Nevieme, nedá sa, nie sme Západ, hovorili. Reportáž z rumunskej dediny, ktorá sa stala vzorom v separovaní odpadu

Salacea leží asi hodinu jazdy autom od maďarských hraníc na pomedzí Bihárskej a Satumarskej župy. Rozhodne to nie je miesto, ktoré by denne navštevovali davy turistov.

Nenájdete tu žiadnu významnú, dychberúcu pamiatku. Archeológov či nadšencov môžu zaujať vykopávky v blízkej dedine Otomani, po ktorej je pomenovaná Otomanská kultúra, datovaná do bronzovej doby. Tá sa, mimochodom, rozšírila až na dnešné Slovensko.

Salacea je obec s asi tritisíc obyvateľmi, prevažne rumunskými Maďarmi. Na prvý pohľad obyčajná rumunská dedina, akých nájdete stovky.

Napriek tomu sa Salacei v roku 2018 podarilo niečo také nevídané, že dedina dodnes láka novinárov a ľudí z odbornej komunity. Za tri mesiace obec zvýšila mieru recyklácie z necelého jedného percenta, teda v podstate z ničoho, na 40 percent. Miestnemu zastupiteľstvu sa to v spolupráci so zvozovou spoločnosťou a s neziskovými organizáciami podarilo vďaka detailnej stratégii a intenzívnej vzdelávacej kampani.

Úspech Salacey však nie je len o recyklácii. Okrem rastu miery recyklácie dramaticky klesla miera vyprodukovaného odpadu aj objem odpadu, ktorý mieri na skládku. Občania sa zase tešia čistejším uliciam.

„To, čo sa podarilo v Salacei, je v podstate zázrak,“ konštatuje Zoltán Pasztai, riaditeľ spoločnosti Eco Bihor, ktorá prevádzkuje skládku a recyklačné stredisko na okraji neďalekého mesta Oradea, centra Bihárskej župy.

Pasztai ako prvý prišiel s nápadom prebudovať miestny odpadový systém. Po začiatočných neúspechoch, dlhom presviedčaní a hľadaní dostatočne odvážneho starostu svoj nápad napokon implementoval v Salacei. Dnes už jeho systém funguje nielen v trojtisícovej obci na rumunskom vidieku, ale aj v celej župe, ktorá je vďaka nemu rumunským lídrom v recyklácii.

Salacea sa stala vzorom nielen pre rumunské samosprávy, ale pritiahla aj pozornosť zahraničných médií. „Mali sme tu novinárov z Balkánu, zo západnej Európy, ale aj z Mongolska či Kórey. Bohužiaľ, nepamätám si, či zo Severnej alebo z Južnej,“ smeje sa starosta Salacey Béla Horváth.

Práve Horváth je tým odvážnym starostom, ktorého Pasztai ako prvého presvedčil, aby jeho model skúsil.

Dedina Salacea sa nachádza blízko maďarských hraníc. Zdroj – Google Maps

Prepletené problémy

S Pasztaiom a Horváthom som sa stretol v malej, nenápadnej budove, ktorá slúži ako sídlo spoločnosti Eco Bihor. Bez zveličenia sa dá povedať, že kancelária je v tieni obrovskej kopy smetí – skládky, ktorú Eco Bihor prevádzkuje. Vedľa haldy odpadov na druhej strane cesty sa krčí iná, o niečo väčšia budova.

„Recyklačné stredisko,“ vysvetľuje Pasztai. „Máme ich tu menej, než by som si predstavoval ,“ hovorí. Keď sme sa usadili, pýtam sa, ako vyzerá tunajšie nakladanie s odpadmi.

„Systém zberu a recyklácie je v Rumunsku veľmi elementárny. Zbierame v jednom, maximálne dvoch prúdoch odpadu. Z logiky veci nemôžete mať vysokú mieru recyklácie, ak zbierate všetko naraz,“ vysvetľuje Pasztai. V Salacei sa v minulosti takisto zbieralo v dvoch prúdoch. Na jednej strane bol komunál. Na druhej všetky recyklovateľné materiály.

Rumunský odpadový systém je jeden z najzaostalejších v Európskej únii. Miera recyklácie bola v roku 2019 podľa Eurostatu len 11,5 percenta. To je ďaleko za cieľom Európskej komisie, podľa ktorého mali členské štáty do roku 2020 recyklovať 50 percent komunálu.

„Je tu veľká obava z infrigementu (právneho konania na úrovni Európskej únie voči členskému štátu za porušenie povinnosti)“.

