Ako vyzerá smútok? Ako benzínová pumpa uprostred skál. Ako dom bez okien. Ako gejzír, čo zamrzol
Fotograf a filmár Martin Kollar urobil knihu, ktorú nechcel. Volá sa After a je hľadaním spojenia života pred stratou blízkeho človeka a po nej.
Možno tú knihu niekto náhodne chytí v kníhkupectve a začne v nej listovať bez toho, aby vedel, čo podmienilo jej vznik. Možno tak uvidí úplne iné obrazy než tí, čo prídu až na koniec a prečítajú si krátky text v jej závere, alebo tí, čo ho ani čítať nemusia, lebo už tušia či dokonca vedia. Možno v nej potom začnú listovať znova a skladať úplne iný príbeh. Ktovie. Možno.
Martin Kollar mal pred očami len jeden príbeh. Keď tú knihu zostavoval, vedel, že na svet sa už pozerá inak. Inak než predtým. V posledný augustový deň 2019 novinami preletela nešťastná správa o úmrtí mladej režisérky Márie Rumanovej. Partnermi boli viac než štyri roky a práve spolu nakrúcali film Letopis. Mal byť ich prvým spoločným.
Namiesto neho vznikla kniha After. Martin Kollar ju zostavil z fotografií, ktoré urobil v čase ich spoločného života. Nie je to spomienkový album. Je ako ticho pred búrkou. Alebo skôr ako napäté ticho pred výbuchom ohňostroja, intenzívnej krásy, ktorá má krátke trvanie.
Je to naozaj alebo sa to len zdá?
Mária Rumanová bola neprehliadnuteľne talentovaná režisérka, ktorej filmoví kritici predpovedali sľubnú budúcnosť. Narodila sa v revolučnom roku 1989 a jej celovečerný filmový debut z ukrajinsko-slovenského pohraničia sa dostal na prestížny festival v Amsterdame.
Točiť číru fikciu ju nebavilo, a preto sa v Hoteli Úsvit fikcia prelínala s realitou. Tvrdila, že dokument jej prináša oveľa viac prekvapení a tiež radosti než film, ktorý by vymyslela od začiatku do konca. Mohla si to dovoliť nechať sa prekvapiť, a to hlavne preto, lebo