Denník N

Šéf maďarského Telenoru Gažík: Pamätám si, ako do chrámu chodili babky, ktoré mali na prvej strane spevníka fotku Mečiara

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Prakticky jediným obmedzením napĺňania individuálneho šťastia jednotlivca – a teraz to poviem odľahčene – je maximálne tak výška hypotéky, akú si v konkrétnom veku zoberie. To je obrovský úspech a hodnota, na ktorej môžeme stavať, tvrdí manažér Peter Gažík.

V novembri 1989 ste dovŕšili deväť rokov. Máte naň nejaké priame spomienky?

Útržkovité. Bol som malý, ale isté momenty si celkom dobre pamätám vďaka rodinnému zázemiu. Otec pôsobil ako evanjelický farár, čo dosť ovplyvnilo moju výchovu, ale aj to, ako som neskôr vnímal minulý režim a samotnú revolúciu.

Kde ste žili?

V tom čase sme bývali v malej obci Horná Mičiná pri Banskej Bystrici. Pochádzam zo štandardnej strednej vrstvy, mama je z Krupiny, otec z Myjavy. Rodičia sa z konca komunizmu úprimne tešili.

Raz ma otec vzal na demonštráciu na banskobystrickom námestí, dokonca začiatkom decembra 1989 sme boli celá rodina na manifestácii v Prahe. Dodnes si pamätám, že sme tam cestovali nočným vlakom s názvom Detvan. A pamätám si aj na tie krásne emócie.

Konkrétne?

Nádherné spomienky mám na štrnganie kľúčmi na námestí. Ale aj na autentickú radosť rodičov, keď sa tešili, že sa konečne zmenia ich životy, keď zrazu boli naplnení optimizmom z budúcnosti. Tento typ emócii sa veľmi ťažko opisuje slovami, dá sa len precítiť.

Keď sme sa v prvom štvrťroku 1990 zrazu dostali na výlet do „nedostupnej“ Viedne, bol to zázrak. Rodičia mi vysvetľovali, čo dovtedy znamenali hranice, ako to na nich fungovalo, čo hrozilo tým, ktorí sa ich pokúšali prekročiť nelegálne.

Bavili sa vaši doma o politike, o režime, v akom žili? Prichádzal otec do ostrejších kolízií s komunistami? Tí cirkev nemali práve v láske.

Tu sa môžem opierať len o sprostredkované reflexie, ku ktorým som sa dostal ako starší, keďže v útlom veku som to nemohol vnímať. Jasné, že komunistický režim bol v istej miere prítomný aj v našich osobných životoch. Napríklad tým, že farári boli priebežne presúvaní z jednej lokality na druhú, aby neboli schopní systematicky vytvárať nejakú protištátnu činnosť.

Otec mal v 80. rokoch okrem pastoračných aj akademické ambície. Chcel si urobiť doktorát, čo, samozrejme, neuniklo ani štátnym zložkám. Priebežne sa oňho zaujímali a zisťovali, o čo mu ide. Chceli ho mať pod kontrolou, aj preto si doktorát dorobil až po nástupe demokracie.

Politika sa v našej rodine pertraktovala celkom prirodzene. Debatovalo sa o nej dennodenne, nielen v 80. rokoch, ale aj v 90. rokoch po nástupe mečiarizmu. Otec dokonca v Banskej Bystrici po revolúcii spoluzakladal miestnu organizačnú zložku Demokratickej strany. Nebol síce priamo politicky činný, ale snažil sa byť blízko toho procesu.

Aj dnes, 32 rokov po Novembri, tu žije množstvo ľudí, ktorí so smútkom spomínajú na staré časy. Sú presvedčení, že vtedy sa mali lepšie. Že síce museli robiť kompromisy so svedomím, ale ak príliš nevyskakovali, režim ich nechal na pokoji. Prečo ich demokracia nepresvedčila o svojej opodstatnenosti?

To je ťažká otázka, neraz som o tom diskutoval aj s otcom. V minulom režime mnohí mlčali, lebo si uvedomovali, že majú zodpovednosť nielen za seba, ale aj za svoje rodiny. Ak im nechceli ublížiť, radšej sklonili hlavu, prípadne si zvykli, že inak to už nebude.

Problém farárov aj veriacich spočíval v tom, že už z princípu, ak nechceli zradiť svoju vieru, museli sa stavať proti režimu. Nemohli iba skloniť hlavu, byť ticho a všetko akceptovať. Aktívni veriaci preto vždy boli istým spôsobom proti režimu. Cestou potom bolo neustále hľadanie správneho balansu. Nič sa nedalo riešiť čierno-bielo, ohľad sa bral aj na odtiene. Šlo o umenie možného. Sila komunistického režimu bola založená primárne na

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie