Koordinuje zdravotníctvo v Žilinskom kraji: Kto má svedomie rozhodnúť, ktorého pacienta napojí na prístroj?

Silvia Pekarčíková je koordinátorka zdravotníctva v Žilinskom kraji, rieši najmä stav nemocníc aj očkovanie. Ide o jeden z regiónov najviac zasiahnutých pandémiou. Nemocnice majú covidové lôžka zaplnené na 98 percent a postele s umelou pľúcnou ventiláciou na sto percent.

V rozhovore hovorí o tom, aká je situácia v nemocniciach,

• prečo sa v niektorých obciach ľudia neočkujú,
• čo znamená momentálny kolaps nemocníc v Žilinskom kraji,
• ako spolupracujú iné nemocnice
• a ako by riešila dnešnú situáciu.

Situácia v Žilinskom kraji je veľmi kritická. V akom stave sú nemocnice?

Posledné dni sú pre mňa ako pre človeka a aj zdravotníka veľmi náročné. Situácia sa veľmi rýchlo mení. Ako koordinátorka kraja vidím situáciu z nadhľadu. Vidím, čo sa deje v nemocniciach, v ambulanciách, ale aj to, ako sa správajú ľudia. Hľadáme spôsob a mieru, ako spoločnosť správne informovať, lebo aktuálna situácia sa dramaticky mení zo dňa na deň. Nemáme kam ukladať pacientov. Nastalo to minulý týždeň a bol to zlom. Situácia je vážna. Nečudujem sa, že normálny človek situáciu vníma ako chaotickú, pretože nie je zodpovedný za to, aby vedel, ako funguje systém zdravotnej starostlivosti, nemusí vedieť, čo je umelá pľúcna ventilácia. Ale určite je zodpovedný za svoje zdravie a mal by sa snažiť, aby nemusel využívať zdravotnú starostlivosť. Ľudia by si mali uvedomiť, že je otázne, či ich do nemocnice prijmú a či ich bude mať kto ošetriť, prípadne to, prečo personál nebude mať na neho viac času. Každý je citlivý na svoje zdravie, keď je chorý.

Dokážu nemocnice v kraji robiť aspoň časť bielej, teda necovidovej starostlivosti?

Nemocnice už naozaj trpia nedostatkom možností robiť bielu medicínu. Laické ponímanie bielej medicíny je, že si zlomíte nohu, dostanete infarkt, cievnu mozgovú príhodu a prídete do nemocnice, kde všetci stoja v rade a čakajú. Ale pri covide musíme rozdeliť nemocnice na červené a biele zóny a aj zdravotníci sa musia rozdeliť, aby neohrozili necovidových pacientov. Doktor nemôže preskočiť z jednej ordinácie do druhej, aby sa postaral o necovidového pacienta. Musí zmeniť ochranné pomôcky a prejsť dekontamináciou, a zrazu potrebujete dvoch lekárov tam, kde vám stačil jeden.

Čo znamená, že nemocnice sú pred kolapsom? Ak by sa stala v kraji veľká nehoda, čo by sa stalo?

Stalo by sa to, že by prišli do nemocnice a lekár by stál pred dilemou. Napríklad vyhorela nemocnica v Ružomberku. Donedávna mohli ventilovať 15 pacientov, dnes len štyroch. Keď vyhoreli, volali mi, že treba presunúť pacientov. Zavolala som do nemocníc, aby sa zmobilizovali, aby všetci traumatológovia prišli do práce vrátane chirurgov. Bol víkend a boli pripravení prevziať jedenástich pacientov, ktorých potrebovali previesť z Ružomberka. Prijali ich Liptovský Mikuláš aj Dolný Kubín. V Mikuláši máme sedem ventilátorov. Ak sa stane napríklad nehoda a budete v pozícii koho zaistiť kanylou a nastaviť na umelú pľúcnu ventiláciu pacientku, ktorá má 150 kíl a zlú perspektívu, lebo má ťažký covid, alebo intubujete 25-ročného človeka s ťažkým poranením mozgu pri autonehode? Medzitým príde niekto, kto potrebuje operáciu brucha, lebo pri nehode si poranil vnútorné orgány, a tiež potrebuje umelú pľúcnu ventiláciu. Hneď ho musíte napojiť. Toho ťažko presuniete do iného kraja, ktorý si tiež rieši svoje problémy a neprijíma pacientov úplne najpromptnejšie. Toto znamená kolaps. A lekár stojí pred najťažším rozhodnutím, keď sa musí rozhodnúť, koho na prístroj napojí. Kto má na toto svedomie?

