Denník N

Móda môže byť zábavná a zároveň vypovedať o kultúre krajiny, hovorí návrhár Hanečka (archív)

Boris Hanečka. Foto N - Tomáš Benedikovič
Boris Hanečka. Foto N – Tomáš Benedikovič

Módny dizajnér Boris Hanečka hovorí o šatách z Plesu v opere j aj o tom, prečo sa šaty na modelkách, ktoré sa neusmievajú, predávajú oveľa lepšie.

Robil šaty pre spolužiačky na stužkovú, pre Adelu Banášovú aj Sisu Sklovskú a stojí si za každými. Zákazku odmietol len raz. „Hnevá ma, keď je dobre oblečený niekto, kto je hlúpy, vulgárny a nemá úctu voči sebe ani ostatným,“ hovorí BORIS HANEČKA. Je jedným z našich najúspešnejších mladých módnych dizajnérov a napriek tomu vraví, že ani od hostí Plesu v opere nemôžeme chcieť, aby vyzerali dokonale a ešte aj výberom svojich šiat podporovali domácich tvorcov. Prvá dáma by to však robiť mala.

Prečo chodíte na Ples v opere?

Považujem za vzácnosť, že mi chodí pozvánka asi ako najmladšiemu z hostí. Nevolajú ma tam preto, že by som bol milionár, agent alebo čokoľvek iné. Volajú ma pre moju prácu a ja to vnímam ako uznanie. Reprezentujem obec odevných dizajnérov. Pred nami bola generácia Fera Mikloška či Ley Fekete, ktorí zastupovali a stále zastupujú istú éru. Teraz sme tu už aj my – Marcel Holubec, Lukáš Kimlička, Hana Převrátilová a ďalší mladí autori, ktorí to nevzdali. Sme pracovití, húževnatí, neústupčiví a hoci je to niekedy ťažké, nás to baví. Na plese sa každý rok bavíme dobre a s Luciou Hablovičovou si to vieme užiť.

Neprekážajú vám okrikovači na chodníku?

Ja tie negatívne hlasy nepočujem. Je však pravda, že posledné roky stoja pred divadlom ľudia, ktorí vykrikujú rôzne škaredé nadávky všetkých geometrických tvarov. Keď sme tento rok išli my s Luciou, zatlieskali nám. Iba jeden človek povedal Lucii: ‚Najedz sa!‘. Prišlo nám to vtipné a smiali sme sa. Druhá vec je, že my sa nebojíme ísť tam. Lebo tak to je – človek to musí vedieť pred sebou a ľuďmi, ktorých si váži, ustáť, obhájiť. Ak máte slobodu a ľahkosť, je to obrovská výhoda. My cítime slobodou ísť tam a rozprávať sa s ľuďmi, ktorí sú nám sympatickí. Tento rok sme sa napríklad bavili s Danglovcami – iba chvíľu, ale bolo to veľmi príjemné. Sú tam ženy, ktoré to berú veľmi urputne a potrebujú tam reprezentovať svoju krásu, vyžehlenosť, urobenosť… Je to ich vec.

Asi sledujete, kto príde ako oblečený.

Tam nie je možné nesledovať to. To sa nedá. Často sú tam ženy, ktoré sa nedostanú do novín, lebo ich nikto neodfotí, a pritom sú nádherné. A sú také, čo sa odfotia, lebo niečo znamenajú, ale ich šaty nie sú nijako zaujímavé. Tento rok mala podľa mňa najkrajšie šaty Diana Stern od Marcela Holubca – a našťastie ju aj odfotili. Tie šaty boli naozaj krásne, jednoduché, prepracované. Bola to kombinácia bielej a smotanovej, divná, ale dobrá. Vrecká boli podšité cyklámenovou farbou a mali výrazný opasok so zasunutou kabelkou. Super šaty. A nezatieňovali osobnosť nositeľky, čo je veľký kumšt.

Podnikateľ Tomáš Stern s manželkou Dianou v šatách od Marcela Holubca. Foto - Orange.
Podnikateľ Tomáš Stern s manželkou Dianou v šatách od Marcela Holubca. Foto – Orange.

Ja som si všimla napríklad šaty Táne Rosovej.

Nebolo možné nevšimnúť si ich. (smiech) Keď prešla okolo, zostalo ticho. Jedno rameno si neskôr aj zvesila, ale už to nepomohlo.

