Biela vrana: Za ulicu pomenovanú po Tisovi by sme sa mali hanbiť všetci, nielen vo Varíne

Varín je jediná obec, ktorej ulicu nazvali krátko po vzniku Slovenskej republiky po prezidentovi vojnového Slovenského štátu Jozefovi Tisovi. Ľudia, ktorí tam žijú, si Ulicu Dr. Jozefa Tisa dodnes píšu na oficiálne dokumenty, hoci názov je aj gramaticky nesprávny. Tiso nikdy vo Varíne nebol a s jeho menom sa nespája ani žiadna iná udalosť. Pred vojnou žilo vo Varíne 25 židovských rodín, po vojne sa domov nevrátil nikto.

Obecná poslankyňa Lenka Ticháková bojuje niekoľko rokov za premenovanie ulice, ale zatiaľ neúspešne. Vedenie obce a varínski poslanci potrebujú na zmenu názvu Tisovej ulice výsledky policajného vyšetrovania a závery súdu. Potom vraj usporiadajú miestne referendum. Niektorí hovoria, že táto poslankyňa ide sama hlavou proti múru a odporučili jej, aby sa odsťahovala.

Lenka Ticháková žije na Tisovej ulici vo Varíne pri Žiline, má 42 rokov, manžela a dve deti. Farmaceutickú fakultu vyštudovala na Univerzite Komenského v Bratislave. Najprv pracovala ako lekárnička, od roku 2010 si otvorila vlastnú lekáreň vo Varíne. V komunálnych voľbách v roku 2018 sa ako nezávislá kandidátka uchádzala neúspešne o post starostky (NEKA) a stala sa poslankyňou obecného zastupiteľstva. V roku 2021 bojovala zatiaľ márne za premenovanie Ulice Dr. Jozefa Tisa vo Varíne a dostala ocenenie Biela vrana. Poslanecký mandát dokončí, ale znovu kandidovať už nebude.

Prečo už nebudete kandidovať za poslankyňu?

Keby som cítila väčšiu podporu od ľudí, tak by som sa možno rozhodla pokračovať, ale necítim ju. Krikľúňov je veľa, mlčiacich je ešte viac. Situácia je taká, že ak by chobotnica znovu riadila politiku, odídem zo Slovenska.

Ficov Smer?

Smer a Hlas, to je jedna eseročka a druhá je Kotleba a Republika.

Má vaša nechuť kandidovať za obecnú poslankyňu súvislosť so snahou o premenovanie Tisovej ulice a výsledkom?

Nie.

Za vašu snahu o premenovanie Tisovej ulice vo Varíne ste dostali ocenenie Biela vrana za občiansku statočnosť. Čo to pre vás znamená?

Stále mám pocit, že si takéto ocenenie nezaslúžim. To, čo som musela urobiť, nebolo statočné ani výnimočné, bolo to normálne. Ale potešilo ma, že si to niekto všimol. Ďakujem a nevzdám sa. Počkám na rozhodnutie NAKA a prokuratúry a ak by to nešlo inak, skúsim zmeniť názov Tisovej ulice na súde.

Na Tisovej ulici ste bývali niekoľko rokov. Ako sa stane, že sa človek rozhodne v jednej chvíli, že to chce zmeniť? Nad čím ste rozmýšľali?

Existencia Tisovej ulice mi pripadala zvláštna už pred tým, ako mi ju zapísali do občianskeho preukazu. Pýtala som sa ľudí, či im to neprekáža, ale vtedy bol jediný argument – komu by sa chcelo meniť doklady a kto to zaplatí. Podstatné však je to, že prezident totalitného štátu, ktorý nechal vyviesť desaťtisíce vlastných občanov do koncentračných a vyhladzovacích táborov, si žiadnu ulicu nezaslúži. Vo Varíne ani nikde inde. Potvrdili mi to aj odborné stanoviská z Ústavu pamäti národa a Historického ústavu SAV. Ani v Nemecku nemajú ulicu nazvanú po Adolfovi Hitlerovi.

Hovorili ste, že na verejnosti máte pocit hanby, keď spomeniete, že bývate na Tisovej ulici. 

Za takúto ulicu by sme sa mali hanbiť všetci, nielen vo Varíne.

Predpokladám, že pred návrhom na zmenu názvu Tisovej ulice ste si urobili medzi Varínčanmi prieskum. Ako reagovali?

Niektorí ľudia ma podporili, iní povedali, že sú hrdí na Tisovu ulicu, niektorým to bolo jedno. Ale väčšina ľudí sa bojí alebo nechcela povedať svoj názor.

Čo ste sa z toho dozvedeli o stave spoločnosti a o nás?

Že sme sa asi z histórie nepoučili a občas mám strach, že sa môže zopakovať. Pred niekoľkými rokmi tu počas volieb normálne visel Tisov portrét.

Návrh na zmenu názvu ulice ste predložili obecnému zastupiteľstvu, no nepodarilo sa vám ho presadiť. Prekvapilo vás to?

Prekvapilo. Mať Tisovu ulicu je choré. Verila som, že poslanci si uvedomia, že mať Tisovu ulicu nie je správne, a myslím si, že je to aj protizákonné. Je to nemorálne voči desaťtisícom obetí a pozostalým a akoby to aj legitimizovalo to, čo sa dialo počas vojnového Slovenského štátu.

Situácia na rokovaní bola napätá, miestami až agresívna. Presilovku 50 na jednu ste nazvali slovným lynčom. Naozaj sa nenašiel nikto z obce alebo z rodiny, kto by sa za vás prišiel postaviť?

Rodinu som ani nevolala, pretože som ich nemohla tomu tlaku vystaviť. Jedna pani mi povedala, že nemala silu brániť ma, keď videla, ako sa ku mne správajú. Ani som to nechcela. Povedali tam toho veľa, ale najhoršiu vetu, na ktorú si vždy spomeniem, povedala bývalá poslankyňa. Vraj sa na Tisa nehnevajú, pretože bol prezident alebo že bola genocída, ale hlavne preto, že bol konečne Slovenský štát. Je mi z toho veľmi smutno.

Spomeniete si, aký ste mali pocit na zastupiteľstve? 

Sama som prekvapená, že som bola úplne pokojná. Nebála som sa a hovorím si, že ma asi Boh posilnil.

Keď ste išli na zastupiteľstvo, zrejme ste tušili, čo sa stane a ako to bude prebiehať. Napriek tomu ste sa postavili na fiktívnu barikádu a nechali ste sa hodinu ostreľovať. Prečo ste to urobili?

Vedela som, že to bude nepríjemné, ale bojovala som za správnu vec. Povedali mi, aby som sa odsťahovala. Viete, predo mnou môže stáť aj tisíc ľudí, ale keď som presvedčená o svojej pravde, neuhnem. Možno si mysleli, že sa v tom ťažkom období (mesiac po smrti sestry) rozplačem a ujdem, ale tú radosť som im urobiť nemohla. Neviem, odkiaľ som nabrala tú odvahu, ale povedala som si, že neustúpim. Som kresťanka, mňa raz bude súdiť Boh, nie ľudia.

Vedenie obce nezastavovalo bizarnú obhajobu Tisa, agresívne a miestami vulgárne útoky a hádzanie blata na vás. Namiesto toho vám po tom všetkom, obrazne povedané, ponúkli hygienické obrúsky, aby ste sa poutierali. Prekvapilo vás to?

Neprekvapilo. Boli sme súperi.

Je pravda, že starosta sem-tam vyzval ku tolerancii a snažil sa, aby ste mohli dopovedať… Okrem toho, ste žena, poslankyňa…

Myslím si, že to vôbec nehrá rolu. Kritizovala som ho, presadila som zníženie platu… Asi ma vníma ako nepriateľa, takže si to možno trošku aj užil (smiech).

Napriek všetkému to chvíľu vyzeralo, ako keby ste uverili, že keď budete pri snahe o premenovanie Tisovej ulice argumentovať a vysvetľovať, pochopia vás. Bolo to tak?

Určite. Pred zastupiteľstvom som každej rodine, ktorá bola doma, doniesla odborné stanovisko Ústavu pamäti národa a povedala som im všetko, čo si myslím, že by mali vedieť. Verila som a stále verím, že keď vysvetľujete a hovoríte ľuďom fakty, tak to pochopia. Okrem tých, čo to nechcú pochopiť.

Myslíte si po tom všetkom, čo sa stalo, že Varín bude raz bez Tisovej ulice?

Som o tom presvedčená. Verím, že sa to zmení. Ak to neurobí NAKA alebo prokuratúra, tak Tisova ulica vo Varíne je uvedená gramaticky nesprávne a treba chybu opraviť. Ak by to chceli napraviť, zákon im to zakazuje. Nevzdám sa.

Nemáte pocit, že na verejnom rokovaní o Tisovej ulici ste mali poslúžiť iba ako štafáž a nie ako prostriedok na vyriešenie problému? 

Možno. Bolo tam 50 ľudí a 40 z nich chcelo mať Tisovu ulicu, ale Varín má 3700 obyvateľov. Určite by som chcela, aby došlo k zmene názvu, ale ani to, že ľudia nad Tisovou ulicou začali aspoň rozmýšľať, nie je málo.

Ľudia z obce, s ktorými sa poznáte, vám navrhli, aby ste sa odsťahovali, keď sa vám niečo nepáči. Pýtali sa vás, či ste Židovka, keď vám prekáža Tisova ulica, tiež ste sa dozvedeli, že Tiso bol v podstate „v pohode pán, ktorý sa zaslúžil o slovenskú štátnosť“. Ako to vnímate?

Necítim voči nikomu hnev ani nenávisť, tých ľudí mi je len ľúto. Priznávam, že som neočakávala viac empatie voči sebe, ale voči obetiam Tisovho režimu.

Krátko po rokovaní ste povedali, že už tušíte, ako sa mohli cítiť ľudia počas Slovenského štátu, a že už chýbalo len to, aby vám pribili židovskú hviezdu na plot. Ako ste to mysleli?

Povedala som to, keď som mala pocit, že ma časť ľudí odsudzuje za to, čo robím. Cítila som akési opovrhovanie a uvedomila som si, aké mohlo byť počas vojny jednoduché ľudí vyhnať a ako sa asi cítili.

Udialo sa niečo po rokovaní? Ako sa k vám správali ľudia? 

Nie. Povedala som si, že keby mi niekto prišiel nadávať, tak sa dokážem obrániť, ale keby sa to týkalo mojich detí, tak to by som už riešila.

Zmenilo sa niečo vo vás po tejto skúsenosti? Ste iná? 

Prinieslo mi to smutné poznanie, že sme málo tolerantní a empatickí.

Máte s odstupom času nejaké racionálne vysvetlenie pre to, čo sa vo Varíne udialo a prečo dopadol váš návrh tak, ako dopadol?

Ľuďom, ktorí bývajú na Tisovej ulici, skôr prekážalo len to, že by si museli meniť doklady. Tí, ktorí vykrikovali a obhajovali Tisa, boli z úplne iných ulíc.

Prečo je to tak? Lebo ľudia sú takí alebo máte pre to nejaké iné vysvetlenie? 

Nezaujímajú sa o minulosť a je im to jedno.

Je zložité pre občana jednotlivca bojovať za normálnosť v málo občianskej a málo tolerantnej spoločnosti?

Je to zložité a niekedy aj ťažké. Treba si však uvedomiť, že každý človek je postavený počas života pred nejaké výzvy a musí prekonávať skúšky. Vždy máte možnosť rozhodnúť sa. Buď pri prvej príležitosti, keď na vás niekto nakričí, zostanete ticho a budete mať pokoj, alebo vám svedomie a charakter nedovolia vzdať sa len tak. Vybrala som si druhú možnosť, aby som sa mohla pozrieť do zrkadla.

Nikdy ste neoľutovali, že ste principiálny postoj vymenili za osobný diskomfort a možné riziko pre seba a možno aj rodinu?

Nie.

Čo sa momentálne deje s premenovaním ulice a v akom je to stave? Podľa návrhov chcel Varín počkať na výsledky vyšetrovania, súdu a potom usporiadať referendum.

Prípad stále vyšetruje NAKA a neviem, ako sa k tomu postaví prokuratúra.

Budete pokračovať a znovu predložíte premenovanie Tisovej ulice?

Počkám na výsledok vyšetrovania a stanovisko prokuratúry. Som rozhodnutá dosiahnuť zmenu. Ak to nepôjde inak, obrátim sa aj na medzinárodný súd, lebo na mojej strane je pravda. Boj za spravodlivosť možno trvá dlhšie, ale je to dobrý boj. Na konci chcem mať pocit, že som urobila niečo správne.