Majú dostávať napríklad na ventilácii prednosť očkovaní?

Je to veľmi kruté a zle sa to počúva, ale vyberte si, ktorého človeka by ste intubovali, ak by jeden bol očkovaný, ktorý si plní povinnosti voči spoločnosti, a druhý, ktorý nad tým mávol rukou. Kde je etika a morálka? Viete si predstaviť tú obrovskú mieru zodpovednosti, ktorú lekár v tejto situácii má? Toto je ten kolaps. Tí ľudia prosia ľudí aj Boha, aby niečo urobil. Oni bojujú, aby ich pacienti prežili. A potom na nich útočia, že zabíjajú ľudí, lebo ich očkujú. Kde je ľudskosť voči zdravotníkom? Sestrička mi povie, že príde domov a musia ju deti ratovať, tak chodím domov aj ja, úplne vyšťavená. Ľudia povedia, že lekárov je predsa dosť, ale nik si už neuvedomí, že nie každý vie do krku zaviesť kanylu, tak ako nie každý vie obsluhovať jadrovú elektráreň.

Obsadenosť nemocníc v kraji je 98 percent pri bežných covidových lôžkach a sto percent na pľúcnych ventiláciách. Pomáhajú vám veľké nemocnice, ktorých je v Žilinskom kraji viacero?

Máme obrovskú výhodu, že aj ostatné nemocnice so mnou veľmi dobre komunikujú a spolupracujú s nami. Navzájom sa rešpektujeme a to je nesmierne dôležité. Keď mi Univerzitná nemocnica v Martine povie, že majú desať pacientov na umelej pľúcnej ventilácii a jedného na mimotelovom obehu EKMO, verím im. Prevážame pacientov do iných regiónov už aj z veľkých nemocníc. Bolo to tak preto, aby vedeli zachovať aspoň časť bielej medicíny, najmä pre onkologických pacientov. Pred týždňom ich čakalo na operáciu vyše 60 v Martine a 60 v Žiline. Ružomberok sa zotavuje z požiaru a rovnako tak vytvára možnosti byť plne nápomocný. Ale veľmi spolupracujeme a nepochybujeme o sebe. Väčšie nemocnice majú viac personálu, ale všetci chceme, aby robili aj onkologické operácie, pokým to bude možné.

Pomáhajú vám nemocnice mimo kraja?

Aktuálne neskutočne pomáhajú všetky od juhu až po sever. Prevážali sme pacientov do týchto nemocníc, lebo Bratislava deklarovala, že chce operovať. Logicky nebudem tlačiť na onkologický ústav, kde viem, že potrebujú operovať. Nechcem, aby ľudia zbytočne umierali, lebo takéto úmrtia sú ešte horšie, ako keď sa niekto nezaočkuje a zomrie. Človek s rakovinou prsníka alebo s nádorom na mozgu by mohol ešte 20 rokov žiť. Tam nemôže byť čakačka. Bratislava má päť nemocníc, stará sa zhruba o milión ľudí. Mala by byť tiež súčasťou pomoci, ale nechávam si ju ako poslednú, keď sa situácia vyhrotí, pomôžu.

V druhej vlne sme videli, že niektoré nemocnice museli vyberať, kto sa dostane na umelú pľúcnu ventiláciu. Už sme v takom stave?

Stále sa snažíme, aby sa každému dala šanca prežiť. Každý človek v tejto spoločnosti má právo na prežitie. Máte ľudí v sedemdesiatke, ktorí sú takí vitálni, že niektorí šesťdesiatnici sa im nevyrovnajú. Prečo by mali zomrieť len preto, že nemajú možnosť byť napojení na ventilátor? Pritom môžu mať zdravé srdce, pečeň, nemusia byť diabetici, len to nezvládajú ich pľúca. Nemôžem povedať babičke,že prepáčte, budete umierať. Zažili sme situáciu, že nám pacientov zobrali nemocnice z Poľska. Vtedy mohla Bratislava z môjho pohľadu tiež zabojovať a zobrať pacientov, aj keď hovoria, že mali veľa. Univerzitné nemocnice, a to nielen v Bratislave, ale aj v Košiciach, musia aktívnejšie reprofilizovať. Na OAIM (Oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny, pozn. red.) v Dolnom Kubíne máme šesť lôžok s ventiláciou a je tam sedem lekárov, ktorí popritom operujú a uspávajú. A zvládajú to. Pri ventiláciách nejde len o techniku, ale o dostatok odborného personálu.

Všetky lôžka, ktoré sa premenia na covidové, musia niekde inde zaniknúť a často chýbajú. Je podľa vás fér, že dnes v 80 percentách neočkovaní pacienti vytláčajú tých, ktorí potrebujú bielu medicínu?

Jasné, že to nie je fér. Rozdiel medzi druhou vlnou a touto je, že vtedy sme žiaden prostriedok a zbraň nemali, ale teraz ju máme. Je mi to ľúto. Vybavujem aj onkologických pacientov, ktorým povedia, že ich nebudú operovať, lebo nemajú kde. Je to tragédia našej spoločnosti. Nie je to fér voči tým, ktorí sa dostanú do tiesne a do ťažkej životnej situácie. Nie je to fér voči psychiatrickým pacientom a už vôbec voči tehotným matkám. Matka chce priviesť svoje dieťa do pohodlia, aby bola chránená, aby sa o ňu staral lekár a sestra. V spoločnosti máme opísaných veľa práv, ale málo povinností, ktoré musíme dodržiavať jeden voči druhému. Neočkujme sa, majme slobodnú vôľu, ale potom znášajme následky svojho správania, napríklad tým, že budeme doplácať na zdravotnú starostlivosť, keď ochorieme. To isté by som povedala fajčiarom a ťažkým alkoholikom. Doba však na to nie je pripravená. Spravodlivosť musí byť a zdravotná starostlivosť nie je zadarmo, niekto to musí zaplatiť. Nie je to fér ani pre tých, ktorí sa starajú o svoje zdravie a napríklad sa dali zaočkovať. Keby ochoreli, ich liečba bude menej nákladná. Liečba pacienta na ventilácii stojí okolo 15-tisíc eur.

Na to by vám mnohí povedali, že si platia odvody, tak majú nárok na starostlivosť.

Áno, ten argument sa mi páči. Pozrime sa, koľko bežný Slovák odvedie do poisťovne a koľko stojí jeho liečba pri takomto ochorení. Môj syn pracuje s telemedicínskymi technológiami, bol teraz v Gruzínsku, hovoril mi, že skoro plakal, keď pacienta po jednom dni museli poslať domov, pretože liečba na kyslíku stojí 3,5 tisíca za deň a nemohli si to dovoliť. Tu ľudia tvrdia, že si môžu dovoliť všetko, lebo platia odvody. Tak sa rozprávajme o tom, v akej výške odvody sú, a potom podľa výšky odvodov nastavme zdravotnú starostlivosť, ako to je aj inde vo svete. Možno som krutá, ale musíme si to uvedomiť. Potom máme problém, že sa financujú veci, ktoré by sa nemuseli. Ja by som nedávala očkovaciu lotériu. Je to hazard so zdravím. Ale ak chcem podporiť, dala by som na začiatku dotáciu napríklad 500 eur každému, kto sa správa zodpovedne. To by pomohlo viac ako to, že niekto hodí do bubna lístok a ja mám len veľmi malú pravdepodobnosť, že vyhrám.

Za týždeň ste mali v kraji dvadsať zbytočných úmrtí na covid. Ak by nebola kritická situácia v záchrankách a na umelých pľúcnych ventiláciách, do akej miery by tie počty boli nižšie?

Ťažko povedať, lebo vo väčšej miere zomierajú pacienti, ktorí sú polymorbídni, majú pridružené ochorenia a sú vo vyšších vekových kategóriách. Ale zomierajú aj mladší ľudia. Pre mňa je aj 50-ročný ešte mladý človek. Sú to aktívni ľudia, majú relatívne mladé rodiny. Zatiaľ všetkým poskytujeme kompletnú zdravotnú starostlivosť. Som zdravotníčka, chodím do nemocníc, vidím, aká starostlivosť sa tým ľuďom dostáva. Ale samozrejme, je tam riziko, keď pacientov na umelej pľúcnej ventilácii ošetrujú sestry, ktoré na to nemajú špecializáciu, lebo nie je na výber.

A nemajú ani toľko času.

Áno, je riziko, keď sestry nemajú dosť času, aby pacientov na ventilácii dávali do polohy na brucho, kde sa zlepšuje dýchanie. Tento pacient má logicky menšiu šancu na život ako ten, ktorý je na OAIM a stará sa oňho sestra, ktorá má podľa normatívov iba dvoch pacientov. Ale na covidovom oddelení má sestra oveľa vyšší počet pacientov, o ktorých sa musí starať, je pod väčším tlakom, pod odbornou záťažou. To je, ako keď niekto celý život jazdí na trabante alebo má klasickú prevodovku a posadíte ho do mercedesu, kde je automatika. Človek sa dostáva do stresu, lebo sa obáva, že niečo nestlačí správne. Naše sestry prešli školením na oddelení OAIM, aj lekári, ale nie je to také jednoduché. Medicína ide rýchlymi krokmi vpred, to, čo pred desiatimi rokmi bolo super moderné, je teraz bežný štandard. Nikto si už nevie predstaviť nemocnicu bez CT. A to je aj pri sesterskej starostlivosti. Kedysi nemali špeciálne náplasti so striebrom, teraz je to bežný štandard a od toho sa potom odvíja aj kvalita poskytovanej starostlivosti.

Nákaza u vás v kraji prepukla aj v domovoch sociálnej starostlivosti, ktoré boli v druhej vlne často ohniskami a umieralo tam veľa ľudí. Ako je to teraz?

Veľa závisí aj od zdravotnej starostlivosti, ktorá sa poskytuje v  DSS. Máme domovy pre seniorov, kde je sestra, ktorá sa o pacientov vie postarať. Musí tam byť aj lekár, ktorý vie povedať: „Pozor, tu je pacient v staršom veku, ktorý potrebuje zvýšenú starostlivosť a treba merať saturáciu, teplotu“. Potom to robí sestra. Ale môže to spôsobiť, že do takého zariadenia potom lekár nechodí tak často, ako by mal, a sestry ho často suplujú. Vtedy sa stáva, že pacienti sa veľmi rýchlo dostanú do nemocnice. Keď sa dostávajú do nemocnice, prichádzajú v relatívne zlom stave, lebo to sociálne zariadenie sa ich snaží udržať čo najdlhšie v zariadení. Keď je dobrá starostlivosť od lekára, je to fajn. Keď nie je, môže sa pacient rýchlo zrútiť a potrebovať starostlivosť v nemocnici. Dôležité je zaočkovať klientov v DSS. Robili sme to medzi prvými výjazdovými jednotkami. Ale nie vo všetkých domovoch sa všetci chceli zaočkovať. Niekedy to závisí od klienta alebo jeho rodiny, ale aj od vedenia, ako k tomu pristupuje a ako to dokáže ľuďom vysvetliť. Na Slovensku nastal problém, že sme nesprávne komunikovali vakcináciu. Veľa ľudí mi hovorí, že keby mi to vysvetlil niekto tak, ako som mu to povedala ja, tak by sa zaočkovať dali. Ale je to otázne.

Čo im chýba pri vysvetľovaní?

Veľký podiel viny na tom majú politické sily. Ľudia mi povedia, že ako majú veriť očkovaniu, keď tomu neverí ani daný politik. Máme aj ambulantných lekárov, o ktorých vieme, že popierajú vakcínu. Ľudia sa nedajú zaočkovať vinou kľúčových ľudí, ako sú lekár, farár, starosta, niekto, koho spoločnosť uznáva. Hercov neberú ako veľmi relevantných. Mala som aj konflikt s kňazom, ktorý nedodržiaval opatrenia. Vysvetľovala som im, že je dôležité, aby očkovanie podporovali a že je to jediná cesta. Ak to napríklad ani kňaz nepodporuje, vidieť to aj na zaočkovanosti v regióne. Mávam pravidelné webináre so starostami, najskôr sa ich z 290 prihlásilo 130. Keď som robila webinár minulý týždeň, prihlásilo sa „až“ 13.

Prečo tak málo?

