Denník N

Za karpatského Maradonu núkali diktátorovi továreň. Rumuni s prefarbenými vlasmi urazili Boha

Hagiho pre veľkú šikovnosť s loptou prezývali "karpatský Maradona". Foto – TASR/AP
Hagiho pre veľkú šikovnosť s loptou prezývali „karpatský Maradona“. Foto – TASR/AP

Rumunsko bolo opäť krajinou jediného muža. Tentoraz ním nebol Ceauşescu, ale Hagi.

Nikdy neboli lepší. Rumunsko v deväťdesiatych rokoch malo svoju futbalovú „zlatú generáciu“, ktorá sa dostala až do štvrťfinále MS 1994.

Herným štýlom ju prirovnávali k Brazílii, viedol ju však muž, ktorého prezývali „karpatský Maradona“: Gheorghe Hagi.

Rumuni sa zbavili diktátora Nicolaa Ceauşesca a tesne potom v krajine vznikol jeden z najlepších tímov v histórii východoeurópskeho futbalu. Úspech Rumunska však nebol náhodný.

Malo totiž skvelých futbalistov. Nebolo to len o Hagim, ktorý vtedy hral len za Bresciu, tím zo Serie B. Gheorghe Popescu bol v PSV Eindhoven, Miodrag Belodedici vo Valencii, Florin Răducioiu v AC Miláno, Ioan Lupescu v Bayere Leverkusen či Dan Petrescu v Janove.

Najlepší Rumuni po páde komunizmu prestupovali do západoeurópskych klubov a hrávali pravidelne v náročných ligách. Tím bol vybudovaný okolo tvorcu hry Hagiho a stopéra Popesca, ktorí sa stali aj švagrami.

„Keď sme sa stretli v reprezentácii, cítili sme sa inak,“ spomínal Popescu v rozhovore pre Athletic. „Mali sme radosť, boli sme kamaráti, tešili sme sa z toho, že môžeme spolu tráviť čas. Ako dvaja lídri – Hagi a Popescu – sme boli stále spolu. Ostatných postavili okolo nás, preto sme si vytvorili skvelého tímového ducha, ktorého som už inde nezažil. Keď ste si obliekli dres národného tímu, museli ste to cítiť. Musíte vo svojom vnútri horieť. Dnes je to už iné, ale my sme takto vyrástli. Za Rumunsko som odohral 115 zápasov a v každom z nich som cítil veľkú emóciu.“

Rumunsko si na svetovom šampionáte v roku 1994 získalo veľa fanúšikov. Vo štvrťfinále však prehralo po penaltách so Švédskom, ktoré sa spoliehalo na skvelú organizáciu hry.

Pre Hagiho, klasické „číslo 10“, ktorého v Rumunsku obdivovali pre jeho kreativitu a umelecký futbal, išlo o životný turnaj. Skončil sa však sklamaním.

„Počas nášho pobytu v USA sme si krátili večery hraním žolíka. Celý čas som prehrával, ale na druhý deň sme vyhrali futbalový zápas. Pred stretnutím so Švédskom som žolíka vyhral, to nebolo dobré znamenie,“ povedal Hagi pre denník Šport.

Továreň za futbalistu

Rumunsko nepatrilo k futbalovým trpaslíkom. Osem rokov predtým dokázala Steaua Bukurešť vyhrať Európsky pohár majstrov, predchodcu Ligy majstrov. Vo finále porazila Barcelonu po penaltách, hrdinom sa stal legendárny brankár Helmuth Duckadam.

Duckadam pred šiestimi rokmi prišiel so Steauou na Slovensko pred zápasom s Trenčínom a pre Denník N povedal: „V roku 1986 sme mali obrovskú výhodu voči súčasnosti. Najlepší rumunskí hráči nemohli z politických dôvodov odísť do zahraničia, tak väčšinou hrali za Steauu. Teraz má každý hráč možnosť ísť za lepším kontraktom do inej krajiny.“

Nicolae Ceauşescu sa o futbal veľmi nezaujímal, ale jeho syn Valentin áno. Steaua mu ponúkla, aby sa stal jej prezidentom, a po jeho vstupe do klubu získala päť titulov za sebou.

Ako armádny klub mala výhodu v porovnaní s ostatnými, pretože získavala najlepších mladých hráčov v krajine.

Futbalisti dostávali okrem platu aj nedostatkový tovar ako televízory či video prehrávače. Ceauşescu neskôr pochopil propagandistický potenciál futbalu a

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Futbal

Ofsajd

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie