Denník N

32 osobností píše o Novembri: Vydržať. Nevzdávať sa

25. november 1989 na Námestí SNP. Foto – archív TASR
25. november 1989 na Námestí SNP. Foto – archív TASR

Novembrová hostina: 32 autoriek a autorov napísalo text na Stredoeurópske fórum 2021

Texty vydalo občianske združenie Projekt fórum, redakčne upravil salon.eu.sk
Zostavili Andrea Puková a Marta Šimečková

„Niektoré mená sa ani nespájajú s Novembrom,“ krútil hlavou niekto na Facebooku pri pohľade na tento zoznam. Mal pravdu. Niektoré z mien sa s ním spájať ani nemôžu, lebo ich nositelia sa v tom čase, alebo len o niečo neskôr, narodili. Alebo na námestiach Nežnej revolúcie chytali ako deti snehové vločky. Lenže November už nepatrí len svojim rodičom revolucionárom. Výročia Novembra žijú vlastné životy, lebo ich témou je to, čo sa práve deje. V skutočnosti už existujú dejiny tých výročí, a keby sme ich zoradili za sebou ako časozberný film, bol by to menší epos. Každý diel je nový.

Tohtoročný diel je katastrofický. Od minulého novembra tu zomrelo na vírus toľko ľudí, ako keby sa prepadlo pod zem jedno slovenské mesto. Detva alebo Levoča či Šamorín. Míny nám teraz búchajú tesne pri hlave: pred pár dňami sme prišli o otca loga revolúcie Miroslava Cipára, hneď potom o Mira Žbirku, a než ich sme ich stihli skutočne oplakať, naraz sme stratili nezabudnuteľného Eugena Gindla. Prichádzame o kusy seba. Je to čierny November. Nikto presne nevie, čo ešte nastane. (Ani pomyslenia, že by sem teraz mohli znovu prísť hviezdy z iných krajín.) Lenže aj uprostred moru ľudia hodovali, pretože je to v ľudskej povahe: tí, čo máme čo osláviť, nemôžeme neoslavovať. Práve dnes a práve tu.

Máte dnes pred sebou 32 miniatúrnych príhovorov tridsiatich dvoch našich autoriek a autorov, ktorým sme vďační za ich nasadenie, talent, rýchlosť. November bol od začiatku sviatkom slov a viet, ktoré dávajú zmysel. Je tu tridsaťdva textov na tridsiate druhé výročie. Pozývame vás na hostinu.

***


Sloboda z bublifuku

Už si sa zmieril s tým, že ti rozbili Československo, že kradnú a každé štyri roky sa pri tom striedajú, že z ideálov urobili paródiu, že oprášili bludy o národe a Bohu, lebo bludy o pracujúcom ľude a nepracujúcej inteligencii sa spočiatku oprášiť báli, no už sa neboja, veď vidia, ako ľahko si sa zmieril, a ešte preto, lebo to v nich proste pretrvalo, jedno súvisí s druhým a druhé nemôže byť bez prvého, Tiso si podáva ruku s Husákom a Husák s Brežnevom a Stalin s Hitlerom, zmieril si sa s tým, že vo voľbách eliminujú čestných a vyzdvihujú nečestných, a tak je tu logicky ďalšia fáza a už sa nekradne len hmotný majetok, a hoci podľa Jánovho evanjelia sa slovo telom stalo a prebývalo medzi nami, dnes sa slovo nestalo telom, ale bublinou z bublifuku, a tak slabým hláskom márne nazývaš fašistu fašistom, ten z plného hrdla spustil pesničku práve o tvojom liberálnom fašizme a ľud sa očarený vlní do rytmu a pridáva sa k refrénu, lebo ti ukradli už aj slová, a to je začiatok konca, ukradli ti slová, ich zmysel, preto pravda znamená lož a lož znamená pravdu a dobro zlo a zlo zasa dobro, preto sloboda nie je to, o čom sa snívalo na novembrových tribúnach, sloboda z bublifuku je právo nenosiť rúško a o všetkom klamať, tak sa s tým zmier ako sliepka na dvore, ktorá hrabe a hľadá zvyšky zrna, hoci kedysi – ale kedysi bolo tak dávno a už ani ty nie si historik – kedysi videla, ako gazda, hnedočervený v tvári, postupne odrezal hlavy všetkým z kurína, no ty ešte môžeš hrabať, a keď si prozaik a nebudeš sa hanbiť prežiť, raz o tom napíšeš román.