Rumunský zákon pritom hovorí, že samosprávy sú povinné zbierať odpad v piatich prúdoch, no iba v prípade, keď je to technicky a ekonomicky udržateľné. Pod piatimi prúdmi rumunský zákon myslí plast, sklo, kov, papier a bioodpad. Osobitne aj komunál.

S podobnou výnimkou má skúsenosť aj Slovensko. Napríklad kuchynský odpad boli samosprávy povinné zbierať už od roku 2013. Aj ony sa však mohli odvolať na ekonomickú alebo technickú neúnosnosť, čo v podstate znamenalo, že výnimku mali všetky samosprávy. Zmenilo sa to až od začiatku tohto roka, keď slovenské ministerstvo životného prostredia väčšinu výnimiek zrušilo.

„Nikto to nerobí, pretože v horách je technicky aj ekonomicky náročné zabezpečiť zber separovaného odpadu a v mestách rovnako,“ opisuje situáciu v Rumunsku Pasztai. „Máme niekoľko okresov, ktoré to skúšajú, ale veľmi záleží na starostoch alebo lokálnej zvozovej spoločnosti,“ hovorí. Ministerstvo sa podľa neho situáciu snaží zmeniť, ale je pomalé a čelí opozícii aj pálčivejším problémom. „Ak máte ulice v Bukurešti zasypané odpadom, veľmi vás netrápi malá samospráva na hraniciach s Maďarskom,“ hovorí.

Z nízkej miery recyklácie vyplýva aj ďalší rumunský problém – skládkovanie. Rumuni posielajú na skládky až 70 percent komunálu. Do roku 2035 by to podľa ďalšieho odpadového cieľa Komisie malo byť iba desať percent. Okrem legálnych skládok krajina zápasí aj s nelegálnymi, za čo Európska komisia pravidelne vedie proti Rumunsku právne konania.

Nízka miera recyklácie a nelegálne skládky sa v Rumunsku navyše prepájajú. Rumunské recyklačné centrá totiž zvyčajne musia kupovať odpad na recykláciu v zahraničí, pretože doma ho nie je dosť. Hoci táto prax je podľa európskych zákonov legálna, v zásielkach spoločne s materiálom na recykláciu prichádza aj obyčajný odpad, ktorý zvyčajne mieri na nelegálne skládky. To už legálne nie je.

Pasztai hovorí, že recyklačné centrum v Oradei, 300-tisícovom centre Biharskej župy, do ktorého mieri odpad z celého regiónu, nedostatkom materiálu netrpí. Vďaka relatívne vysokej úrovni recyklácie ho na rozdiel od recyklačných centier v iných župách nemusí dovážať zo zahraničia.

Nízka produkcia je iba fatamorgána

Ešte pred niekoľkými rokmi sa Salacea svojím systémom nakladania s odpadmi nijako nelíšila od zvyšku Rumunska. Zvozová spoločnosť zbierala odpad v spomenutých dvoch prúdoch. Hlavne pri recyklovateľných odpadoch je však výraz „zbierala“ pomerne prisilný.

Hoci miestna samospráva do odpadového hospodárstva investovala značnú časť rozpočtu, výsledky neboli presvedčivé. Úroveň recyklácie bola minimálna, menej ako jedno percento. Ľudia mali pred domami veľké smetné koše na komunálny odpad, do ktorých podľa starostu Horvátha hádzali všetko – od popola až po mŕtve zvieratá. Keď sa koše na komunálny odpad naplnili, rovnaký osud čakal menšie koše na separovaný odpad.

Horváth aj Pasztai sa zhodujú, že najväčší boj pri implementácii zmien museli zviesť s mentalitou miestnych. Samotný zber odpadu je totiž v Rumunsku pomerne novou záležitosťou. Pred revolúciou v roku 1989 obyvatelia veľkú časť odpadu opätovne využívali. Čo nevedeli využiť, v podstate bez rozmyslu spaľovali v záhradách. Neskôr začali odpady rovnako bez rozmyslu hádzať do smetných košov. Tentoraz už aj s odpadom, ktorý by predtým znovu použili. Nové produkty totiž zlacneli natoľko, že bolo pre nich jednoduchšie ich znovu kúpiť.

„Spaľovanie v záhradách je stále pomerne bežnou praxou. Rozdiel však je, že dnes ľudia spaľujú plast, ktorý obsahuje toxické látky. Plast bol kedysi veľmi vzácny, dnes je všade. Vysvetľovať, že spaľovanie nie je najlepšou cestou, ako sa odpadu zbaviť, je veľmi náročné,“ povzdychol si Pasztai.