Kde sa stala chyba?

Neviem, čo sa stalo. Bolo toho veľmi veľa alebo veľmi málo. Na to, aby to bolo dekadentné, honosné, toho bolo málo. Ale na to, aby to bolo niečo ľahké, veselé, toho bolo príliš veľa. Poznám veci Róberta Vrzalu, ktoré robil pre mužov, košele a nohavice – sú to hladké strihy, ktoré znesú potlač. Ale potlačiť aranžovanú róbu a dať do tej torty ešte niekoľko plniek, to je už na zváženie.

Každý, kto ide na ples, nemusí mať vkus. Nie je to chyba dizajnéra, že nevie klientovi povedať – toto je krok vedľa?

Chýbal tomu cit. Neviem, či z jednej alebo z druhej strany. Skrátka to nevyšlo, stáva sa, že to nevyjde, nielen u nás, ale aj vo svete. A nie je to iba môj názor, že by som chcel tie šaty kritizovať. Hovorili o tom všetci. Kohokoľvek ste sa mohli spýtať, každý povedal, že to bolo príliš. Aj keby na tých šatách bolo toho o polovicu menej, stále by to skrátka bolo veľa.

Tatiana Rosová v šatách od Róberta Vrzalu. Foto - Orange.
Tatiana Rosová v šatách od Róberta Vrzalu. Foto – Orange.

Keď robí dizajnér objednávku, povie zákazníčke do očí, že nejaký strih jej nesadne, alebo sa snaží vyhovieť jej?

Je dobré, ak to povie. Ale na to, aby aj on vedel urobiť dobrý strih, ktorý sadne, musí mať veľa odšité. Chce to roky práce, odvahy. Tom Ford nosil dlhé vlasy, vyzeral ako hipisák a veľmi dlho robil príšerné modely. Až teraz je to Tom Ford. Róberta Vrzalu nepoznám, o päť – desať rokov to môže byť úplne iný človek a jeho tvorba sa vyvinie iným smerom.

Keď nikde inde, tak na Plese v opere by mali byť modely od tých najlepších slovenských a českých dizajnérov. Sú tam?

To je najmä otázka na klientky, nie je to iba o snahe dizajnéra. A keď ide o ne, je to o ich čase a dôvere. Niektoré ženy nemajú na dizajnéra čas, majú deti, prácu. Navyše, návrhár im urobí prototyp a môže zlyhať, môže sklamať, nie je to sériová výroba. Nie každá žena má chuť experimentovať. Kúpi si sériovú výrobu, krásne lichotivé šaty, doplnky a ide si to užiť. Nepotrebuje prezentovať šaty, potrebuje si užiť večer. A šaty sú len jednou jeho časťou. Nemôžeme od všetkých na plese čakať, že ich šaty budú výnimočné a ešte aj budú podporovať domáci dizajn. Tak to nemá byť. Žena si ten večer má užiť. Sú typy – predátorky, ktoré sa tešia, že si dajú originálne, jedinečné šaty – ale nie každá má na to čas.

Nejdete tým, čo hovoríte, trochu proti sebe?

Hovorím realitu – takú, akú ju vidím z môjho uhla pohľadu. Teším sa z každej klientky, ktorá navštívi dizajnéra. Ale nečakajme to od všetkých. Nie je to predsa povinnosť. Je super, ak na to žena má čas a príde na ples v skvelých šatách a nie je rovnaká ako ďalšie tri dámy. Hoci – sú tam dizajnéri, ktorí rozširujú informáciu, že mali na plese desať šiat, no všetky sú ako cez kopirák. Nie je to pritom jedna kolekcia – majú to byť šaty na mieru. Čudujem sa, že dizajnérovi napadne použiť rovnakú techniku alebo vzor ornamentu na viacerých modeloch pre jedno podujatie na našom malom Slovensku. To je pre mňa príliš.

Boris Hanečka s Luciou Hablovičovou, pre ktorú už tradične robil plesové šaty.
Boris Hanečka s Luciou Hablovičovou, pre ktorú už tradične robil plesové šaty.

Šaty z Plesu v opere si zvyknú pozerať a komentovať aj ľudia, ktorým je ples nesympatický, respektíve vôbec módu nesledujú. Čím to je?

Zvedavosť. To je hnací motor celého ľudstva. Keby ľudia neboli zvedaví, nič by nedosiahli. Aspoň ja to tak vnímam.

