Denník NPo Európe zháňa vintage nábytok a dizajnové kúsky prirovnáva k luxusným autám: Porsche z päťdesiatych rokov si tiež drží svoju cenu

Vlaďa Ilavská. Foto N – Tomáš Benedikovič
Vlaďa Ilavská. Foto N – Tomáš Benedikovič

U ľudí, ktorí siahajú po vintage nábytku, rezonuje podľa Vladi Ilavskej aj udržateľnosť. Mnohé kúsky sú v takom dobrom stave, že nevyžadujú repasovanie.

Keď si Vlaďa Ilavská s manželom zariaďovali bývanie, zapáčilo sa jej kombinovanie starších kúskov s modernými, u nás však nedokázala okrem československého retro nábytku nič nájsť. Vybrala sa preto zháňať ho po Európe a svoju záľubu v starých veciach neskôr preniesla do vlastného štúdia Lavish, ktoré sa zameriava na dovoz a repasovanie vintage nábytku z 20. storočia.

V rozhovore približuje, ako sa takýto nábytok zháňa, či ho je na trhu dostatok aj do akého interiéru je vhodný. Hovorí aj o tom, ako sa odlišujú slovenskí zákazníci od nadšencov vintage dizajnu vo svete.

Ako vznikol váš vzťah k starému nábytku a starým veciam?

Moja mama má rada umenie a vždy u nás nejakým spôsobom bolo. Mali sme doma aj zopár starých kúskov. Mamin brat, môj ujo, sa zase popri práci finančného kontrolóra venoval starožitnostiam, išlo však o naozaj staré veci, napríklad z obdobia biedermeier. Venoval sa aj reštaurovaniu obrazov a pomáhal ľuďom zhodnotiť, či má predmet naozaj hodnotu a oplatí sa doň investovať. Postupne som sa o staršie veci začala zaujímať aj ja a počas štúdia na vysokej škole som začala chodiť na burzy, s ujom som sa však na burzu dostala len raz alebo dvakrát.

Podobné smerovanie asi máme v génoch. Raz som počúvala reláciu, kde sa hovorilo o tom, ako gény nepustia a pracovné zameranie sa prenáša z generácie na generáciu. Moja prababička bola obchodníčka, čo nebolo na tie časy úplne zvyčajné, môj starý otec z otcovej strany bol zase stolár. Aj s nimi to môže mať súvis, hoci v minulosti by mi nikdy nenapadlo, že by som dokázala niečo predať alebo že budem pracovať s nábytkom.

Kedy sa zrodil nápad, že by ste sa mohli zameriavať práve na vintage nábytok?

Keď sme si s manželom zariaďovali byť, nakúpila som si veľa zahraničných časopisov. Začali sa mi veľmi páčiť vintage kúsky zakomponované do moderných interiérov a chcela som nejaké aj domov, no na Slovensku som nevedela nič zohnať. U nás boli len starožitnosti, ale dizajnový nábytok z 20. storočia tu vôbec nebol. Začala som teda pátrať v zahraničí a dostala som sa k zopár dodávateľom, od ktorých sme si kúpili niekoľko vecí. Bola som vtedy zamestnaná a vôbec mi nenapadlo, že by som sa mohla venovať takejto práci.

Potom som išla na materskú a vtedy som začala premýšľať, čo by som po nej mohla robiť. Vyše desať rokov som sa venovala ľudským zdrojom, no chcela som niečo, čo by ma tak časovo nepohltilo a kde by som bola flexibilnejšia. Vtedy mi napadlo, či by nebolo úspešné dovážať takýto nábytok k nám. Bola tu diera na trhu, vznikali tu obchody s československým nábytkom, ktoré tu fungujú už dlhšie, no nič také, ako som chcela robiť ja, tu nebolo.

Ako vyzerali vaše začiatky?

Na začiatku som nemala celkom jasnú predstavu, dotváram ju doteraz, vedela som však, že chcem vytvoriť štúdio, kam by ľudia vedeli prísť a veci si pozrieť. Aby videli, že sú pekné a kvalitné, že tam nie je žiaden červotoč a nelietajú z nich mole a že si tento nábytok môžu zakomponovať do moderného interiéru. Keď si veci obzrú, zistia, že sa nemusia báť kombinovať ich so súčasným nábytkom, pokojne aj s Ikeou.

Začínala som s francúzskym art deco, postupne ma však chytila moderna z polovice 20. storočia, ktorá ma zaujala svojimi tvarmi, dizajnom a praktickosťou. Sortiment sa postupne rozširuje, ako spoznávam nové veci a mení sa mi vkus. V ponuke mám aj zopár československých kúskov, skôr sa však snažím nosiť veci zo zahraničia.

Ako sa formoval váš sortiment? 

Chcela som vytvoriť taký mix, aby bolo z čoho vyberať. Nie úplne veľké kusy, aby som ich vedela naložiť a doviezť. Popri kreslách sú to rôzne skrinky a vitríny, ale aj svietidlá a doplnky. Väčšie kusy ako komody a sofy som začala dovážať, až keď som sa presvedčila, že tu o ne bude záujem. Na začiatku ma viac limitoval aj priestor, keďže prvé štúdio bolo maličké a veľa sa tam toho nezmestilo. Nové štúdio je väčšie a viem si v ňom dovoliť ukázať viac.

Základom je, že každý kus sa mi jednoducho musí páčiť. Neviem odporučiť kúsok, ktorý nepovažujem za vkusný.

Kam chodíte nábytok hľadať?

Chodím do zahraničia na burzy a postupne som si vytvorila kontakty na dodávateľov, od ktorých tovar beriem. Sú to rôzne sklady a dielne. Primárne chodím do Talianska, ale nosím nábytok aj z Maďarska, Rakúska, Francúzska, mám aj nejaké severské kúsky, napríklad z Dánska.

Niekedy idem raz do mesiaca, niekedy dvakrát, niekedy raz za pol roka, závisí to aj od toho, aká je situácia s koronou. Na služobnú cestu sa síce dalo ísť aj počas lockdownu, no neboli burzy. Ak idem do Talianska, tak s manželom vezmeme tranzit, keďže všetko si dovážam sama. Vtedy ideme na viac dní, spravíme okružnú cestu, po ceste pozbieram nábytky a zároveň popozerám, čo je kde nové. Všetko si rada sama skontrolujem a spokojný zákazník, ktorý sa k nám vráti, je pre mňa potom odmenou.

Talianske kreslá z päťdesiatych rokov. Foto N – Tomáš Benedikovič
Talianska komoda zo šesťdesiatych rokov. Foto N – Tomáš Benedikovič

Je tohto nábytku vo svete dostatok alebo je oň veľký záujem a zháňa sa ťažko?

Tento druh nábytku je v súčasnosti veľmi populárny, k mnohým nábytkom sa preto napríklad už na burze nedostanem. Na burzu už ide prebratý tovar. Samozrejme, aj tam sa mi občas podarí nakúpiť zaujímavé veci, ale kúsky, o ktoré je najväčší záujem, tam nenájdem. Moji dodávatelia na burzy nechodia, majú veľa podobných kontaktov, ako som ja, po celom svete. Dodávajú aj do New Yorku, Moskvy či Sydney. Ak nábytok chcem, musím ho „uchmatnúť“ čo najrýchlejšie, na rozhodovanie mám často len pár minút.

Náročné je zohnať aj konkrétne vintage dizajnové nábytky, napríklad kreslo Wassily alebo Barcelona, ktoré som hľadala pre konkrétnych klientov. To sú veci, ktoré na burze naozaj nenájdete.

Často ide o nábytok, ktorý má desiatky rokov a mohol vystriedať viac majiteľov. V akom je stave?

Nestretávam sa s tým, že by veci boli v takom zlom stave, aby sa im nedalo pomôcť napríklad prečalúnením a zrepasovaním dreva. Ide o veľmi kvalitné nábytky s kvalitnými konštrukciami a z dobrých materiálov. Ak by aj z kresla zostali len nožičky, konštrukcia sa dá vyskladať, a tým vytvoriť jeho tvar nanovo. Všetok tento nábytok má šancu, aby sa znovu vrátil do obehu a ďalej slúžil.

Stretávam sa so sedačkami, ktoré majú aj 70 rokov a stále majú pôvodné čalúnenie. Ľudia si kedysi nábytky viac vážili, používali obrusy, sofy mali poprekrývané dekami, aby sa s nimi nič nestalo. Veľká časť nábytku sa kupovala na celý život, majitelia nepočítali s tým, že si o päť rokov kúpia nový. Samozrejme, ak príde zákazník s tým, že chce sedačku alebo kreslo v inej farbe, prečalúnenie viem zabezpečiť, nie je však vždy nevyhnutné.

Nábytok repasujete nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí. Nie je to príliš komplikované? 

Občas je náročné vybrať látku na prečalúnenie podľa fotky, ale mám dobré kontakty. V Taliansku spolupracujem s dielňou, ktorá funguje dlhé roky, vystriedalo sa tam viacero generácií čalúnnikov, aktuálne ju vedie žena. Viem sa na nich vždy spoľahnúť. Niektoré kusy od nich kupujem už hotové, niektoré mi čalúnia na mieru.

Keď idem na burzu a nakúpim tam, doveziem nábytok domov a nechávam ho repasovať tu. Našla som si šikovných majstrov, ktorí vedia spraviť veci veľmi pekne.

Kombinujem to, často hľadám nábytok na mieru, vždy teda ide o súhru okolností.

Ako vyberáte látky? Ovplyvňujú ich výber trendy?

Látky si často vozím aj zo zahraničia, hľadám, kde ma čo zaujme. Mám viacero overených značiek látok, ktoré sa mi páčia a s ktorými sa dobre pracuje, a postupne ich rozširujem.

Keď som začínala, bol populárny zamat, teraz sú to rôzne štruktúrované povrchy, napríklad buklé. Menia sa nielen trendy, ale aj vkus zákazníkov, čomu sa snažím prispôsobiť. Mám rada aj vzory a som presvedčená, že nie všetky nábytky musia byť jednofarebné alebo tón v tóne. Občas sa stane, že kúpim látku, ktorá sa mi páči, a hľadám k nej vhodný kus, na ktorý by sa dal použiť. A niekedy to trvá aj rok.

Pri prečalúnení sa v súčasnosti používajú aj rôzne štruktúrované látky, napríklad buklé. Foto N – Tomáš Benedikovič

Dá sa pri väčšine kúskov zistiť značka či dizajnér alebo skôr nie?

Pri mnohých kúskoch sa neviem dopátrať, kto nábytok navrhol, ak tam nie je označenie výrobcu. Vyslovene dizajnérskych kúskov je menej, ale ich výhodou je, že sa dajú jednoduchšie identifikovať. Keď poviem, že hľadám kreslo Eames Lounge Chair, každý vie, o aký kúsok ide. Mojou úlohou je pátrať na tých správnych miestach.

Sú aj kúsky, ktoré idú tak na odbyt, že sa nedajú zohnať?

Hoci sa nesústreďujem primárne na československý nábytok, mávam v ponuke obľúbené lustre Sputnik a Pampelišku, ktoré sa vyrábali v meste Kamenický Šenov, a tie už predstavujú nedostatkový tovar.

V prípade zahraničného nábytku sa to nedá tak zadefinovať, málokedy sa mi navyše podarí doviezť úplne rovnaké kusy. Každé kreslo alebo komoda sú vždy iné. V tomto segmente to funguje trochu inak, nevyberá sa z katalógov, nakupuje sa to, čo je aktuálne na trhu.

Dá sa nejakým spôsobom zadefinovať váš zákazník?

Je to človek so silným citom pre estetiku, s vášňou pre životné príbehy, ktorý si uvedomuje, že hodnota dizajnu časom rastie. Určite v ňom rezonuje aj myšlienka udržateľnosti, že si nekúpi nové, ale dáva šancu niečomu starému, zrepasovanému.

