Denník N

Deti násilníkov budú agresívne, týrané ženy do našej štvrte nepatria

Bilbord, ktorý bol súčasťou antikampane miestnych obyvateľov v Prešove. Foto: ZZŽ MyMamy
Bilbord, ktorý bol súčasťou antikampane miestnych obyvateľov v Prešove. Foto: ZZŽ MyMamy

Obavy z inakosti Slovensko neprejavuje iba pochodmi proti islamizácii, ale aj v bežnom živote so susedmi. Dobrou správou je, že väčšinou sa to potom otočí a susedia začnú pomáhať.

Nie sú to ani tri roky, odkedy občianske združenie Vagus na pomoc ľuďom bez domova prišlo s nápadom otvoriť na Mýtnej ulici v Bratislave denné centrum Domec, kde bezdomovci môžu zadarmo alebo za symbolickú sumu dostať teplé jedlo a oblečenie, navštíviť lekára alebo využiť sociálne poradenstvo.

Jedným z cieľov Domca bolo práve ponúknuť ľuďom bez domova spôsob, ako zmysluplne prežiť svoj deň a z dlhodobého hľadiska sa lepšie začleniť do spoločnosti, napríklad pomocou práce alebo brigády.

Bezdomovcov v meste nechceme

V januári 2013, len tri mesiace po predložení projektu, sa pod petíciu proti zriadeniu denného centra podpísalo vyše 3000 ľudí. Prekážalo im najmä to, že Domec má byť v budove v centre Bratislavy.

Pracovníci združenia Vagus čelili aj ohováraniu, niekto dokonca hodil do okna kameň. O bezdomovcoch tvrdili, že budú znásilňovať ženy žijúce v okolí. „Niektorí ľudia nám volali aj s tým, že nech to otvoríme niekde inde, lebo si vážia cenu svojho bytu. Iní sa báli, že budú mať vykradnuté majetky. Boli to dosť náročné okolnosti,“ hovorí zriaďovateľ projektu Domec Sergej Kára.

I56A9828
Domec v Bratislave. Foto N – Vladimír Šimíček

Do stereotypu bezdomovca alkoholika a povaľača podľa Káru zapadá len malé percento ľudí bez domova. A nesedí podľa neho ani dôvod, prečo im nepomôcť – veď si za to môžu sami, do tejto situácie sa dostali vinou alkoholu, alebo sa tak sami rozhodli.

„Za deväť rokov som stretol možno jedného z tých tisícov ľudí, čo sa pre život na ulici sám rozhodol. Paradoxom ľudí bez domova však je to, že sú v strede spoločnosti, ale my ich absolútne prehliadame. Je medzi nami obrovská bariéra. Často sa nám stáva, že niekto leží na ulici, je vidno, že je bez domova, ale ľudia ho obídu, lebo si to uzavrú s tým, že je určite opitý. Keď ste však na ulici, cítite, že vás iní odsudzujú,“ hovorí.

Dnes, takmer dva roky po zriadení denného centra, mnohí ľudia bývajúci v okolí Mýtnej ulice o Domci ani nevedia. Niektorí sa sťažujú na prítomnosť bezdomovcov v okolí Račianskeho mýta, väčšinou však podľa Káru miestni hovoria, že ulica je tichá a pokojná. „Na naše prekvapenie ľudia, ktorí bývajú v okolí, sa tu často zastavia, prinesú oblečenie, potraviny, nazrú dovnútra. Prvotný strach vystriedala realita, ktorá je o tom, že nič strašné sa v tejto štvrti nestalo.“

Projekt Domec za necelé dva roky pomohol desiatkam klientov nájsť si prácu a dostať sa z ulice. Len v prvom roku využilo jeho služby 1200 z celkového počtu 4000 ľudí bez domova v Bratislave. Prečo teda odmietame podobné aktivity? „Vystaviť sa tomu, že iní ľudia sú slabší, v nás evokuje strach z toho, že sa to môže stať aj nám. Bojíme sa sami seba,“ hovorí Sergej Kára.

Obviňovanie detí

Strach z kriminality sprevádzal aj zriaďovanie iných núdzových centier na Slovensku. Stal sa jedným z kľúčových argumentov kampane proti bezpečnému domu občianskeho združenia MyMamy pre týrané ženy a deti na Šidlovci v Prešove.

Aj napriek tomu, že združenie MyMamy zdôraznilo, že jeho klientky nepredstavujú nijaké verejné nebezpečenstvo, Prešovčania spísali hneď dve petície za sebou. Nepomohol ani argument, že obývať ho budú výhradne ženy a deti, ktoré sa navyše samy stali obeťami násilia.