Pasztai tvrdí, že domáce spaľovanie odpadu je spoločne s nelegálnymi skládkami dôvodom, prečo Rumunsko vykazuje takú nízku produkciu odpadu. Podľa Eurostatu Rumuni v roku 2018 vytvorili iba 272 kilogramov odpadu na obyvateľa ročne. To je vôbec najmenej v Únii. Na porovnanie – v Dánsku bol priemer 766 kilogramov.

Oficiálne štatistiky zo Salacey hovoria, že v roku 2017 obyvatelia vytvorili 332 ton odpadu. To znamená, že priemerný občan vytvoril približne 105 kilogramov odpadu, čo je o viac než polovicu menej, ako je národný priemer. Pasztai však dodáva, že reálne číslo je vyššie, keďže časť odpadu občania spálili a časť jednoducho vyhodili, kde sa im to hodilo. Horváth hovorí, že tieto dva fenomény sú rozšírené najmä v miestnej rómskej komunite.

Iný svet

Nový model zberu a nakladania s odpadom bol Pasztaiov nápad. „Celý život žijem v Oradei. Zmenu som chcel najskôr realizovať tu. Pred niekoľkými rokmi sa nám podarilo zorganizovať návštevu talianskej Parmy, ktorá je veľkostne podobná Oradei. Sprevádzal nás miestny primátor a zástupcovia talianskej pobočky mimovládnej organizácie Zero Waste Europe. Bol tam aj nejaký europoslanec. Bola to dobrá skúsenosť. Do Oradey sme sa vrátili pripravení implementovať menší projekt pre približne päť percent obyvateľov. Vo svojej podstate to mala byť kópia parmského spôsobu nakladania s odpadom. Po asi roku aj pol príprav zvozová spoločnosť povedala nie. Zdalo sa im to príliš drahé,“ vysvetľuje Pasztai.

„Bol som frustrovaný a chcel som nájsť iné miesto, v ktorom by som projekt mohol realizovať. Vtedy som stretol Bélu,“ pokračuje. Tým Bélom bol starosta Salacey. Horváth vtedy nemal ešte ani 30 rokov a začínal druhú polovicu svojho prvého volebného obdobia.

„Mám deti a chcem pre ne vytvoriť lepšiu budúcnosť. Chcem im zanechať lepšie miesto než to, do akého som sa narodil ja,“ hovorí Horváth pri otázke, čo ho motivovalo, aby sa pustil do neistého projektu. „Mohol by som im kúpiť smartfón, ale ako dlho vydrží? Dva, tri roky? Najlepším darčekom je pre nich čistá voda a neznečistená príroda“.

Dobrý pocit však nebol jedinou motiváciou. Ďalšou boli aktualizované recyklačné ciele Európskej komisie a najmä novelizácia národnej legislatívy, ktorá prikazovala samosprávam do roku 2019 dosiahnuť aspoň 45-percentnú úroveň recyklácie pod hrozbou pokuty.

Po Horváthovom súhlase nasledovalo obdobie príprav. Vhod padli Pasztaiove kontakty z obdobia, keď chcel projekt realizovať v Oradei. S pomocou Zero Waste Europe sa podarilo zorganizovať ďalšiu návštevu v meste s pokročilým systémom nakladania s odpadom. Tentoraz to však nebola Parma, ktorá je príliš veľká a skúsenosti z nej by malej rumunskej samospráve pomohli iba málo. Voľba tak padla na inú taliansku samosprávu – obec Rogno, približne 90 kilometrov severovýchodne od Milána.

„V Rogne boli všetci dôležití ľudia zo Salacey. Nielen starosta, ale aj poslanci, biskup a moji ľudia z Eco Bihor. Niektorí z nich po prvý raz videli samosprávu fungujúcu na princípoch zero waste, kde sa odpad zbiera v piatich prúdoch a kde si musíte na trh doniesť vlastné obaly na potraviny alebo prací prášok. Po návrate väčšina povedala, že toto nezvládneme. Bol to pre nich iný svet,“ spomína Pasztai.

Na rozdiel od Oradey však Salacea necúvla. Horváth vo februári 2018 podpísal novú zero waste stratégiu, v ktorej sa zaviazal k ambicióznym cieľom do roku 2020. Napríklad k 50-percentnému poklesu produkcie komunálneho odpadu, zvýšeniu miery opätovného používania rôznych produktov, radikálnemu zvýšeniu miery separovania a čo najväčšej eliminácii skládkovania.

Ako povedal Horváth, podpis papiera je jedna vec, naplniť jeho jednotlivé body a zmeniť zaostalú rumunskú dedinu na svetový vzor v oblasti nakladania s odpadom je zase vec druhá.

„Skutočná práca sa v tomto bode len začala,“ doplnil.

Prví v Rumunsku

Samospráva, Pasztaiova Eco Bihor a experti zo Zero Waste Europe následne absolvovali niekoľko stretnutí, na ktorých sa dohodli, ako bude nový systém vyzerať. Zbierať sa malo v piatich prúdoch odpadu, ako to požaduje rumunská legislatíva.

Zber bioodpadu bol úplnou novinkou – Salacea bola vôbec prvá rumunská samospráva, ktorá bioodpad začala samostatne zbierať. V tomto prípade Horváthovi pomohlo šťastie.

Po svojom predchodcovi na obecnom úrade našiel malé domáce kompostéry, do ktorých občania môžu vkladať biologický odpad a premieňať ho na vlastný kompost, ktorý potom môžu využiť vo svojich záhradách. Obec tieto kompostéry pred niekoľkými rokmi získala v rámci európskeho projektu. Nijakým spôsobom ich však nepoužívala, a kompostéry tak na úrade zapadali prachom. V rámci prípravy na nový model zberu odpadu ich starosta Horváth rozdal obyvateľom.

„Nie všetci pochopili, na čo má kompostér vlastne slúžiť. Jeden obyvateľ rómskej usadlosti mi ukazoval, ako v ňom skladuje mäso. Ďalší s ním chodí na ryby,“ smeje sa starosta.

Okrem 23-litrovej nádoby na bioodpad obyvateľom pribudli dve ďalšie – 120-litrová na sklo a 40-litrová na komunálny odpad. Staré 120-litrové nádoby na komunálny odpad ľuďom zobrali. Rovnako zmizli aj všetky veľké nádoby z ulíc. Po novom sa všetko malo zbierať priamo od dverí. Papier a kartón ľudia hádžu do 120-litrových vriec. Rovnako aj plast a hliníkové plechovky.

Horváth so zberom v piatich prúdoch nesúhlasil hneď. Podľa vlastných slov mal pocit, že papier a kartón sa vôbec nemusia zbierať, pretože ich ľudia pália alebo opätovne používajú. Úvodný monitoring však ukázal, že tvoria približne osem percent celkového vyprodukovaného odpadu.

V uliciach zostali len menšie nádoby na komunálny odpad. Keď som sa starostu pýtal, prečo sa neseparuje aj vo verejnom priestore, odpovedal, že principiálne nesúhlasí s tým, aby boli na uliciach smetné koše.

„V Japonsku žiadne smetné koše na uliciach nenájdete. Ak si môžete so sebou niesť plnú fľašku na vodu, môžete si ju aj prázdnu odniesť domov,“ hovorí. Druhým dychom však priznáva, že nie sme v Japonsku a nejaké smetné koše v uliciach zatiaľ ostať musia. Nešťastne dodáva, že pravdepodobne ich bude do ulíc musieť umiestniť viac.

Odpad z verejných smetných košov separuje malá skupina obcou platených dohodárov v dvoch zberných centrách, ktoré samospráva zriadila.

Kampaň v školách aj v krčme

To, čo nasledovalo po dohode na systéme zberu, bolo pre úspech celého projektu kľúčové. Ako mi povedal Pasztai, najväčší strach mal z mentality ľudí, ktorí prirodzene nemajú radi zmenu. Mnohí z nich navyše už dopredu hovorili, že skúšať zbierať päť prúdov odpadu na rumunskom vidieku nemá zmysel. „Nie sme Západ. Nepôjde to,“ zaznievalo.

Namieste bola otázka, ako ľudí motivovať, aby to vôbec skúsili. Logickou odpoveďou by bola pozitívna finančná motivácia. To znamená, že ľudia, ktorí by separovali, by za odpady platili menej. To však nešlo, pretože poplatky v Salacei boli až úsmevne nízke.

„Ľudia za odpady platili päť lei,“ vysvetľuje Horváth. To je v prepočte približne jedno euro. Pri takomto nízkom čísle je otázne, či by pozitívna motivácia vôbec fungovala. Ak by sa ju zvozová spoločnosť rozhodla uplatniť, skončila by v hlbokom mínuse. Pasztai preto navrhol opak. Poplatky zostanú rovnaké pre tých, ktorí separovať budú, a pre tých, ktorí nový systém odmietnu, sa zdvojnásobia na desať lei. Takto to dnes funguje vo väčšine samospráv Bihárskej župy.

