Zomrel Imrich Vanek, krásne sochy tvoril aj z hrnčekov

Možnosti, ktoré pre výtvarníka a dizajnéra ponúka materiál, akým je keramika, sú veľmi široké. Z hliny je možné výrobky točiť na hrnčiarskom kruhu alebo odlievať do formy, modelovať sochy alebo na vyváľaný kus hmoty prostredníctvom glazúr maľovať. Nie je preto výnimočné, ak má umelec celoživotne tvoriaci s týmto médiom blízko k rozsiahlemu spektru výtvarných disciplín. A nie je teda ani prekvapivé, že diela výtvarníka, ktorý je v prvom rade sochárom, sa nachádzajú v zbierke Slovenského múzea dizajnu.

Osudové fabriky

Imrich Vanek sa narodil v roku 1931 v Nových Zámkoch a svoj prvý kontakt s hlinou absolvoval po vážnom úraze ako určitú formu rekonvalescencie v majolike Modra. Ukázalo sa, že tieto okolnosti boli pre Vaneka osudové a z keramiky sa stala láska na celý život.

Po štúdiu u profesora Otta Eckerta v Prahe sa Vanek začal orientovať na monumentálnu sochársku tvorbu do architektúry, ktorá tvorí veľkú časť jeho diela. Aj v tomto období schvaľovacích komisií, ktoré slobode umeleckého prejavu neprialo, sa Vanekovi podarilo vytvoriť nadčasové, originálne a stále inšpiratívne práce, akoby vytrhnuté z vtedajšieho politického kontextu. Tieto rozmerné reliéfy vznikali hlavne v severočeskom Rakovníku – v Rakovníckych keramických závodoch, kde sa dodnes nachádza fabrika na výrobu obkladov a dlažieb.

A bolo to práve prostredie fabriky, ktoré umožnilo zrealizovať jeho čisto dizajnérsky návrh – obkladačku. Kachličky vyrobené v náklade niekoľkotisíc kusov vyrobil autor v Rakovníku osobne a sú dodnes súčasťou obytnej časti sochárovho sídla. Drobná kachlička s rozmerom 10,5 x 7,5 cm vznikla špeciálne pre autorov vtedy rozostavaný dom. Vzor obkladačky je vymedzený piatimi radiálne sa zväčšujúcimi plastickými polkruhmi.

Umožňuje tak položiť obklad viacerými spôsobmi, ktoré kreujú na podlahe či stene rozvlnené línie, alebo hypnotické elipsy. Vanek otestoval tri možné farebné varianty, napokon sa rozhodol finálnu várku zrealizovať v typicky tmavomodrej, kobaltovej farebnosti.

Hrnčekové sochy

Keďže po roku 1989 už neplatila Hlava V, keď časť z rozpočtu na verejnú stavbu musela byť použitá na umelecké diela, sa situácia zmenila aj pre Imricha Vaneka. Práve práca v inej fabrike, do ktorej sa dostal, v tomto období určila jeho ďalšie umelecké smerovanie – do Českého porcelánu v meste Dubí. Vanek sa začiatkom deväťdesiatych rokov opakovane zúčastnil „hrnčekových sympózií”, ktoré prebiehali priamo vo výrobných budovách porcelánky. Samozrejmosťou bolo využitie ich vybavenia a materiálov.

Väčšina Vanekových diel, ktoré sa nachádzajú v depozitári múzea dizajnu, je práve výsledkom jeho účasti na týchto sympóziách. Hrnčeky navrhoval pred príchodom do Česka, kde vopred pracovníci fabriky podľa originálnych skíc a technických výkresov pripravili pre účastníkov sadrové formy na odlievanie porcelánu.

Vanekov sochársky základ sa prejavil aj pri práci s týmto dizajnérskym materiálom. Niektoré z jeho návrhov by po úpravách mohli byť zaradené do sériovej produkcie. No tému hrnčeka a jeho funkčnosti vnímal v prvom rade ako hru, neraz vyžadujúcu interakciu samotného používateľa.

Z úžitkového objektu vytváral malé skulptúry, s predimenzovanými ušami a ručne modelovanými detailmi. Inokedy používal hotové „readymade“ tvary, už zaradené do bežnej produkcie fabriky. Zlepením hrnčekov rôznych objemov vznikala nádoba, použiteľná obojstranne. Snehobiely povrch porcelánu vnímal ako plátno na svoj uvoľnený maliarsky rukopis v typickej kobaltovej a zlatej farebnosti.

Imrich Vanek svojou celoživotnou tvorbou presahujúcou medzi maľbu, sochu i dizajn neobyčajne obohatil výtvarné dianie na Slovensku a v zahraničí. Jeho prístup k práci, ktorá je vlastne jeho poslaním, a celoživotný zápal prispeli k zmene vnímania média keramiky, ktorá bola dlho považovaná za výhradne úžitkový materiál. Výpočet Vanekových míľnikov na jeho tvorivej ceste by mohol byť naozaj rozsiahly a je predmetom pripravovanej monografie.