jeho hrobe v Mokranciach pri Moldave. V kontakte sme boli aj na sklonku jeho života v Bratislave, keď už bol ťažko chorý. Zomrel vo veku, v ktorom budem čoskoro aj ja sám.

Ako by ste opísali minulý režim tým, ktorí ho nezažili?

Bol to ponurý systém sivej priemernosti ubíjajúci v ľuďoch tvorivosť, radosť zo života a slobodu, ktorá je prirodzenou súčasťou ľudskosti. Taký lepšie situovaný pracovný tábor, kde mal síce každý čo jesť a kde bývať, ale musel držať hubu a krok, inak bol na vedľajšej koľaji, odsunutý na okraj oficiálnej spoločnosti. Tá žila v konštantnej pretvárke. Prvého mája zamávala súdruhom na tribúnach mávadlami, inak si o všetkom myslela svoje.

Spätne mám pocit, že aj niektorí na tribúnach si tú maškarádu uvedomovali. Cítili, že to takto nemôže ísť ďalej, že režim je na konci síl, že na to nemá. Súviselo to s obdobnou situáciou v okolitých „bratských“ krajinách sovietskeho bloku, moskovský režim v perestrojke nevynímajúc.

Z poprednej svetovej krajiny prvých rokov 20. storočia sa Československo v rukách komunistov v dôsledku ich sociálneho experimentu stalo zbankrotovanou perifériou. To neznamená, že sa tu nič nevybudovalo, ale za vyspelým svetom a možnosťami, ktoré táto krajina, nebyť komunistického prevratu v roku 1948, mala, to vo všetkých úrovniach života zaostávalo.

Pád režimu, a nielen u nás, bol preto na sklonku 80. rokov minulého storočia nevyhnutný. Vyčerpal sa morálne i ekonomicky. Šlo o to, či bude nasledovať ďalšia reinkarnácia komunistov s takzvanou ľudskou tvárou alebo sa konečne vrátime do normálu, teda do slobodného sveta, aj so všetkými rizikami a úskaliami, ktoré to ľudom prináša.

Zaujímali ste sa vtedy o pomery, v ktorých ste žili?

Áno, prišlo to prirodzene. Tesne po skončení stavebnej priemyslovky a pred nástupom na vojenčinu som sa zoznámil s katolíckym kaplánom Jozefom Leščinským, ktorý sa odvtedy stal mojím priateľom. Bol to známy kňaz a profesor teológie, ktorý zomrel na jar tohto roka.

Vtedy k nemu chodila rožňavská mládež napríklad zahrať si futbal a iné veci. Ja som k nemu chodil na debaty o filozofii, viere a všetkom možnom. Mal skvelé knihy aj chuť diskutovať. Režim to, samozrejme, nemal rád, a tak ho dal sledovať.

Jozef mi dobré a režim provokujúce knihy požičal aj na vojenčinu. Posielal mi ich brat, ktorého si za to predvolali eštebáci a nedostal sa preto ani na vysokú školu. Na vojnu ma zase poslali do Vyškova na Morave k cestno-stavebnému práporu. Tieto prápory boli predtým známe ako takzvané PTP, každému asi niečo hovoria „černí baroni“.

Boli tam pre režim menej spoľahliví ľudia, farári či iní intelektuáli, ale najmä potetovaní trestanci, ktorí mali za sebou vraždy, lúpeže, ťažké bitky, a k tomu rôzni iní psychopati a sociopati. Medzi nimi bolo náročné v zdraví prežiť víkend, nieto celú vojenčinu.

Ja som sa celkom prirodzene orientoval na „absíkov“, teda absolventov vysokých škôl, s ktorými som trávil najviac voľného času. Komické bolo, že najťažšie to tam znášali typy, ktoré sa predtým tvárili veľmi drsne. Neraz sa stalo, že niekto so zlámanými rebrami ležal na toaletách aj dva dni, kým sa konečne pozviechal a vrátil do izby. Cez víkendy tam pili vojaci aj „lampasáci“, často spolu, lebo aj tí druhí tam boli vlastne za trest. Zvláštna vojenčina.

Šikanovali vás?

Je to zvláštne, ale nie, celkovo som tam mal pokoj. Snažil som sa mať nadhľad a ten odstup zrejme zo mňa vyžaroval akúsi nedotklivosť voči všetkým primitívnostiam. Keď mi niekto vyhádzal skrinku, len som sa usmial a mávol nad tým rukou. Nenechal som sa vyprovokovať, potom mi už dali pokoj.

Časom sa ma ujal starší vojak, dvojmetrový chlap, pred ktorým mali ostatní ohromný rešpekt. Cez víkendy chodil „lampasákom“ zvárať na ich domy či chaty. V nedeľu v noci prišiel naliaty rovno k mojej posteli. Zobudil ma a ja som mu rozprával o Havlovi a podobných témach. Ostatní to museli trpieť, inak by ich svojou silou vyhodil cez okno aj s posteľou.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie