Denník N

Košaté bolo na tebe všetko (za Eugenom Gindlom)

Foto N – Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Pieta velí mlčať, no úcta, tá prikazuje písať.

Žijeme (a umierame) v časoch, keď si zubatá kúpila permanentku. A je na nezastavenie.

„Tu na zátylok som ti mieril. Ani si o tom nevedel. Vyzeráš ako Srb. V poslednej chvíli som kohútik pušky nestlačil,“ povedal ti školník zo školy v Kosove, ktorú sme po vojne v roku 1999 opravovali ako zástupcovia humanitárnej organizácie Človek v ohrození. S Petrom Mariankom sme tvorili trojicu správnej rady. Mám pocit, že nie svätú.

Zasmiali sme sa. Ale nebolo nám v tej chvíli všetko jedno.

Ten Albánec Mustafa to nemyslel osobne, Srbi mu vyvraždili rodinu. No mal si pochopenie aj pre Srba, toť neďaleko v dedinke Kosovo Polje. Naložil na vlečku celú rodinu a utekal pred albánskou pomstou.

Hodiny a dni sme spoločne s filmárom Ďurom Johanidesom a členom pozorovateľských misií Patrikom Dubovským brázdili vypálenú krajinu. Vypili sme s domácimi litre rakije. Moslim-nemoslim na Balkáne chľascú všetci. S každou desatinkou promile alkoholu v krvi sme rozmotávali košatý strom násilia a pomsty.

Skôr kruh ako strom.

Filmový obraz: sedíme v kafane v severnej srbskej časti etnicky rozdeleného mesta Kosovská Mitrovica. V rakiji pláva na dne fľaše ortodoxný kríž. Za oknami hučia francúzske obrnené transportéry jednotiek KFOR. Hrá turbofolk.

Mustafovi si sa ponášal na Srba, pre mňa si bol vždy impozantný zjav starozákonného proroka. Človek-strom. Košaté boli korene tvojho poznania (kam sa hrabe Wikipédia) a múdrosti, košatá bola tvoja brada, hriva vlasov a tiež vety a súvetia, podľa ktorých som vždy neomylne spoznal tvoj rukopis.

Košaté bolo na tebe všetko.

Nekrológ je kompromis medzi osobným tajomstvom a pocitom, že čosi z toho treba zvestovať okoliu. Predvlani som jeden nekrológ za ďalším blízkym človekom, spisovateľom Dušanom Mitanom, napísal, no neuverejnil.

„Eugen odišiel,“ zastihla ma dnes v nedeľu dopoludnia správa od Egona Gála. Náhoda neexistuje, no náhodou som práve prechádzal tvojím zamilovaným Liptovským Mikulášom. Komíny na pol žrde v hmle, covidová černota ľudoprázdneho mesta.

Okamžite som si spomenul na skvelý časopis Os, ktorý si editoval. A na esej o pestrej meštianskej spoločnosti na Liptove od Sone Kovačevičovej. A na Ivana Laučíka či Ivana Kormana. A tiež na vašu chatu na Podbanskom, kde som za vami párkrát s radosťou prišiel a Zuzana ukazovala bohatú hubársku nádielku. A na kávy a borovičky v espresse vedľa redakcie Kozmosu na Konventnej v Bratislave, kde sa ťa dalo neomylne stretnúť.

A… dosť!

V tejto chvíli som v duchu pri Zuzane a pri tvojich ostatných najbližších.

Sú iní, ktorí iste náležite ocenia košatý strom tvojich novinárskych, publicistických, filmárskych aktivít. Pre mňa si bol najlepší slovenský reportér. Obaja, ty o generáciu skôr ako ja, sme prešli Irán, Afganistan a iné ťažko skúšané krajiny.

Nie je to patetické, keď poviem, že taký reportér tu už nebude. Mal si na to všetky predpoklady, a keby si nemal zdravotné problémy na staré kolená, zanechal by si po sebe viac neopakovateľne popísaných príbehov. Mal si nomádske gény, bez problémov sme spávali pri aute na zemi v spacákoch kdesi popri ceste v Bulharsku či v Macedónsku. No najmä si mal rád ľudí a nadovšetko rád si ich počúval.

To sa už dnes nevidí. Dnes vie každý iba rozprávať.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Komentáre

Teraz najčítanejšie