Kúsky, ktoré ponúkam, nie sú úplne bežné, človek si ich teda musí vedieť do interiéru aj správne zakomponovať. Väčšinou ide o ľudí, ktorí si už zariaďujú svoje stále bývanie, nie je to úplne mladý človek, ktorý žije v podnájme.

Na niektorom nábytku na prvý pohľad vidno, že už niečo zažil. Majú ľudia záujem aj o takéto kúsky alebo preferujú skôr nový vzhľad? 

Na množstve tých vecí je, samozrejme, vidieť patinu a nevyzerajú úplne ako nové – aj sedemdesiatročný človek má vrásky a má ich aj nábytok. Veľa vecí sa síce dá repasovať, ale niekedy sa nedá všetko na 100 percent.

V zahraničí napríklad patrí k najvzácnejším kúskom ten nábytok, ktorý sa nemusí repasovať a môže sa nechať v pôvodnom stave. Práve vtedy stúpa jeho hodnota. Síce vidno, že má históriu, no je v stave, keď sa dá bez problémov používať. U nás to tak nie je. Ľudia vo väčšine prípadov chcú, aby všetko vyzeralo ako nové, a nie vždy im to vie vintage nábytok poskytnúť. Myslím si však, že patina na tento nábytok v istej miere patrí a snažím sa o tom edukovať aj zákazníkov.

Luster Pampeliška z Kamenického Šenova. Foto N – Tomáš Benedikovič
Kreslo H 269 od českého dizajnéra Jindřicha Halabalu. Foto N – Tomáš Benedikovič

Pre svojich zákazníkov zháňate aj kúsky podľa zadania. S čím za vami prichádzajú?

Vyhľadávanie kúskov na zákazku je náročná, no o to krajšia služba, keď nájdem ten vysnívaný. Nie každý zákazník totiž úplne vie, čo chce. Má predstavu nejakého kresla, ale nevie ju konkretizovať. Vtedy mu posielam fotky kresiel rôznych štýlov a postupne prídeme na to, že sa mu páči určitý štýl, farba alebo materiál, a od toho sa potom „odpichneme“.

Je pre mňa dôležité ujasniť si, čo hľadáme, lebo inak sa môže stať, že kúsok nenájdeme. Je dobré, ak mi napríklad ukáže aj nový nábytok, ktorý sa mu páči, a chcel by niečo v podobnom duchu, len staršie.

Ľudia sa mi nahlasujú aj priebežne, ale často je to tak, že dám na Instagrame vedieť, kedy idem na tovar, a klienti sa mi ozývajú, čo by chceli, napríklad komodu alebo zrkadlo. Keď niečo nájdem, posielam im fotky, informácie o materiáloch, stave, rozmery a ceny. Keď si všetko odsúhlasíme, kúsok pre zákazníka hneď doveziem. Nábytky, na ktoré narazím a páčia sa mi, zároveň aj zverejňujem na sociálnej sieti. Veľa kúskov si tak nájde svojho majiteľa ešte predtým, ako sa vrátim na Slovensko, a ostatné dovezené veci sa potom dajú pozrieť v štúdiu.

Aké kúsky sa vám zháňali najťažšie?

Nie vždy sa mi podarí nájsť všetky dopytované kúsky. Staršie kúsky aj celý trh s vintage nábytkom má svoje špecifiká, vysvetlím to na príklade. Doteraz som jednej klientke nenašla komodu podľa jej predstáv. Má záujem o elegantný kus v talianskom štýle, dlhý 140 cm približne z päťdesiatych rokov s mosadznými prvkami a na vyšších tenkých nožičkách.

V tom období sa v tomto štýle vyrábali najmä modely s dĺžkou od 160 do 240 cm. Komody tohto typu totiž obývali veľké apartmány a domy, preto nebolo potrebné vyrábať menšie. To je špecifikum starších nábytkov, často to boli naozaj veľké kusy. Dnešné príbytky, žiaľ, nemáme také priestorovo veľkorysé.

Na jednu takú komodu som aj narazila, no kým sme si ju s klientkou odobrili, bola už fuč. Aj to je špecifikum vintage trhu, no nevzdávam sa.

Koľko v priemere tieto nábytky stoja?

Snažím sa vyberať nielen kúsky v rôznych štýloch, ale aj v rôznych cenových hladinách. Od doplnkov za desiatky eur cez svietidlá a stolíky za stovky eur až po väčšie nábytky a dizajnové kúsky za tisíce eur.

Aké najdrahšie kúsky sa vám podarilo zohnať?

Najdrahšie boli vintage kúsky od známych dizajnérov, napríklad kreslo Lounge Chair od manželov Eamesovcov alebo už spomínané kreslo Barcelona, ktoré navrhol Mies van der Rohe. Tieto kreslá sa vyrábajú dodnes a ceny starších kusov sa veľmi nelíšia od nových. Ikonické kúsky si držia hodnotu a niektoré vintage kusy sú dokonca drahšie než nové. Prirovnala by som to k autám, Porsche z päťdesiatych rokov si tiež drží svoju cenu.

Ponúkate aj možnosť, že prídete k ľuďom domov a poradíte im s výberom. Využívajú túto službu?

Pred pandémiou ju využívali často, teraz je toho už len veľmi málo. Skôr to riešime tak, že mi klienti pošlú fotky. Získam tak predstavu o priestore, vidím, aká je podlaha, aké sú steny, ostatný nábytok a celkové ladenie interiéru. Keď chce klient napríklad komodu, tak sa mi potom lepšie odhaduje, aká by sa do interiéru hodila a aká skôr nie. Najmä keď nemá konkrétnu predstavu.

Robím to intuitívne, nemám vzdelanie v oblasti interiérového dizajnu ani sa nepovažujem za interiérovú dizajnérku, spolupracujem však s odborníčkami, s ktorými môžem výber konzultovať. Dokážem poradiť, akým kusom doplniť konkrétny priestor, no nemám ambíciu zariaďovať kompletné interiéry. Myslím si, že toho je u nás dosť, stále sa chcem orientovať na dovoz kvalitného vintage nábytku.

Aký je ohlas architektov a interiérových dizajnérov? Dokážu oceniť, že sa u nás dá dostať k takémuto nábytku?

Určite áno, spolupracujem aj s interiérovými dizajnérmi, ktorí zariaďujú súkromné, ale aj komerčné interiéry, nedávno sme pomáhali dopĺňať jeden hotel. Práve interiéroví dizajnéri patria k tým zákazníkom, ktorí ma často oslovujú s konkrétnejšou predstavou.

Máte skúsenosť s tým, že by si ľudia u nás zariaďovali celé interiéry vintage nábytkom, alebo skôr hľadajú zaujímavý solitér?

Skôr ide o solitéry, málokedy si vytvárajú príbytky vo vintage štýle kompletne. Vintage kreslo alebo vitrína predstavuje skôr prvok, ktorý interiér vhodným spôsobom dopĺňa alebo, naopak, rozbíja, a tým ho robí nevšedným.

Máte psychologické vzdelanie. Využívate ho aj pri tejto práci?  

Odpoviem ako psychológ – na vedomej úrovni to nerobím. No za tie roky pôsobenia v ľudských zdrojoch som stretla nespočetné množstvo ľudí, takže viem vycítiť náladu klienta a najmä ho počúvam.

Z mnohých zákazníkov mám už dobrých známych, dokonca aj zopár priateľov, ktorí sa zastavia v štúdiu na kávu, keď idú okolo. Až mám pocit, že niektoré dni viac kávičkujem, než pracujem.

Vlaďa Ilavská (1983)

Vyštudovala psychológiu na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre a viac ako desať rokov pracovala v oblasti personalistiky a ľudských zdrojov. V septembri 2018 založila dizajnové štúdio Lavish, v rámci ktorého dováža a repasuje vintage nábytok z rôznych európskych krajín, najmä z Talianska. Orientuje sa na dizajn 20. storočia, predovšetkým nábytok v štýloch mid-century moderna, bauhaus, funkcionalizmus a art deco.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].