Lenže pre koho?

BALLA, spisovateľ. Po vyštudovaní Vysokej školy ekonomickej v Bratislave pracuje na Okresnom úrade v Nových Zámkoch, kde aj žije. Vydal knihy Leptokaria, Outsideria, Gravidita, Tichý kút, Unglik, De la Cruz, Cudzí, V mene otca (za ktorú získal cenu Anasoft litera 2012), Oko, Veľká láska, Je mŕtvy a najnovšie 25x Balla – 25 poviedok, ktoré spisovateľ vybral do tejto antológie vydanej pri príležitosti 25. výročia od debutu.


Mal som štrnásť mesiacov

Na sklonku minulého leta, medzi prvou a druhou vlnou pandémie, sa nám s manželkou narodila dcéra – Anna.

Čo ak urobíme nesprávny krok? Povieme niečo, čím ju odsúdime na celoživotnú terapiu – napríklad o smrti alebo daniach? Čo ak to jednoducho nezvládneme? Žiadna testovacia jazda, rútime sa strmhlav vpred, tu a teraz, vystrašení a spútaní, a predsa slobodní a skutoční, natlačení na čelnom skle života, dúfame, že sa udržíme na ceste. A pritom sme celý čas v našom byte, ktorý sa premenil na detské ihrisko, pracovňu, reštauráciu, učebňu, kino i manželskú poradňu. Vonku za oknom vyprázdnené ulice a horiaci vzduch, vo vnútri svet vo svete, vesmír v zaváraninovom pohári, život, skutočný život, ktorý si s fascinujúcou naliehavosťou osvojuje prvé zmysly, farby a pohyby. A slobodu. Hmatateľnú slobodu, vďaka ktorej dokážeme kráčať aj v uzamknutom byte, v oku statického sveta ochromeného vírusom, kdesi v Bratislave, neďaleko kľúčových kulís Nežnej revolúcie.

Sedemnásteho novembra 1989 som mal štrnásť mesiacov. A za slobodu som pokladal možnosť vyčúrať sa na koberec práve vo chvíli, keď mi mama zložila plienku. Dnes viem, že je to omnoho viac – je to pohyb, po mape sveta i v sebe, je to oceán, inakosť, nové začiatky aj chyby, zbúrané sochy a deravé ploty, je to otvorená cesta, žiadna testovacia jazda, rútime sa strmhlav vpred, tu a teraz, vystrašení a spútaní, a predsa slobodní a skutoční.

Aj Anna má dnes štrnásť mesiacov. Z celého srdca si prajem, aby žila vo svete, v ktorom sa bude slobodne dýchať.

PETER BALKO, prozaik a scenárista, absolvent a pedagóg Vysokej školy múzických umení. Je víťazom ceny Poviedka 2012, spoluautorom antológie prózy Literatúra bodka sk a básňami prispel aj do knihy Metrofóbia. Ako scenárista sa podieľal na celovečerných filmoch Kandidát, DOGG, Čiara a minisérii Moje povstanie. Žije v Bratislave. Debutoval románom Vtedy v Lošonci a získal Cenu Jána Johanidesa pre autorov do 35 rokov, Cenu Nadácie Tatra Banky 2015 v kategórii Mladý tvorca a Cenu čitateľov Anasoft Litera 2015. Kniha vyšla aj po česky, poľsky a nemecky. Jeho najnovší román sa volá Østrov.


Nenaučili sme sa žiť slobodne so zodpovednosťou za seba

Sedemnásty november 1989 má byť súčasťou kolektívnej pamäti. Ak by sa tak nestalo, ľahostajné dimenzie v ľudskej mysli by ho postupne zatlačili do sivoty.

Novým generáciám treba pripomínať to, čo prekážalo slobodne a kriticky mysliacim ľuďom: totalitný diktát jednej strany, ktorý spôsoboval okrem iného aj to, že naše individuálne JA bolo rozpúšťané, stávalo sa bezhlasým, chceli ho zatlačiť do totalitou vzývaného kolektivizmu a masovosti, do nekritického súhlasu s mocou.

Po víťazstve onej „zamatovej revolúcie“ sme až zamatovo verili vo víťazstvo plurality, demokracie, slobody slova a ľudskej spravodlivosti v zákonnej rovine. Čakali to vedci, ekológovia, umelci, disidenti a premýšľaví ľudia vôbec, ktorí túžili po stabilnej, prosperujúcej krajine. No nenaučili sme sa žiť slobodne so zodpovednosťou za seba. Bleskurýchlo a bez referenda sa rozdelilo Československo, vzniklo samostatné Slovensko, bez skúseností s vedením takého komplikovaného útvaru, akým je nový štát. Lebo na niekdajší Tisov protofašistický Slovenský štát sa nedalo nadviazať. V brutálnych deväťdesiatych rokoch sa však naraz začali zjavovať výhonky neofašizmu, nacionalizmu, niečoho, čo napríklad ja osobne som naivne považovala za definitívne mŕtve. Začala sa divoká privatizácia, neschopnosť „nových bohatých“ poradiť si s „darmi“ mečiarizmu, neprofesionálni politici, korupcia, nová chudoba, náboženský fanatizmus, siahanie na už vydobyté práva žien, zapchávanie uší pred požiadavkami sexuálnych a rasových menšín, to všetko dodnes delí spoločnosť. Navyše, vyšponovanú úzkosťou z pandémie a klimatickej hrozby.

No vonkajší svet, Európa, do ktorej patríme, volanie po eko zodpovednosti štátov, sociálnej citlivosti, tolerancii, súcite s utečencami, sú strelkou kompasu i pre malé Slovensko. Už aj v duchu túžby po novom svete, aká bola v zárodku udalostí 17. novembra.

JANA BODNÁROVÁ, spisovateľka, kunsthistorička, dramatička. Pôvodne pôsobila ako pamiatkarka pri záchrane umelecko-historických pamiatok v Prešove a písala články a štúdie o súčasnom výtvarnom umení. Od začiatku deväťdesiatych rokov sa venuje takmer výlučne literárnej činnosti. Ako posledné jej vyšli napríklad tituly zbierka básní Vesmírny prach si, Terče, výber z hier Dievča z morského dna, knihy NOCturná, Koža, Čas a (bez) čas či Uprostred noci sa chcem ísť prejsť. Žije v Košiciach.


Na konci na nás možno čaká niečo pekné

„Vy máte Nežnú revolúciu, starí rodičia Pražskú jar, prastarí rodičia Povstanie, my máme pandémiu. Každá generácia má príležitosť ukázať, čo v nej je.“

Povedal to môj najstarší syn minulú jar, keď nikto z nás netušil, že túto príležitosť nebude mať len jeho generácia, ale my všetci.

Môj muž sa z bieleho overalu a zo všetkého ostatného vyzliekal v mraze pred dverami domu a vchádzal dnu na smrť unavený zo všetkých tých mŕtvych, ktorých v službe videl.

Moja dcéra bozkávala okno, ktoré ju delilo od milovanej starej mamy.

Moja mama sa naučila používať videohovory, pretože jej až mučivo chýbal kontakt s vnúčatami.

Môj otec zomrel a na jeho pohreb smelo prísť len šesť ľudí. Len šesť na celý jeho život.

A ja som šila rúška, vlievala na diaľku nádej študentom, varila plné hrnce a snažila sa z celých síl vyzerať, že to všetko zvládame, lebo deti sa dívajú a berú si príklad.

Spomínam často na moju prababičku Máriu Volentier. Keď mala devätnásť, dostala španielsku chrípku. Poslali ju zo služby domov, vystúpila z vlaku v Novej Bani a potom šla pešo cez horu do Pukanca. Vravela, že to bola najťažšia cesta jej života, myslela si, že v tej hore zomrie. Ani nevedela, ako prišla k mame, a v izbe padla do perín. Nevšimla si mládenca, ktorý bol na návšteve. Keď uvidel bledú Máriu, vášnivo sa do nej zamiloval. Bola krehká a vyzerala poddajne. Takú ženu chcel.

Kým vyzdravela a on pochopil, že toto je dievčina plná sily a odhodlania, už sa nedalo cúvnuť. Prežili spolu v láske 45 rokov. Nebyť tej španielskej chrípky, tak sa tí dvaja nevezmú, nemajú dcéry a tie ďalšie dcéry a tie dcéry zas väčšinou dcéry, a pretože jednou z nich by som nebola ja, vy by ste teraz nepočúvali tieto slová. Všetko by bolo inak. Možno omnoho horšie.

A tak aj ja verím, že na konci našej cesty cez tmavú horu na nás možno čaká niečo pekné, o čom zatiaľ nevieme, že tam je. Nečakané šťastie. Netušený dar.

Poznanie. Spojenie. Súcit. Láskavosť. Uvedomenie.

Nič v temnote nežiari krajším svetlom než ušľachtilosť ducha. Nezostáva nám iné, než pokúsiť sa vytrvalo svietiť.

EVA BORUŠOVIČOVÁ, spisovateľka, scénaristka a režisérka. Študovala na Filmovej fakulte Vysokej školy múzických umení scenáristiku a réžiu, kde v súčasnosti aj prednáša. Na svojom konte má dva celovečerné filmy – Modré z neba a Vadí nevadí; televízny film Amálka, ja sa zbláznim! Napísala scenár k filmu Jánošík – Pravdivá história, ktorý nakrútila poľská režisérka Agnieszka Holland. Je autorkou kníh Urobíme všetko, čo sa dá, Jánošík, Do plaviek a Plán B. Svoju divadelnú hru 69 vecí lepších než sex režírovala v Štúdiu L + S, nitrianske divadlo zasa v jej réžii uviedlo jej hru Štefánik – Slnko v zatmení. Žije v Bratislave.


Vydržať. Nevzdávať sa

V našom meste máme mnohé pamätníky venované obetiam. Milan Rastislav Štefánik sa nedožil služby v oslobodenej vlasti. Revolúcia sa odohrávala na Námestí Slovenského národného povstania, brutálne potlačeného nacistami. Pri Katedrále sv. Martina, ktorá by mohla veľa rozprávať o prenasledovaní veriacich komunistickým režimom, je pamätník obetiam Holokaustu. Pod Hradom je námestie Alexandra Dubčeka, ktorého sen zlikvidovali sovietske tanky.

November 1989 tento kód prelomil. Vďaka študentom a umelcom, vďaka Verejnosti proti násiliu a Občianskemu fóru, ale najmä vďaka státisícom ľudí na námestiach sa doslova za desať dní podarilo odstrániť režim, ktorý tu po celé desaťročia mal v rukách všetku moc. Pritom zatiaľ čo v minulosti celé generácie našich lídrov svoje dielo nedokončili, lebo nemohli – boli im „odťaté ruky“, ako hovoril historik Ľubomír Lipták – tentoraz sa tak nestalo.

Na námestí sme hovorili o tom, ako sme zahnali démona strachu. Hovorili sme o tom, že sme odkliati.

Medzičasom sa vynorili noví démoni. Démon nenávisti a zloby tiahne chodníkmi internetu, z fašistických vajec sa liahne démon konšpirácií.

Pravda a láska musí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou, vyslovil sa pár dní po masakre na Národní třídě Václav Havel. Dnes máme pričasto pocit, že pravda a láska prehrávajú. No popri všetkej roztrpčenosti a sklamaní by sme nemali zabúdať na to, že už vyše tri desaťročia máme slobodu. Záleží aj na nás, ako s ňou naložíme.

„Dnes bych k tomu rád přidal,“ doložil neskôr Havel, „že rozum, pokora a odpovědnost musí zvítězit nad krátkozrakostí, pýchou a svévolí.“

V legendárnej pesničke revolúcie Ivan Hofman spieval nielen o tom, že sme si sľúbili lásku. Ale aj o tom, že sme si sľúbili vydržať.

Aj to je jeden z odkazov Novembra. Vydržať. Nevzdávať sa. A po tieto dni aj osláviť.