Stačí zvedavosť, aby na tom slovenská móda bola lepšie?

Záleží, ako ju človek využije. Aj ja si rád pozerám príšerné veci. Sme ľudia a musíme sa vedieť aj zasmiať – je hrozné, ak niečo ako šaty Táne Rosovej rozoberáme útrpne štyri hodiny denne, to už človek rozsieva zlobu. Ale zasmiať sa na nich a pozrieť sa na to s nadhľadom a konštruktívnou kritikou sa mi zdá namieste. Bolo to úsmevné a všetci sme to videli. To nie je ohováranie.

Pri niektorých šatách z plesu nie sú v médiách uvedené mená ich autorov. Ste spokojní s tým, ako sa o móde píše?

Zdenko Gáfrik z Pravdy to robí super. To je novinár, ktorý sa v tomto vyrovná zahraničným kritikom. On píše dokonca aj o materiáli, občas mne, ale aj iným zavolá a spýta sa, či dobre odhadol nejaký konkrétny detail. Snaží sa robiť to dôsledne. Vždy je to jeho subjektívny názor, ale nevnucuje ho – robí to dobre. Keď iní autori urobia chyby alebo píšu hlúposti, to ma štve. Poviem si, dobre, hádam sa raz spýtajú, ako to je. Chýba nám odborná tlač.

Uživila by sa tu?

Keď sme sa stretli, vraveli ste, že sa veľmi dobre nevyznáte v slovenskej móde. Otázka však je, či slovenská móda vôbec existuje. Ja si nemyslím, že tu slovenská móda ako pojem, inštitúcia existuje. Sú tu skvelí odevní dizajnéri, tvorcovia. Aj preto som veľmi vďačný za akciu Fashion LIVE,  ktorá tretí rok organizuje módne prehliadky prístupné širokej verejnosti aspoň raz ročne. Ideál by bol dvakrát do roka. Situácia našej módnej scény je totiž taká, akoby sme sa snažili na Kysuciach vypestovať citrusový plod. Vyrastú vám možno tri malé zošúverené mandarínky, tešíte sa z nich ako blázon, ale ktosi nad tým iba mávne rukou a povie, že zo supermarketu má predsa tristo kíl obrovských a lacnejších a kúpi si ich tam. Záleží, ako sa na to pozeráte. Podľa mňa sa stále môžeme tešiť z tých troch mandarínok vypestovaných na vetre a vravieť si, že je to vzácnosť.

Prečo je to tak?

Súvisí to s minulosťou, kultúrou obliekania, respektíve, kultúrou ako celkom. Sme taká malá provincia, ale korunovali tu predsa Máriu Teréziu. Aj provinčnosť môže byť exotická, len my na tom nevieme stavať. Tu nebola kultúra odievania ako v Paríži, nemôžeme to porovnávať, ale tiež tu boli krásne veci. Július Barczi by nám vedel povedať, aké úžasné zbierky máme na Krásnej hôrke a v Betliari. Nie je to Louvre, ale dá sa na to pozerať s obdivom. Mohlo tu byť aj nič.

Nemám potrebu súdiť niekoho, čo má oblečené, hovorí Boris Hanečka. Foto N - Tomáš Benedikovič
Nemám potrebu súdiť niekoho, čo má oblečené, hovorí Boris Hanečka. Foto N – Tomáš Benedikovič

Čo z dejín našej módy obdivujete?

Mne sa veľmi páči krojová kultúra – lebo vychádza z renesančnej a barokovej módy, a páčia sa mi historické odevy z baroka. Videl som šaty Márie Lujzy, druhej Napoleonovej ženy, ktorá bola Rakúšanka a mala nádhernú, decentnú, vypracovanú svadobnú róbu. Páči sa mi výšivka Márie Hollósy, ktorá vyšívala zlatou a striebornou niťou. Sú to skvosty.

Je nejaká domáca osobnosť, ktorá by nám mohla vrátiť sebavedomie v oblasti módy?

Napríklad Jan Nehera, ktorého salón robil sériovú výrobu. Sú to úžasné veci. O Nehere vedeli aj v Paríži. Človek, ktorý tam Diorovi otváral salón presne vedel, čo je Nehera. Je super, že to vedel, hanba je, že dnes to nevieme my. Nehera mal pritom otvorených niekoľko pobočiek – v Marakeši, v Oslo či v Casablance, kde robil pret-a-porter ešte pred Yves Saint Laurentom. Robiť módu v našej lokalite teda má význam, akurát tu nie je kúpyschopný trh a priemysel.

Je fungovanie priemyselných odvetví súvisiacich s výrobou textilu a odevov podmienkou vzniku kvalitnej dizajnérskej módy?

Samozrejme, absolútne. Inak robíte iba malé série alebo prototypy. Urobíte prehliadku a ľudia si z nej niečo kúpia. Na našej scéne je aj názor, že sa to neráta, ak nemáte z jedného modelu dvesto – tristo kusov. Vtedy to vraj nie je móda. Ja vravím – áno, aj vtedy to je móda, ale aj vtedy, ak robíte na zákazku iba jednu vec. Aj vtedy to môže byť mienkotvorné a je to nositeľom kultúry. Vidíte, čo sa deje teraz po plese – do februára sa to bude rozoberať. Inšpiruje to toľko žien. A presne o tom to je – ženy uvidia nejaké šaty v zvláštnej farebnej kombinácii, akú si nikdy nedokázali predstaviť, no zrazu sa im zapáči. Budú nad tým premýšľať a hľadať alternatívu. Možno si hneď nedajú podobné šaty, ale zvolia hoci len iný lak na nechty. To stačí. Móda bojuje proti apatii. Posúva človeka. Môže byť zábavná a zároveň vypovedať čosi dôležité o kultúre krajiny.

Ide iba o textilky, ktoré nám tu chýbajú, alebo je to aj niečo iné?

Tie sú jedna vec – všetko je pozatvárané, vyrába sa už iba minimum. Ako hovoril Josef Ťapťuch – móda je v prvom rade biznis. Až potom je to priestor pre výtvarníka. Je to priemysel. Vo Francúzsku patrí móda pod ministerstvo hospodárstva. My to tu vnímame ako ‚umeníčko‘ – ale to je len krásna bublina, ktorá je okolo. Ona nie je fiktívna, je skutočná a dôležitá, ale cieľom módy nie je potešiť sa, ale zarobiť. Potešenie je len prirodzenou súčasťou tohto biznisu. Toto si treba uvedomiť. Druhá vec po chýbajúcich textilkách sú  fabriky, ktoré sú schopné ušiť modely.

Historický kostým Marie Antoinetty pre divadlo z dielne Borisa Hanečku.
Historický kostým Marie Antoinetty pre divadlo z dielne Borisa Hanečku.

Je u nás ešte dosť ľudí, ktorí ovládajú dobre krajčírske remeslo?

Je ich veľmi málo. Majú s tým problém aj fabriky ako Makyta. Dnes sa vyučí veľmi málo krajčírov, ktorí sú ochotní to aj robiť. Neoplatí sa im to. Ale to je asi aj dnešnou dobou, pre ktorú sú šičky a robotníci považovaní za niečo menejcenné. Krajčírstvo je pritom tvrdé remeslo.

Existuje dobrý dizajnér, ktorý nevie šiť?

Nie je to len samotným šitím – môžete šiť zle, ale musíte poznať ten proces, musíte byť s ľuďmi, ktorí šiť vedia, a sledovať ich. Človek šitím musí nasiaknuť, nedá sa to oklamať, nepustí to. Ak aj neviete sám dobre šiť, musíte vedieť odhaliť problém, ak niečo niekde nesedí. Keď poznáte vlastnosti látok, možné problémy a proces šitia, viete odhadnúť, kde je priestor pre vašu realizáciu. Christian Dior sa ani nedotkol nastehovaných šiat – mal paličku so zlatým hrotom a len ukazoval, čo kde majú došiť – vedel, ako to funguje. Coco Chanel nevedela kresliť – vôbec. Ale vedela strhnúť rameno, nanovo ho zašpendlila a zašila. Návrhár musí vedieť modelovať z látky, skoro ako sochár z hliny. To, že to potom ušije šikovná krajčírka, je druhá vec.

Kedysi existovalo nesmierne veľa malých krajčírskych dielní, vráti sa to ešte niekedy?

Vtedy to malo kultúrne opodstatnenie. Keď ste boli pozvaní na hrad, museli ste priniesť papierik, že ste si šaty nechali urobiť v krajčírstve. To je úroveň, kultúra. Je to úcta voči hostiteľovi, miestu, kam človek ide. Je to štýl, starosvetskosť. Zlatá éra. Tá sa už nevráti. Nadšenci, ktorí majú zmysel pre originálne kusy, sa tým vedia popýšiť, ale už nikdy to nebude väčšinové. Dnes žijeme v inom svete, inom systéme. Aj politika a ekonomika ovplyvňujú módu.

Nespočíva nezáujem o dizajnérov iba v tom, že možní záujemcovia nemajú dostatočné povedomie, kde a akých dizajnérov kupovať?

Je to aj o tom, nemajú dostatočné povedomie a mnohí nevedia, ako to funguje, a boja sa. Aj mňa sa s ostychom pýtajú, či im ušijem kostým alebo obyčajnú sukňu. Pýtajú sa to opatrne, myslia si, že sa tomu nevenujeme, že robíme iba vyšívané svadobné šaty. Je to vec nevedomosti, ale nikoho za to nesúdim.

Takže šijete aj obyčajné sukne?

Áno, dokonca to mám rád.

Z dielne Borisa Hanečku: kolekcia Spring Summer 2014 - editoriálová kampaňová fotografia.
Z dielne Borisa Hanečku: kolekcia Spring Summer 2014 – editoriálová kampaňová fotografia. Foto – Jakub Gulyás
Z dielne Borisa Hanečku: kolekcia Spring Summer 2014 - editoriálová kampaňová fotografia.
Z dielne Borisa Hanečku: kolekcia Spring Summer 2014 – editoriálová kampaňová fotografia. Foto – Jakub Gulyás

Aký je rok odevného dizajnéra? Pracujete na autorskej kolekcii na prehliadku a popri tom zrejme prichádzajú jednotlivé objednávky na mieru. Dokážete sa tým uživiť?

Áno, žijem z objednávok a som veľmi rád, keď sa predajú aj veci z prehliadok. Dnes je to inak ako kedysi. Na prehliadky som robil teatrálne modely – iba desať percent z nich boli predajné, nositeľné veci, ale netrápilo ma to, lebo tie prehliadky boli skôr divadelného charakteru. Chodil som s nimi po večierkoch, bol to taký kultúrny program. Teraz sa prehliadky nerobia často, je to veľmi drahé na súčasnú ekonomiku. Ľudia to nerobia, a ak je nejaká prehliadka – je to oslava módy. Teraz robím nositeľnejšie modely, ale to sú prirodzené vlny v tvorbe. Záleží na inšpirácii, téme, na prostredí, kde má prehliadka byť. Baví ma, kam všade ma móda pustí.

Je bežné, že sa u nás odevný dizajnér uživí zákazkami?

Je to reálne, ale nevravím, že všetci to máme rovnako. Uživiť sa iba zákazkami je ťažké, človek musí väčšinou robiť aj niečo iné. Mne to nevadí, inšpiruje ma presah módy do divadla alebo reklamy. Vo všeobecnosti si myslím, že sa nedá uživiť len ateliérom.

Keď sa človek občas pozerá na prehliadky, môže mať pocit, že sú tam často iba absolútne nenositeľné veci. Pre koho sú?

Je to stále o tom, že to má iba inšpirovať. Sú to veci, ktoré sú vyrobené v celkovom počte štyri kusy. Kúpia si ich úplní egocentrickí fashionisti a pýšia sa nimi. Značky z toho nežijú, predávajú iné veci, ktoré na mólach neuvidíte. Košele, čierne šaty. Na móle vás zaujmú šaty, donútia vás prísť do butiku, splnia funkciu, sú reklamou, ktorá vás pritiahne, a potom si kúpite obyčajnú bielu košeľu s nejakým malým detailom.

Boris Hanečka. Foto N - Tomáš Benedikovič.
Boris Hanečka. Foto N – Tomáš Benedikovič.

Na strednej škole ste študovali keramiku, prečo?

Chcel som študovať textil alebo keramiku. Neviem sa vyjadrovať plošne, bavilo ma 3D. Zlákala ma keramika s profesorom Zdraveckým, ktorý mi ukázal, čo všetko sa s ňou dá robiť. Baví ma rozpätie, presahy médií. Už v treťom ročníku som však vedel, že pôjdem na textil. Chcel som robiť módu.

Prečo?

