Denník N

November ’89 ukázal aj to, ako zvládnuť silu davu a dokázať ju využiť na dobrú vec

Míting na námestí SNP. Foto – TASR/Peter Lenhart
Míting na námestí SNP. Foto – TASR/Peter Lenhart

To, že sa ľudia v dave správali k sebe priateľsky a dokonca jeden druhému pomáhali, nebolo náhodou, bolo to vďaka lídrom, ktorí na toto správanie vytvorili priestor a určili ho ako normu.

Autorka je doktorandka v oblasti sociálnej psychológie

Keď som v januári 2021 začala robiť rozhovory s vedúcimi členmi Verejnosti proti násiliu, netušila som, ako mi to zmení život. Svoje príbehy mi postupne sprostredkovalo štrnásť členov VPN. Začala som otázkami na ich prvotnú reakciu na policajný zásah voči študentom na Národní tříde v Prahe, pokračovala založením VPN a organizáciou mítingov v Bratislave až po to, či sa dnes ešte občas stretávajú ako kamaráti. Podarilo sa mi sa tak na chvíľu sa stať súčasťou ich neuveriteľných zážitkov, ktoré sa v histórii dejú len málokedy. Veľa z nich podotklo, že už nikdy nič podobné nezažili.

Nie som historička. Nesnažila som sa o historický exkurz. Mňa na ich výpovediach zaujímalo hlavne to, ako dokázali zorganizovať úspešné masové podujatia, ktoré boli pokojné, plné optimizmu a solidarity. Je neuveriteľné, že spomienky na November ’89 v nás dokážu vyvolať pozitívne emócie a nádej na zmenu v spoločnosti aj dnes.

Dá sa povedať, že tento odkaz nádeje a spravodlivosti, ktorý vznikol v novembri 1989, je niečo, čo je v nás hlboko zakorenené a k čomu dodnes sa vraciame napríklad v podobe pochodov Za slušné Slovensko, ale dokonca aj pri vakcinačnej kampani, ktorá používa naratív Novembra ’89. Boj za slobodu, pocit, že sme v tom všetci spolu a dokonca aj symbol „véčka“ sa vďaka zopár skvelým rozhodnutiam dá dodnes použiť. Nie je náhoda, že tento „návod na mobilizáciu spoločnosti“ sa objavuje stále dookola, ale je to zásluha úžasného tímu ľudí, ktorí v tom čase vytvorili mítingy na námestiach spôsobom, ktorý funguje dodnes.

Vo svojom výskume sa spolu s mojimi kolegami z Británie pokúšame pochopiť, ako funguje líderstvo, pretože lídri dokážu mobilizovať spoločnosť a ovplyvniť veľké množstvo ľudí a situácií. Líderstvo nie je jednostranný vzťah, pretože lídri majú vždy za sebou ľudí, ktorí im dodávajú kredibilitu. Čím viac podporovateľov, tým silnejší líder. Táto premisa platila rovnako v Novembri ’89, ako platí dnes, keď analyzujeme spôsob, akým mobilizuje ľudí Donald Trump alebo ktokoľvek iný.

Aj preto som sa rozhodla vrátiť do minulosti a využiť udalosti Nežnej revolúcie na Slovensku, aby nám pomohli pochopiť rôzne aspekty líderstva. Možno sa to nezdá ako niečo výnimočné, ale vedcom sa skoro nikdy nepodarí spojiť sa priamo s lídrami a pýtať sa priamo na ich taktiku a strategické rozhodnutia, ktoré zabezpečia, že mobilizácia funguje, a dokonca, že si z nej ľudia niečo aj odnesú. Minimálne dobrý pocit z toho, že boli súčasťou celku.

O tom, ako funguje líderstvo, vieme hlavne z analýz, ktoré využívajú prejavy lídrov alebo rozhovory a dotazníky, ktoré distribuujeme ich podporovateľom. Nie je však skoro vôbec možné dostať sa priamo k lídrom, nie to ešte k lídrom, ktorí dokázali meniť spoločnosť. Práve preto som sa vo svojom výskume zamerala na vedúcich predstaviteľov VPN, ktorí o udalostiach novembra ’89 dokázali rozprávať relatívne otvorene, možno aj preto, že od nich už uplynuli roky.

Chcela som vedieť, akí boli lídri a ako sa rozhodovali. Podarilo sa mi tak pochopiť hlavne to, v čom spočívala organizácia mítingov na námestiach. Nešlo mi o historické fakty ani o to, čo presne sa stalo v sobotu dvadsiateho novembra alebo nedeľu v „Umelke“, pretože to boli príbehy, ktoré účastníci opakovali už veľakrát predtým, a myslím, že sa trochu potešili, že moje rozhovory s nimi sa neuberali len touto klasickou cestou.

Ja som chcela pochopiť, ako sa im podarilo zorganizovať demonštrácie, ktoré v ľuďoch na námestiach dokázali vyvolať tak silné pozitívne pocity, solidaritu s ostatnými a často neopakovateľné zážitky na celý život. Jedno z hlavných rozhodnutí o organizácii mítingov, ktoré som z rozhovorov pochopila, spočívalo v logistike ako napríklad, kto zabezpečí ozvučenie, postaví pódium, zorganizuje priestor ako taký.

Predtým sa totiž žiadne demonštrácie nekonali, nebolo teda absolútne bežné postaviť pódium na námestí a pozvať ľudí. Asi aj preto bolo veľmi dôležité dobré rozdelenie rolí medzi predstaviteľmi VPN – kto bude hovorca na tribúne –, takzvaný tribún, kto bude písať scenáre a kto obehne regióny a bude diskutovať s ľuďmi mimo Bratislavy.

Už len to, že si lídri uvedomili, že písanie prejavov je diametrálne odlišná činnosť od ich prednesu, bol vynikajúci krok, ktorý zabezpečil, že mítingy boli pre ľudí zmysluplné. Keď sa nad tým zamyslíme, nie je predsa bežné, že niekde inde na svete sa herci stali tvárami sociálnej zmeny. U nás to bol v čase pádu komunizmu geniálny nápad, pretože počas komunizmu boli máloktorí disidenti v pozícii, kde by boli zvyknutí hovoriť pred masami. Opak bol pravdou,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

Komentáre

Teraz najčítanejšie