Denník N

Po Európe zháňa vintage nábytok a dizajnové kúsky prirovnáva k luxusným autám: Porsche z päťdesiatych rokov si tiež drží svoju cenu

Vlaďa Ilavská. Foto N – Tomáš Benedikovič
Vlaďa Ilavská. Foto N – Tomáš Benedikovič

U ľudí, ktorí siahajú po vintage nábytku, rezonuje podľa Vladi Ilavskej aj udržateľnosť. Mnohé kúsky sú v takom dobrom stave, že nevyžadujú repasovanie.

Keď si Vlaďa Ilavská s manželom zariaďovali bývanie, zapáčilo sa jej kombinovanie starších kúskov s modernými, u nás však nedokázala okrem československého retro nábytku nič nájsť. Vybrala sa preto zháňať ho po Európe a svoju záľubu v starých veciach neskôr preniesla do vlastného štúdia Lavish, ktoré sa zameriava na dovoz a repasovanie vintage nábytku z 20. storočia.

V rozhovore približuje, ako sa takýto nábytok zháňa, či ho je na trhu dostatok aj do akého interiéru je vhodný. Hovorí aj o tom, ako sa odlišujú slovenskí zákazníci od nadšencov vintage dizajnu vo svete.

Ako vznikol váš vzťah k starému nábytku a starým veciam?

Moja mama má rada umenie a vždy u nás nejakým spôsobom bolo. Mali sme doma aj zopár starých kúskov. Mamin brat, môj ujo, sa zase popri práci finančného kontrolóra venoval starožitnostiam, išlo však o naozaj staré veci, napríklad z obdobia biedermeier. Venoval sa aj reštaurovaniu obrazov a pomáhal ľuďom zhodnotiť, či má predmet naozaj hodnotu a oplatí sa doň investovať. Postupne som sa o staršie veci začala zaujímať aj ja a počas štúdia na vysokej škole som začala chodiť na burzy, s ujom som sa však na burzu dostala len raz alebo dvakrát.

Podobné smerovanie asi máme v génoch. Raz som počúvala reláciu, kde sa hovorilo o tom, ako gény nepustia a pracovné zameranie sa prenáša z generácie na generáciu. Moja prababička bola obchodníčka, čo nebolo na tie časy úplne zvyčajné, môj starý otec z otcovej strany bol zase stolár. Aj s nimi to môže mať súvis, hoci v minulosti by mi nikdy nenapadlo, že by som dokázala niečo predať alebo že budem pracovať s nábytkom.

Kedy sa zrodil nápad, že by ste sa mohli zameriavať práve na vintage nábytok?

Keď sme si s manželom zariaďovali byť, nakúpila som si veľa zahraničných časopisov. Začali sa mi veľmi páčiť vintage kúsky zakomponované do moderných interiérov a chcela som nejaké aj domov, no na Slovensku som nevedela nič zohnať. U nás boli len starožitnosti, ale dizajnový nábytok z 20. storočia tu vôbec nebol. Začala som teda pátrať v zahraničí a dostala som sa k zopár dodávateľom, od ktorých sme si kúpili niekoľko vecí. Bola som vtedy zamestnaná a vôbec mi nenapadlo, že by som sa mohla venovať takejto práci.

Potom som išla na materskú a vtedy som začala premýšľať, čo by som po nej mohla robiť. Vyše desať rokov som sa venovala ľudským zdrojom, no chcela som niečo, čo by ma tak časovo nepohltilo a kde by som bola flexibilnejšia. Vtedy mi napadlo, či by nebolo úspešné dovážať takýto nábytok k nám. Bola tu diera na trhu, vznikali tu obchody s československým nábytkom, ktoré tu fungujú už dlhšie, no nič také, ako som chcela robiť ja, tu nebolo.

Ako vyzerali vaše začiatky?

Na začiatku som nemala celkom jasnú predstavu, dotváram ju doteraz, vedela som však, že chcem vytvoriť štúdio, kam by ľudia vedeli prísť a veci si pozrieť. Aby videli, že sú pekné a kvalitné, že tam nie je žiaden červotoč a nelietajú z nich mole a že si tento nábytok môžu zakomponovať do moderného interiéru. Keď si veci obzrú, zistia, že sa nemusia báť kombinovať ich so súčasným nábytkom, pokojne aj s Ikeou.

Začínala som s francúzskym art deco, postupne ma však chytila moderna z polovice 20. storočia, ktorá ma zaujala svojimi tvarmi, dizajnom a praktickosťou. Sortiment sa postupne rozširuje, ako spoznávam nové veci a mení sa mi vkus. V ponuke mám aj zopár československých kúskov, skôr sa však snažím nosiť veci zo zahraničia.

Ako sa formoval váš sortiment? 

Chcela som vytvoriť taký mix, aby bolo z čoho vyberať. Nie úplne veľké kusy, aby som ich vedela naložiť a doviezť. Popri kreslách sú to rôzne skrinky a vitríny, ale aj svietidlá a doplnky. Väčšie kusy ako komody a sofy som začala dovážať, až keď som sa presvedčila, že tu o ne bude záujem. Na začiatku ma viac limitoval aj priestor, keďže prvé štúdio bolo maličké a veľa sa tam toho nezmestilo. Nové štúdio je väčšie a viem si v ňom dovoliť ukázať viac.

Základom je, že každý kus sa mi jednoducho musí páčiť. Neviem odporučiť kúsok, ktorý nepovažujem za vkusný.

Kam chodíte nábytok hľadať?

Chodím do zahraničia na burzy a postupne som si vytvorila kontakty na dodávateľov, od ktorých tovar beriem. Sú to rôzne sklady a dielne. Primárne chodím do Talianska, ale nosím nábytok aj z Maďarska, Rakúska, Francúzska, mám aj nejaké severské kúsky, napríklad z Dánska.

Niekedy idem raz do mesiaca, niekedy dvakrát, niekedy raz za pol roka, závisí to aj od toho, aká je situácia s koronou. Na služobnú cestu sa síce dalo ísť aj počas lockdownu, no neboli burzy. Ak idem do Talianska, tak s manželom vezmeme tranzit, keďže všetko si dovážam sama. Vtedy ideme na viac dní, spravíme okružnú cestu, po ceste pozbieram nábytky a zároveň popozerám, čo je kde nové. Všetko si rada sama skontrolujem a spokojný zákazník, ktorý sa k nám vráti, je pre mňa potom odmenou.

Talianske kreslá z päťdesiatych rokov. Foto N – Tomáš Benedikovič
Talianska komoda zo šesťdesiatych rokov. Foto N – Tomáš Benedikovič

Je tohto nábytku vo svete dostatok alebo je oň veľký záujem a zháňa sa ťažko?

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Architektúra a dizajn

Pekné veci

Reality

Rozhovory

Bývanie a záhrada, Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie