Denník N

Čo prekladáš? Karol Chmel o poetike aj bolestivosti histórie „brány Ameriky“

Ilustračné foto – Flickr/quattrostagioni
Ilustračné foto – Flickr/quattrostagioni

Nedávno som odovzdal do vydavateľstva Absynt preklad knihy Małgorzaty Szejnertovej Ostrov kľúč (Wyspa klucz), nad ktorým som sa trápil aj vytešoval skoro celý rok. Táto fascinujúca reportáž, osobne zaujatá správa o histórii ostrova Ellis Island, označovaného za „bránu Ameriky“, prezentuje zároveň dejiny prisťahovalcov prechádzajúcich touto „bránou“ po veľkú časť dvadsiateho storočia, pochopiteľne s dôrazom na imigrantov z východnej a zo strednej Európy.

Autorka sa téme venovala dlhší čas, vyvrcholením jej úsilia bol niekoľkomesačný pobyt v Spojených štátoch, najmä v archívoch Ellis Island Immigrant Museum, dôkladné štúdium pramenných materiálov ku konkrétnym osudom správcov, zamestnancov, osadenstva ostrova, ako i vybraných prisťahovalcov.

Pani Szejnert má v Poľsku už celé roky povesť špičkovej novinárky a reportérky, prvej dámy poľskej reportáže, popri niekoľkých pracovných pôsobiskách (časopis Literatura, americký Nowy Dziennik, Gazeta Wyborcza) si našla čas na mimoriadne reportážne knižky, za ktoré bola viackrát nominovaná na najvýznamnejšie poľské literárne ocenenia (Cena Gdynia, Cena Niké). Nečudo, že viaceré z jej diel si získali aj pozornosť zahraničných vydavateľov.

Niektoré z motívov knižky Ostrov kľúč sa odrážajú aj od slovenskej bázy skúseností s vysťahovalectvom; pri práci na preklade som si intenzívne uvedomil, že skoro každá slovenská rodina má kdesi v rodinnom archíve, alebo aspoň v akejsi rodovej „oral history“ uložené spomienky praprapredkov na zážitky z plavby na „šífoch“ do Ameriky, Argentíny či iných bohatších končín sveta.

Emigračná stanica na newyorskom ostrove Ellis Island sa podieľala na osude niekoľkých miliónov prisťahovalcov, najmä z Európy. Rozhodovalo sa tu o ich budúcnosti, o tom, či budú alebo nebudú vpustení do zasľúbenej krajiny, či nebudú odmietnutí vzhľadom na ich biedu, analfabetizmus, fyzickú či duševnú chorobu, amorálne správanie alebo rozvratné politické názory.

Počas trvania tejto stanice prešlo touto inštitúciou takmer 12 miliónov osôb; väčšina tam pobudla len niekoľko hodín, no našlo sa aj množstvo menej šťastných, čo tam strávili aj niekoľko mesiacov a museli absolvovať dlhotrvajúcu karanténu, podrobiť sa najrozmanitejším vyšetreniam a skúškam.

Iní boli jednoducho posielaní naspäť, pretože podľa imigračných zákonov sa zákaz vstupu na americké územie týkal: „idiotov, duševne chorých, bedárov, polygamistov, osôb, ktoré by sa mohli stať verejnou príťažou, trpia odpudzujúcimi alebo nebezpečnými nákazlivými chorobami, boli odsúdené za zločiny alebo iné hanebné skutky, dopustili sa priestupkov voči morálke“, ako aj tých, ktorí nemali peniaze na cestu do vnútrozemia USA.

Špecifickým znakom štýlu tejto autorky je

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Čo prekladáš?

Knihy

Kultúra

Teraz najčítanejšie