Sú už z covidových opatrení unavení a chápem ich. Musíme veci nastaviť možno menej, ale údernejšie, a najmä pravidlá dodržiavať, lebo ľudia im potom prestávajú veriť. Napríklad v obci Korňa je starostka, ktorá aktívne vyzýva ľudí na očkovanie, dáva do schránok informácie, posiela pozvánky. Sama aktívne ľudí oslovuje a má zaočkovaných 47 percent z nich. VakciZuzka (mobilná vakcinačná jednotka, pozn. red.) chodila do veľkých firiem a je tam vyššia zaočkovanosť. A to aj preto, že firmy spolupracujú, zavolali si nás, aby sme im pomohli s opatreniami, chodili sme testovať a aj očkovať. Pomáhame aj aktivitami, ako je vydávanie novín so špeciálnou prílohou o pandémii.

Celý kraj má zaočkovanosť porovnateľnú so Slovenskom – 44 percent. Sú však miesta, kde je zaočkovanosť výrazne nižšia. Čím to je?

Keď sme išli očkovať VakciZuzkou do obce Sklenné, pani starostka rozdávala antivaxerské letáky. Antivaxeri prišli aj do Hornej Štubne, aj v Martine robili cirkus, aj v Podbieli. Babku otočili pred domom a povedali jej, aby sa nedala očkovať, lebo to je smrť a tí, čo očkujú, sú satanove deti, tak sa nedala zaočkovať. Je ťažké priniesť informáciu obyčajným ľuďom, aj tej babičke. Ale mali sme aj prípad, že sme prišli do obce, kde prišli autá a najskôr sme si mysleli, že prišli dve dodávky anitvaxerov, ale nakoniec to boli chlapi, ktorí sa pred robotou prišli zaočkovať.

Zvyšuje sa záujem o očkovanie, keď je situácia takáto kritická?

Denne zverejňujeme informácie. Dúfam, že keď si to niekto všimne, zamyslí sa nad tým. Veľmi intenzívne komunikujeme aj na sociálnych sieťach a robíme to na úkor svojho súkromia. Trápi ma situácia, v ktorej sme, aj to že zdravotníci sa stávajú letargickými a už len povedia, že nemajú energiu ľudí presviedčať. Aj preto, aká je nálada v spoločnosti. Mala som vystúpenie v televízii, kde som povedala, že by antivaxeri mali prísť a pomôcť v nemocniciach. Veľa ľudí mi písalo, že to cítia rovnako, čo ma potešilo. Ale potom bola skupina ľudí, ktorá sa mi vyhrážala smrťou a upálením. Otázka je, či mi to stojí za to. Hovorím si, že stačí, ak zachránim jedného človeka, a už vtedy to má význam. Ľudia si musia uvedomiť, že táto časť pandémie už nie je o mediálnom výtlaku, ale o osobnej zodpovednosti. Vezmite si, že dostanem infarkt a nedostanem sa do nemocnice, lebo sa nebude mať kto o mňa postarať. To im treba povedať. Toto si musí spoločnosť vyhodnotiť a každý si musí odpovedať na otázku, aký iný prostriedok v tejto pandémii máme.

Začínajú sa ľudia očkovať?

Áno. Záujem sa zvýšil najmä v epidemiologickej ambulancii. Chodíme opakovane na niektoré miesta, napríklad teraz do Námestova – a znova sme tam zaočkovali 168 ľudí. Mnohých ľudí už trklo, ako sa hovorí, len je ich stále málo.

Čo čakáte v nasledujúcich týždňoch a mesiacoch?

Buď to ľudia pochopia, alebo bude smola. Keď to nimi hrkne, uvidíme vyššiu mieru zaočkovanosti. Túžobne si prajem, aby to už dosiahlo vrchol a začalo klesať. Aj keby sme zaočkovali ľudí dnes, tak ešte tri týždne budú pribúdať chorí. Musia prísť osobné opatrenia, ľudia sa musia trošku uzavrieť a chrániť. Osobne by som urobila na dva týždne lockdown a pomohlo by to zastaviť vážny stav, v ktorom sme. Keby sme ľuďom správne vysvetlili, že osobný lockdown a pred tým očkovanie im dá väčšiu šancu na prežitie. Niekedy by možno dvojtýždňový zodpovedný lockdown vrátil život do normálu a zdravotníctvo či hospodárstvo by zachránil. A nie sa trápiť ďalšieho pol roka alebo rok.