Pasztai, zvozová spoločnosť a samospráva sa rozhodli, že nový model spustia v apríli roku 2018. Po podpise dokumentu starostom vo februári zostávali na prípravu približne dva mesiace. V priebehu nich Pasztai s Horváthom navštívili každý dom a uskutočnili veľké množstvo stretnutí – na úrade, v školách, kostoloch a dokonca aj v miestnom obchode a krčme.

„Bélovi (Horváthovi) som pripravil zoznam 20 najčastejších otázok s 20 odpoveďami. S nimi sme obišli všetkých občanov, niektorých aj viackrát,“ spomína Pasztai. Niektorí podľa neho pochopili hneď, iní potrebovali čas.

„Najmä starší ľudia mali problém túto zmenu vstrebať. Dodnes s tým majú problém“ dopĺňa Horváth. Starosta sa na starších občanov rozhodol ísť cez ich vnukov a vnučky. Počas jari pred spustením nového systému bola informačná kampaň v plnom prúde aj v školách. Horváth poznamenal, že hoci on sám dôchodcov a dôchodkyne presvedčiť nedokázal, ich vnúčatám sa to aspoň čiastočne podarilo. „Keď za vami príde vnuk alebo vnučka a povie, že separovanie je niečo, čo má zmysel a čo chce robiť, neodmietnete“.

„Školy boli pre nás veľkým úspechom. Mladí ľudia sa nepýtali, prečo by to mali robiť. Bola to pre nich základná vec,“ dopĺňa Pasztai.

Menej smetí pred domami

Pasztai spomína, že v apríli roku 2018 bol viditeľne nervózny. „Ake keď tak premýšľam, vôbec som nemusel byť,“ hovorí s úsmevom. Nový model sa spustil začiatkom mesiaca. Na prvý pohľad bola zmena len v počte smetných košov pred domami a v počte smetiarskych vozidiel, ktoré chodili častejšie, pretože namiesto dvoch prúdov odpadu sa už zbieralo päť. Takmer všetky frakcie odpadu sa zbierajú dvakrát za mesiac. Výnimkou je sklo, ktoré sa odváža raz za dva mesiace.

„Výsledky prišli okamžite. Prvé čísla sme mali v máji. Že sa to podarilo, som si prvý raz povedal v júli, po troch mesiacoch,“ konštatuje.

Výsledky po prvom štvrťroku fungovania nového systému je ťažké nazvať inak ako dychberúce:

• za tri mesiace od mája do júla klesla produkcia odpadu o 55 percent v porovnaní s tromi mesiacmi pred spustením projektu zo 106,7 tony na 47,93 tony,
• objem odpadu, ktorý zamieril na skládku, sa znížil zo 105 ton na 26,3 tony,
• podiel separovaného zberu stúpol z približne jedného percenta na 61 percent,
• miera recyklácie stúpla z približne jedného na 40 percent,
• počet občanov, ktorí recyklujú, stúpol z 8,4 percenta na 97.

Do konca roku 2018 sa čísla ďalej zlepšovali. Satisfakciou bolo prekročenie 45-percentnej miery recyklácie, čím sa Salacei ako jednej z mála rumunských samospráv podarilo vyhnúť pokute od ministerstva životného prostredia.

„Veľmi ma to teší, pretože môžeme ušetrené peniaze investovať do škôl, opravy chodníkov či pouličného osvetlenia. Určite je to lepšie ako dať ich na pokutu,“ hovorí Horváth. Starosta však nezabudol pripomenúť, že hlavnou motiváciou neboli peniaze, ale zlepšenie životných podmienok občanov.

„Je to tu lepšie ako predtým,“ hovorí lámanou angličtinou Viktor, jediný zamestnanec obecného úradu s výnimkou starostu, ktorý vie aspoň trochu po anglicky. „Niektorí ľudia sa sťažujú, že je s tým viac práce. Ja si to nemyslím,“ konštatuje. Viktor dopĺňa, že rozdiel v porovnaní s minulosťou vidno už z ulice. „Pred domami je menej smetí. To je dobre“.

„Stáva sa, že odpad nezoberú, ak je v ňom niečo, čo tam nemá byť?“ pýtam sa. Viktor prikyvuje. Keď sa na kontrolu pýtam Pasztaia, hovorí, že obsah kontrolujú smetiari, ktorí poň prídu. „Stáva sa, že si občania pomýlia deň zberu. Niekedy je vo vreciach odpad, ktorí tam nepatrí. V oboch prípadoch naši chlapi vrecia opečiatkujú ako chybné. Uvedú aj dôvod, prečo ich nezobrali“.

Maďarská obec

Pasztai nevnímal úspech Salacey ako dosiahnutie normy. „Stále máme veľa práce. V Salacei aj mimo nej“. Logickým postupom bola replikácia modelu v iných samosprávach a na väčšom území. Pasztai sa ešte v druhej polovici roku 2018 opäť stretol so zástupcami Oradey, ktorí jeho model spočiatku odmietli. „Hovorili mi, že Salacea sa nedá považovať za vzor, pretože je to maďarská obec. Hovorili, že Rumuni sú iní, že separovanie považujú za niečo západné, do čoho sa nebudú vedieť zapojiť.

Pasztai využil svoje dobré vzťahy so zvozovou spoločnosťou AVE Bihor, ktorá zvoz odpadu prevádzkovala v neďalekej obci Cociuba Mare, kde žije rumunská väčšina. „Zobrali sme ten istý model a s niekoľkými modifikáciami sme ho prispôsobili na tamojšie podmienky. Samosprávu sme museli chvíľu presviedčať, napokon súhlasili a v apríli 2019 sme nový systém zberu spustili aj v Cociuba Mare. Do troch mesiacov sme mali veľmi podobné výsledky“.

Cociuba Mare je počtom obyvateľov o niečo menšia ako Salacea. Jej súčasťou je však aj bytová zástavba, ktorá v Salacei nie je. V tamojších bytovkách sa nezbiera od dverí k dverám, fungujú tu komunitné zberné miesta. Projekt v Cociuba Mare zároveň odštartoval s elektronickými čipmi, vďaka ktorým zvozová spoločnosť aj prevádzkovateľ skládky a recyklačného strediska presne vedia, koľko odpadu vytvorili jednotlivé domácnosti.

Tieto čipy už postupne zavádzajú aj slovenské samosprávy. Známa je obec Košeca v Trenčianskom kraji, ktorá údaje z elektronickej evidencie pravidelne vyhodnocuje a na ich základe cieli informačnú a osvetovú kampaň na konkrétne domácnosti, ktoré v tvorbe odpadu alebo v separovaní zaostávajú. Podobnú prax som našiel aj v Cociuba Mare. V Salacei zaviedli elektronickú evidenciu v čase, keď sa projekt spúšťal v Cociuba Mare.

Tri mesiace po implementácii projektu klesol objem vyprodukovaného odpadu v Cociuba Mare o 55 percent a podiel separovaného zberu stúpol na 60 percent. Miera recyklácie do konca roku 2019 stúpla na 45 percent, čo znamená, že aj táto obec sa vyhla pokutám. Pasztai tak dokázal svoj model obhájiť. Tentoraz v obci s rumunskou väčšinou. Len pre zaujímavosť, do konca roku 2019 miera recyklácie v Salacei stúpla na 75 percent.

Zaslúžené zadosťučinenie

S dvomi úspešnými pilotnými projektmi Pasztai nadobudol zaslúžené sebavedomie. „Keď sa ukázalo, že model je úspešný aj v Cociuba Mare, išli sme za prezidentom župy s tým, že by sme projekt chceli realizovať na regionálnej úrovni. A presvedčili sme ho,“ hovorí Pasztai s úsmevom. Pazstaiov model tak dnes už funguje aj v jeho rodnej Oradei, hoci v mierne oklieštenej forme.

„Začali sme pred rokom. Miera recyklácie je už dnes 40 percent (v celej župe),“ približuje. Rozdielom je, že väčšina samospráv začala odpad zbierať len v štyroch prúdoch namiesto piatich. Tento rok však rovnako ako na Slovensku začala aj v Rumunsku platiť povinnosť zbierať kuchynský odpad. Oradea zber rozbehla v lete. Od roku 2022 dokonca prejde na množstevný zber, čo znamená, že poplatky občanov budú závisieť od množstva vyprodukovaného odpadu. Cieľom je dosiahnuť mieru recyklácie 60 percent do konca tohto roka.

Pasztai však priznáva, že pri implementácii na regionálnej úrovni sa do istej miery stratil lokálny a individuálny prístup, ktorým pristupovali k občanom Salacey a Cociuba Mare. Práve ten je podľa neho dôležitým dielikom v skladačke veľkých úspechov, ktoré tieto dva pilotné projekty priniesli.

Hoci mi to priamo nepovedal, za jeho slovami bolo cítiť zadosťučinenie. Ako mi však viackrát zdôraznil, jeho práca sa neskončila. A pravdepodobne sa ani nikdy neskončí. Počas nášho rozhovoru viackrát označil mentalitu ľudí, či už bežného obyvateľstva, alebo politikov a dôležitých aktérov, za hlavnú brzdu rozvoja. Narazil na ňu aj v čase, keď už si myslel, že v Bihárskej župe „vyhral“.

„Minulý rok sme tu mali komunálne voľby. Došlo k zmene regionálnej vlády a nové vedenie začalo projekt prehodnocovať. Chceli s ním skončiť. Dokonca vyhodili človeka, ktorý nám ho na regionálnej úrovni pomohol implementovať. Bolo mi to veľmi ľúto, pretože úspechy, ktoré prišli neskôr, by bez neho neboli možné,“ sťažuje sa. Župa napokon projekt nezrušila. „Niežeby nechceli, ale tlak z národnej aj nadnárodnej úrovne bol pomerne veľký“.

Mentalita ľudí však nie je Pasztaiovým jediným problémom.

„Úprimne poviem, že posledné roky nás stáli obrovské množstvo peňazí. Sme v červených číslach, a ak sa z nich nedostaneme, nedožijeme sa konca roka“. Riešenie je podľa Pasztaia jednoduché – zvýšiť poplatky za odpady.

„Budeme sa o tom rozprávať so samosprávami. Iná možnosť pre nás neexistuje. Nie je to populárne riešenie, ale musíme si priznať, že poplatky sú v celom Rumunsku smiešne nízke,“ hovorí. Systém nakladania s odpadmi na rozdiel od Slovenska nefinancujú znečisťovatelia, ale občania. Tí ich platia buď samospráve, ktorá následne platí zvozovú spoločnosť, alebo priamo zvozovej spoločnosti. Všetky peniaze tak pochádzajú od nich.

Práca sa neskončila ani v Salacei. „Nie je koniec. Chceme celý systém zlepšiť. Chceme predísť vzniku čo najväčšieho množstva odpadu, chceme opätovne používať ten, ktorý vznikne. Ten, ktorý nie je možné opätovne použiť, chceme zrecyklovať a týmto spôsobom obmedziť skládkovanie na takmer nulu. Chcel by som napríklad postaviť cestu k miestnemu jazeru a použiť pri tom náš odpad na zásyp,“ opisuje Horváth. Jeho vízia budúcnosti odpadového hospodárstva tejto malej rumunskej samosprávy je v úplnom súlade s odpadovou hierarchiou Európskej komisie.

Rovnaké problémy

Rumunský systém nakladania s odpadmi je zaostalejší než slovenský. Len sotva sa však Rumunom môžeme vysmievať, pretože hoci sme na Slovensku s riešeniami problémov ďalej, stále sú to rovnaké problémy. Štatistiky recyklácie za rok 2020 ešte dostupné nie sú, no môžeme povedať, že Slovensko nesplnilo záväzok recyklovať do roku 2020 50 percent komunálneho odpadu. Nedá sa ani len povedať, že to bolo tesné. V roku 2019 Slovensko recyklovalo 39,5 percenta komunálneho odpadu.

Recyklačné ciele sa budú sprísňovať každých päť rokov. To znamená, že do roku 2025 musia členské štáty Únie recyklovať 55, do roku 2030 60 a do roku 2035 už 65 percent. K tomu sa v roku 2030 pridá nový cieľ skládkovať najviac 10 percent komunálneho odpadu. Na porovnanie, v súčasnosti Slovensko skládkuje viac ako polovicu.

Slovensko čaká k splneniu odpadových cieľov dlhá cesta. Či sa nám ciele podarí splniť, závisí nielen od legislatívnych požiadaviek ministerstva životného prostredia, ale aj od samotných samospráv. Príbeh Salacey ukazuje, že mestá a obce nemusia čakať, kým vlastné odpadové hospodárstvo prebudujú podľa nariadení z ministerstva. Môžu to urobiť samy, bez veľkých počiatočných finančných investícií, pričom konkrétne výsledky môžu mať na stole do niekoľkých mesiacov.

A nejde tu iba o mieru recyklácie. Netreba zabúdať, že Salacei sa podarilo zároveň výrazne znížiť objem vyprodukovaného odpadu, mieru skládkovania aj zlepšiť kvalitu vytriedeného zberu. To je aj v záujme slovenských samospráv. So znížením vytvoreného odpadu môže ísť ruka v ruke zníženie miery skládkovania, čo sa prejaví na nižších finančných nákladoch pre obce. Platí totiž, že poplatok za uloženie na skládku sa bude zvyšovať, čím chce slovenský rezort životného prostredia podporiť recykláciu.

Výsledkom tohto všetkého je okrem nižších nákladov pre obce aj čistejšie životné prostredie pre občanov.

Príklady aj na Slovensku

Salacea, Cociuba Mare a Zoltán Pasztai ukázali, že príklady dobrej praxe nemusia prichádzať len zo štátov západnej Európy alebo severnej Ameriky. Nájdeme ich aj v rumunských horách.

Príklady dobrej praxe v odpadovom hospodárstve už máme aj na Slovensku. Jedným z nich je už zmienená Košeca, ktorá s odpadovým hospodárstvom pracuje na podobných princípoch ako Salacea: zber je jednoduchý a komfortný, samospráva pre obyvateľov nastavila finančnú motiváciu, zaviedla elektronickú evidenciu a v obci prebieha neustála osvetová kampaň.

Hneď vo vedľajšej Beluši nájdeme príklad, ako sa vyrovnať s povinnosťou zbierať kuchynský odpad. Miestna samospráva podobne ako tá v Salacei rozdala ľuďom v rodinných domoch domáce kompostovacie zariadenia, vďaka čomu Beluša odpad zbiera iba z bytoviek. Domácnosti v bytovkách dostali desaťlitrový košík a kompostovateľné vrecká. Samospráva okrem toho umiestnila na stojiská 120- a 240-litrové nádoby. Spustenie zberu predchádzala osvetová kampaň a práca s miestnymi komunitami. Výsledky sa ukázali už po niekoľkých týždňoch. Množstvo vytriedeného kuchynského odpadu stúpa, objem komunálneho odpadu klesá.

„Nová legislatíva nám vôbec nespôsobila problémy. Po analýze sme zistili, koľko kuchynského odpadu je v nádobách na zmesový komunálny odpad, a to sme chceli zmeniť. Netreba sa toho báť. Je to síce určitá práca, ale má to svoj výsledok,“ hovorí starosta Ján Prekop.

Prax z Beluše okrem iného potvrdzuje aj dôležitosť analýzy produkcie odpadov, ktorá musí predchádzať samotnému spusteniu nového systému. Pravdou však je, že Beluša nezačínala od nuly. V nadväznosti na príklad Košece sa pokročilým systémom nakladania vyznačovali už predtým.

Beluša a Košeca sú dva príklady obcí s pokročilejším odpadovým systémom a lepšími výsledkami než priemer krajiny. V mnohom pripomínajú Salaceu a Cociuba Mare, ktoré sa tiež nachádzajú v tesnej blízkosti a v ktorých sa podarilo skúsenosti z jednej obce úspešne preniesť do druhej.

Podobným regionálnym priekopníkom ako Salacea či Košeca je aj podtatranská obec Lendak, ktorá po skúsenostiach zo vzdialenejších samospráv zaviedla elektronickú evidenciu odpadov, preskúmala rôzne možnosti a optimalizovala systém zberu, aby zabezpečila čo najväčšiu efektivitu pri čo najmenších nákladoch.

Miestna samospráva mala finančnú motiváciu. Pred zavedením nového systému sa odpad od občanov zvážal každý deň, čo prinášalo veľké náklady. Po jeho zavedení zvoz znížili na tri dni v týždni. Tým sa znížili aj náklady. Samospráva zároveň zaviedla adresný poplatok za komunálny odpad. Občania tak platia len za to, čo vyhodia, alebo za to, čo sa nedá zrecyklovať a skompostovať. Po pozitívnej skúsenosti z Lendaku začali na nový systém nastupovať aj iné obce v regióne.

Toto je len niekoľko zo slovenských obcí, ktoré sa svoj odpadový systém rozhodli reformovať, hoci nemuseli. Ísť do reformy bez istoty úspechu je ťažké a riskantné. V odpadoch však riešenia a návody existujú. Mestá a obce už nemusia vymýšľať koleso. Potrebujú len lídrov s dostatkom guráže, plánom a kúskom trpezlivosti. Výsledky potom môžu mať na stole do niekoľkých mesiacov. Salacea je toho najlepším príkladom.

Táto reportáž vznikla v spolupráci s MEMO 98 a Transitions v rámci programu na podporu žurnalistiky zameranej na riešenia (Solution Journalism).