Bezpečný ženský dom si ľudia prekvapivo spojili s hracími automatmi: práve to bolo jedným z najostrejších argumentov kampane proti jeho zriadeniu. Herňu – miestnosť, v ktorej sa v bezpečnom ženskom dome mali hrať deti – kritici projektu prezentovali ako herňu na automaty. Tú vo svojom okolí nechceli. Ďalším z nepodložených obvinení bolo, že deti klientiek krízového centra budú bezpochyby agresívne, keďže ich otcovia sú násilníci, alebo že násilníkov pritiahnu do ich mestskej časti.

Združenie to prekonalo a bezpečný dom práve kolaudujú. Mnohí obyvatelia zmenili svoj názor a rozhodli sa MyMamy podporiť: „Tak, ako aj v iných prípadoch, máme pozitívne ohlasy na to, že sme zachránili polozrútený objekt, ľudia nám donášajú vybavenie do kuchyniek a izieb, aj veci pre ženy a deti,“ hovorí iniciátorka projektu Apolónia Sejková.

dom
Pred centrom pre týrané ženy bola v prešovskej mestskej časti Šidlovec zanedbaná budova. Foto – ZZŽ MyMamy
Takto vyzerá dom dnes. Foto N – Ria Gehrerová

Detské centrum inam

K pomoci deťom a rodinám v núdzi boli Slováci rovnako skeptickí aj niekoľko rokov pred zriadením bezpečného ženského domu MyMamy. Organizácia Úsmev ako dar, ktorá dlhodobo pomáha deťom z detských domovov, sa s vlnou negatívnych postojov stretla hneď dvakrát: v Prešove aj v Košiciach.

„Pri vzniku obidvoch našich strategických a modelových krízových centier na pomoc rodinám v núdzi sme sa stretli s veľmi podobným nelogizmom. Mnoho obyvateľov oboch sídlisk poukazovalo na to, že takíto ľudia nepatria na sídlisko, ale patria na perifériu miest a obcí,“ hovorí Radoslav Dráb, manažér pre zriadenie krízových centier. Prvé centrum v Košiciach otvárali už v roku 2006. Podobnému odporu Úsmev ako dar čelil aj v Prešove v roku 2012.

Podobne ako v prípade Domca na Mýtnej, ľuďom prekážalo to, že rodiny a deti v núdzi majú bývať v rovnakej mestskej časti ako oni.

„Mnohokrát nás na verejných prezentáciách ani nepočúvali. Jediný argument, ktorý zabral, bol, keď som im položil nasledujúcu otázku: ´Predstavte si, ze dnes zomriete, vaša manželka a deti prídu o strechu nad hlavou a všetci susedia na ne kričia, aby išli žiť na perifériu spoločnosti a na okraj mesta, lebo sa dostali do takejto situácie. Ako by sa vám na to pozeralo?´“

Aj v tomto prípade ľudia po čase zmenili názor a dokonca sami začali pomáhať. „Mnohí ľudia už počas výstavby krízových centier pomáhali úplne bezprostredne – keď videli, ako pracujeme každý deň, zaklopali na dvere a doniesli našim chlapcom ponožky, jedlo, teplé oblečenie. Mnohí pomáhajú pravidelne a stali sa z nich darcovia: navštevujú bohoslužby či prijmú naše pozvania na udalosti v našich krízových centrách. Vďaka dobrovoľníkom môžeme pomáhať viac, napríklad v Klube domácich úloh, či pri sprevádzaní detí na aktivity tam, kde by sa bez pomoci a času dobrovoľníka nedostali – na krúžky, plaváreň, futbal, výlet, k zubárovi,“ vysvetľuje Radoslav Dráb.

Spoločnosť Úsmev ako dar postupne začala podporovať nielen deti v detských domovoch, ale aj mladých dospelých a rodiny, ktoré sa ocitli v krízovej životnej situácii. Vďaka podpore občanov sa im nedávno podarilo rozbehnúť i verejnú zbierku na pomoc utečencom na Ukrajine, do ktorej pravidelne prispievajú aj mnohí Slováci.

Viaceré dobročinné organizácie sa zhodujú, že vo väčšine prípadov sa ľudia po čase prestanú báť, oboznámia sa s cieľovou skupinou a petície vystrieda súcit. Dobrú skúsenosť a pomoc dobrovoľníkov aj obyvateľov si dnes chvália všetky zo spomínaných organizácii.

„Veľkým paradoxom je, že keď sme objekty uviedli do prevádzky, kde centrá prešli komplexnou rekonštrukciou a dokonca sa stali aj peknou dominantou daného sídliska, tí istí ľudia zmenili názor a mnohí osobne v čase sviatkov zaklopú na naše dvere a konkrétne pomôžu,“ vysvetľuje Radoslav Dráb zo Spoločnosti priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar.

Slovensko

Teraz najčítanejšie