MARTIN BÚTORA, sociológ, spisovateľ. Pred Novembrom 1989 pracoval ako sociológ a terapeut v protialkoholickej liečebni, venoval sa tiež próze. Spoluzakladal Verejnosť proti násiliu, bol poradca prezidenta Václava Havla a veľvyslanec Slo- venskej republiky v USA. Založil Inštitút pre verejné otázky a bol jeho prezidentom. Je autorom mnohých sociologických štúdií, napísal viacero prozaických kníh a so svojou manželkou prekladal divadelné hry. Žije v Bratislave. S Jánom Štrasserom pripravil knihu rozhovorov; kniha Hľadanie nového domova vznikla pri príležitosti udelenia ceny Nadace Dagmar a Václava Havlových VIZE 97 a kniha Takmer na polceste je výber z publicistiky za roky 2010 – 2014.


V spomienkovej nostalgii

Nedávno som našiel v starej skrini stopäťdesiattri československých korún. Keď som to večer pri pive spomenul kamarátovi, poradil mi, aby som zašiel do hotela Laugarício, tam ich vraj miniem. Samozrejme mi to pripadalo zvláštne. Lenže o pár dní nato som s priateľkou vyšiel z nočného kina a napadlo mi, že to skúsime. Prešli sme okolo Prioru a pozreli na starú budovu. Všade bolo ticho a v žiadnom okne hotela sa nesvietilo. Vybrali sme sa ku vchodu a ja som odvážne zatlačil do dverí. Spoza rohu sa na chodbu šírilo svetlo. Spravili sme pár krokov a zrazu sme stáli pred recepciou. Čo si želáte? vyštekla na mňa pani. Tak som ju poprosil o izbu s manželskou posteľou. Pri pohľade na môj občiansky, ktorý som predložil, sa zamračila a zagánila na mňa. Najprv som myslel, že bude namietať rok 2021, ktorý som mal v čerstvom preukaze. Trenčanov neubytovávame, vyhlásila napokon. Vtedy som si spomenul, ako to chodilo, a posunul som jej dvadsaťkorunáčku. Usmiala sa a dostali sme kľúče. V izbe visel na stene portrét Husáka a v televízii bežal monoskop. Tak sme si spravili vlastný program, potom sme unavení zaspali.

Ráno, asi o deviatej, nám ktosi trieskal na dvere. Nebola to ŠtB, ale upratovačka. Zliezli sme do hotelovej reštaurácie a dali sme si vyprážaný syr s pivom. Dohromady sme zaplatili 18 korún. Ocitli sme sa totiž v spomienkovej nostalgii. To je také bájne miesto, kde neprebehla inflácia. Po raňajkách som šiel rovno do fabriky, kam ma po škole pridelili.

LUKÁŠ CABALA, spisovateľ a antikvariátnik. Žije v Trenčíne. Roku 2011 spolu s rodičmi založil internetový antikvariát, ktorý dodnes vedie. Vlani mu vyšla úspešná intímna novela Satori v Trenčíne (ilustrácie Anna Cima), tento rok vydal druhú knihu Jar v Jekaterinburgu (ilustrácie Jindřich Janíček).

Skúšaj znova, zlyhaj znova. Zlyhaj lepšie

Nebuď prekvapený, ak zistíš, že sa spoločnosť barbarizuje a dav hovorí rečou násilia. Mysli na to, že vzdelanosť bola odjakživa opľúvaná.

Nečuduj sa, že prišiel čas šarlatánov. Spomeň si na Daniela Defoa, ktorý v článkoch upozorňoval svojich krajanov na nebezpečenstvo moru, no odpoveďou mu boli len hanlivé a posmievačné listy. „Prosím ťa, Daniel,“ stálo v nich, „načo ten cirkus pre nejaký letný neduh?“

Útočia na teba sprava aj zľava? Tomu sa teš! Predstav si, aké by bolo trápne, keby ti zrazu ten istý rozzúrený zbor vešal na krk vavrínový veniec a staval ťa na piedestál.

Drž sa beckettovského imperatívu: „Skúsil si, zlyhal si. Nič to. Skús znova, zlyhaj znova. Zlyhaj lepšie.“
Maj na pamäti, že dobrý vlastenec nie je ten, kto to o sebe vyhlasuje, búchajúc sa do pŕs, ale ten, kto z vlastného talentu skúša vyťažiť maximum, a to aj za tých najmacošskejších podmienok. Ako hudobníci na Titanicu, ktorí hrali až do poslednej chvíle.

Neklam sa tým, že sme kultúrne bytosti. Pozri sa na celé 20. storočie.