Ako na túto otázku odpovedajú kozmonauti? Keď som bol dieťa, nikdy som nechcel byť ani smetiar, ani kozmonaut. Móda mi učarovala – zrazu cítiš, že je to magnet. Nedýchaš. Je to choroba. Alebo zamilovanie. Zrazu sa na to pozeráš a nevieš sa odtrhnúť. Nebavilo ma hrať sa s „angličákmi“, ale učarovalo mi, keď som zistil, že módna prehliadka je ako divadlo. Že chôdza modeliek môže byť ako tanec. Baví ma to. Je to, ako keď človek číta báseň. Pre mňa je dôležité, ktorá modelka ide za ktorou. Ako prehliadka graduje, akú má dynamiku.

Sú modelky aj na vašich prehliadkach také zamračené?

Áno, musia sa mračiť. Neznášam usmiate modelky a neznášam, keď na konci tlieskajú. Ktorá baroková, renesančná kráľovná sa na obraze usmieva? Žiadna. Na prehliadke to vyrušuje. Modelky musia byť nedostupné. Ofélie. Archetypy víly. Majú byť akoby v neviditeľných skrinkách. Sú to víly, ktorých sa človek bojí. Ak by sa ich dotkol, rozplynú sa. Divák má mať pocit nedostupnosti, niečoho transcendentálneho. Aj štatistiky hovoria, že vtedy sa modely viac predávajú – ak pôsobia nedostupne, ženy ich oveľa viac túžia vlastniť. Niektoré modelky pôsobia až namyslene, ale to zasa spôsobuje, že konkrétna skupina klientiek sa s tým túži stotožniť. Je to divné, ale je to tak – to sú tie dračice, vampírky, zlé kráľovné z rozprávok. Sú zlé, ale krásne a s tým sa množstvo žien stotožňuje. A mňa baví, že to takto funguje.

Využívate to rád – že móda napĺňa naše podvedomé či skryté túžby?

Milujem to. Viem sa nadchnúť nad krásnymi, optimistickými devami, ale napríklad taká Alexis Colbyová, veď tá bola v Dynastii najštýlovejšia, vždy dokonale oblečená. Alebo Sue Ellen, ktorú hrala v Dallase Linda Gray, ako s tým obrovským ‚három a sklenkou‘ splachovala J.R.-ove diamanty do záchoda – to bol predsa archetyp nešťastnej ženy. Nešťastnej – ale krásnej. Vyrastal som aj na Arabele. To bola jedna ‚kopretinka‘ – mala veľkú hlavu, veľké vlasy – hrozné. Ale Xénia, pozrite sa na Xéniu. Dlhé rovné vlasy, kombinácia tých morbídnych šik šiat – čierna s fialovou, strašidelné, ale krásne.

Boris Hanečka: kolekcia Spring Summer 2015. Foto - Marek Rebroš
Boris Hanečka: kolekcia Spring Summer 2015. Foto – Marek Rebroš
Boris Hanečka: kolekcia Spring Summer 2015. Foto - Marek Rebroš
Boris Hanečka: kolekcia Spring Summer 2015. Foto – Marek Rebroš
Boris Hanečka: kolekcia Spring Summer 2015. Foto - Marek Rebroš
Boris Hanečka: kolekcia Spring Summer 2015. Foto – Marek Rebroš

Nikdy ste nechceli ísť do zahraničia a skúšať tam preraziť?

Nie, baví ma to tu. Keď človek dostane dobrú príležitosť, prečo nie. Ja mám rád výzvy – ale výzvou pre mňa bolo, aj keď mi Sisa Lelkes Sklovská povedala, že chce odo mňa šaty. Samozrejme, niekto sa nad tým môže začudovať. Pre mňa to bolo oveľa zaujímavejšie, ako ísť do sveta a zametať niekde ateliér. Ja viem, že vonku sa človek môže všeličo naučiť, nespochybňujem to. Ale ja som nikdy nemal ambíciu, že musím urobiť kariéru vo svete a vrátiť sa domov ako prorok. Žiadne vzrušenie v tom pre mňa nie je.

Odmietli ste niekoho, kto chcel od vás šaty?

Áno, odmietol – nevedel som si tú prácu obhájiť sám pred sebou, nie ešte pred niekým iným. Sisa je kontroverzná, ale mňa to baví, s ňou som problém nemal. Ja nemám rád akurát hlúpych ľudí, nie naivných, ale hlúpych a ešte aj zlých ľudí, s ktorými plynie čas neuveriteľne pomaly, a potom je človek unavený.

Tento rok sa prvýkrát počas inaugurácie prezidenta hovorilo aj o šatách prvej dámy – boli z dielne troch slovenských dizajnérok (Dana Kleinert, Jana Kuzmová a Zlatica Hujbertová). Mala by prvá dáma reprezentovať domácu scénu?

Áno, je to super, páči sa mi to a malo by to tak byť. Neviem, do akej miery to bola jej prirodzená voľba, ani nekomentujem konkrétny model, ale je to jednoznačne dobrý krok. Kiež by takých prvých dám u nás bolo viac aj v budúcnosti. Bolo by to super. Tu možno vidieť aj rozdiel medzi nami a Českom. U nás ženy majú väčšiu chuť ísť za dizajnérom. Samozrejme, vyvíja sa to postupne. Aj Ples v opere sa menil – dnes sa už nikto neprezúva z čižiem do lodičiek pri vchode. Popredu sme aj v tom, že sme oveľa skôr začali reflektovať, že tvorba od dizajnérov je skutočne iná. V Česku to trvalo dlhšie.

Vo svete je bežný štandard, že prvé dámy obliekajú renomovaní dizajnéri.

Áno a má to svoj význam. Napríklad Evita Peronová išla k Diorovi, ktorý bol otvorený ešte len dva roky. Dokonca si dala Concordom priniesť róbu, ktorá musela byť oblečená na figuríne a pripevnená popruhmi, lebo povedala, že na sebe predsa nebude mať poskladané šaty. Oligarchia ju nenávidela, lebo v tom čase presadzovali konzervatívnu módu, no ona bola predátorka. Bola chudobná, ale vždy, keď išla hoci do slamených chatrčí, chcela vyzerať ako anjel. Aj tie prehliadky majú byť pre diváka šokom. A po tom ženy, vedúce osobnosti, vždy túžili. Chceli, aby ľudia na ne pozerali ako na niečo výnimočné. Aj kráľovná Alžbeta I. mala plán. Všetko, čo urobila so španielskym krojom, bolo cielené. Celý ho prerobila, tvár si pudrovala na bielo, aby vyzerala ako Panna Mária. Potrebovala dostať mariánsky pokoj do protestantskej cirkvi. Chýbal tam ženský aspekt, potrebovala zo seba urobiť Máriu, aby ju ľudia brali, a podarilo sa jej to. A pomohla si handrami.

Môže mať ešte dnes móda takýto spoločenský či politický efekt?

Môže, ale každý si ho musí nájsť sám. Aj amazonky si museli odrezať prsník, aby lepšie strieľali. Aj tieto novodobé bojovníčky si hľadajú cestu, niektoré ju našli v chanelovskom kostýme, ktorý je ako občiansky preukaz. Hneď o vás niečo konkrétne povie. Ale to robia aj iné značky. To, čo si oblečiete, o vás hovorí bez toho, aby ste otvorili ústa.

Vraveli ste, že Ples v opere sa vyvíja k lepšiemu. Ako je to na uliciach?

Mladí ľudia sa vedia obliecť dobre aj zábavne. A nemyslím tým niečo výrazné, mne sa páčia aj normálne veci, nenápadné. Nezdá sa mi, že by sme na tom boli zle, ak uvážime, v akých politických, ekonomických a spoločenských podmienkach fungujeme.  Ale ja nemám potrebu niekoho súdiť, ako je oblečený. Viem to oceniť, ale nesúdim. Vadí mi, keď je niekto dobre oblečený a je hlúpy, vulgárny, nemá úctu voči sebe ani ostatným. Keď je, naopak, niekto úžasný, ale nemá na to prostriedky alebo nemá cit, je mi to ľúto. Ale tak to asi má byť. Akurát, že niekedy ma ten nepomer medzi jednou a druhou kategóriou zaskočí.

Boris Hanečka (1983) – absolvoval odevný a textilný dizajn na bratislavskej VŠVU, stážoval aj na Vysokej škole uměleckoprůmyslovej v Prahe. V roku 2009 získal cenu Dizajnér roka za prínos do slovenskej módnej scény. Za svoju múzu považuje Luciu Hablovičovú. Viac diel z jeho tvorby si môžete pozrieť na hanecka.com.

Kultúra

Teraz najčítanejšie