Nech ťa nepomýli ani to, čo vidíš v kníhkupectve, v reštaurácii či vo vlastnej vykúrenej obývačke. To všetko je len civilizačný náter. My všetci stále patríme k zvieraciemu druhu homo sapiens.

Nikdy neživ nenávisť. Ak ju budeš živiť, bude čoraz hladnejšia. Včera židia, dnes intelektuáli, zajtra etnické menšiny, homosexuáli, znevýhodnení, tuční, koktajúci, okuliarnici. Áno, aj ty.

Nemaj ilúzie: všetci skončíme ako Kafkov hladujúci umelec, pekne pomaly sa minieme, vymizneme z tohto sveta a naše miesto obsadia surovým mäsom sa živiaci, silou prekypujúci dravci. Ale dovtedy… skúšajme zostať ľuďmi, hoci to aj nie je bez rizika.

Podľa Mahátmá Gándhího pravda a láska skôr či neskôr zvíťazia nad tyraniou. Pekná myšlienka, no čo ak sa Gándhí mýlil? Čo by bolo. Nič. Skúšaj znova, zlyhaj znova. Zlyhaj lepšie.

Preklad Gabriela Magová.

GAZDAG JÓZSEF, prozaik a publicista. Pracoval ako športový redaktor v denníku Új Szó, do roku 2020 ako redaktor v rádiu Pátria. Bol spoluorganizátorom úspeš- ného cyklu spoločensko-kultúrnych rozhovorov Komáromi Szalon (Komárňanský salón, 2012 – 2018). Vyšla mu zbierka poviedok Kilátás az ezüstfenyőkre (Výhl‘ad na strieborné smreky, v slovenskom preklade Gabriely Magovej) a kniha Egy futballfüggő naplójából (Z denníka futbalového závisláka). Obe jeho knihy boli viacnásobne ocenené. Žije v Komárne.


Interiéry

Nedávno som si dala vymeniť kuchynskú linku. Majster ani neodpratal odpad, čo po ňom zostal, ponáhľal sa do iného bytu. Povedal, že v tomto období je hrozne veľa práce, každý je doma a prerába. Obdobie kolektívneho osamotenia, ktoré posledný rok a pol zažívame, by sa dalo nazvať aj obdobím masovej úpravy interiérov. V doslovnom, ale aj v prenesenom zmysle. Máme šancu a čas pozrieť sa do svojho vnútra, prijať ho také, aké je, alebo sa rozhodnúť pre nejakú zmenu.

Prevláda naratív, že toto obdobie je pre všetkých rovnako ťaživé. Mnoho introvertných ľudí ho ale spočiatku privítalo a stále sa necítia zle. Nie každý obľubuje družné porady a cez víkend teambuldingy, ale to neznamená, že nemá rád svojich kolegov a prácu. Nie každému chýbajú objatia a bozky, naozaj, ale to neznamená, že taký človek nepotrebuje a nehľadá blízkosť. Poznám psychológa, ktorý v čase pandémie zavrel svoju miestnosť a stretáva sa s klientmi v lesíku. Starý háj sa stal svedkom individuálnych priznaní a spovedí. Popadané konáre praskajú pod nohami a nič si o ľudských zvláštnostiach nemyslia, napokon, aj každý strom je pri bližšom pohľade iný. A počula som o staršej pani učiteľke zo základnej umeleckej školy, kde prešli na online vyučovanie, ale ona nemá počítač ani mobil. Vyučovala teda cez pevnú linku. Ktovie, či mala slúchadlo stále pri uchu, alebo položené kdesi v prítmí chodby na komode. Ozýval sa z neho zvuk violončela. Keď utíchol, ona doň dávala inštrukcie. Bolo to obdobie nielen obmedzení, ale aj osobnej vynachádzavosti a poézie na mnohých nenápadných frontoch.

„November“, ako si ho pamätáme, by sa v súčasnej situácii konať nemohol. Spomienka na dav, v ktorom sme sa celkom nechránene tlačili k sebe a snívali spoločný sen o slobode, pôsobí trochu nostalgicky, až nereálne. Za tých viac ako tridsať rokov sme sa stihli trochu viac spoznať a zistili sme, akí sme iní, rozdielni, navzájom možno nepochopiteľní. Vírus v súčasnosti zďaleka nie je to jediné, čo nás izoluje a oddeľuje. Ak by sme dnes zaplnili námestia, nepodarilo by sa nám zvrhnúť totalitu, iba spôsobiť kolaps nemocníc. „Sloboda“, našťastie, nie je len tá veľká, z námestí, každý deň sa znovu začína a obnovuje sa v našom vnútri. Zostať doma nemusí znamenať kachličkovať kúpeľňu.

BARBORA HRÍNOVÁ, spisovateľka. Vyštudovala Filmovú a televíznu fakultu Vysokej školy múzických umení v Bratislave, kde momentálne pôsobí ako odborná asistentka v Ateliéri scenáristickej tvorby. Je laureátkou ceny Anasoft litera 2021, kde uspela so svojím debutom Jednorožce z vydavateľstva Aspekt. Žije v Bratislave.

 

Dostali sme šancu pribrzdiť

Čo je potrebné zmeniť v našom vzťahu k planéte? Odpoveď je stručná: všetko. Taká ľahká je odpoveď na najväčšiu otázku o najväčšej výzve, akej kedy ľudstvo čelilo! Čo v skutočnosti znamená, že to bude všetko, len nie jednoduché, lebo väčšine ľudí sa nechce na svojom zabehnutom životnom štýle, spotrebných návykoch a pohodlnosti  meniť: nič.

Jedným z následkov klimatickej zmeny bude migrácia. Odhady jej veľkosti do roku 2050 hovoria o plus mínus 200 miliónoch. Ak si spomenieme, aký kaskádový efekt vyvolal príchod milióna utečencov do Európy v roku 2015, je ťažké si predstaviť, čo vyvolá dvestonásobne väčší nápor na krehké európske demokracie.

Z pohľadu prírodných vied vieme o týchto problémoch dosť. Oveľa menej vieme o tom, ako zabezpečiť, aby sa toto poznanie vedcov stalo poznaním a nadkritickej masy obyvateľov planéty Zem. A ešte ťažšie sa nám odpovedá na otázku, ako pretaviť toto poznanie do vedomia a rozhodovania politikov, manažérov, investorov. Skrátka tých, slová a činy ktorých majú najväčšiu váhu.

Logicky mi z toho vyplýva asi takéto poradie potrebných krokov: uznať, že cesta, na ktorej sme za pár desaťročí ublížili planéte viac, ako všetky predchádzajúce generácie spolu, nie je správna a dlhodobo udržateľná, a urobiť skutočne zásadnú korektúry nášho správania, a nie zmeny typu zákazu slamiek do limonády.

Ak chceme  zmeniť smer a pritom sa neprevrátiť, musíme najskôr pribrzdiť. A práve k tomu nás prinútila pandémia. Dostali sme šancu, ktorú by sme nemali premrhať. A neberme to, prosím, ako nejakú tragédiu! Alternatíva voči bezduchému konzumu stále ešte jestvuje. A môže byť celkom príjemná.

MIKULÁŠ HUBA, geograf, krajinný ekológ, univerzitný profesor, ochranca životného prostredia a politik. Žije v Bratislave. Na prírodovedeckej fakulte absolvoval v roku 1978 štúdium geografie a stal sa vedeckým pracovníkom Geografického ústavu Slovenskej akadémie vied, kde sa venuje environmentálnej geografii. Od roku 2021 je profesorom na Ústave manažmentu Slovenskej technickej univerzity. Pred Nežnou revolúciou bol lídrom bratislavských ochranárov a spoluautorom iniciatívy Bratislava/nahlas. V roku 2015 inicioval vznik Slovenského ochranárskeho snemu.


Nestačila udalosť, potrebujeme proces

Osemnásteho marca 1952 vyšiel v nemeckých Nových novinách článok „Nič nie je samozrejmé. Chvála doby chudoby“. Skoro všetko chcelo byť, pochopiteľne, nové, celkom iné ako počas nacizmu, aj denníky. Text napísal spisovateľ Kurt Kusenberg. Od konca druhej svetovej vojny prešlo iba sedem rokov a autor sa už s nostalgiou vracal do éry tesne po drvivej porážke svojej krajiny? Všade ležali trosky zbombardovaných budov a v ruinách mŕtvoly. Státisíce hladovali, žili na uliciach. Pošta nedoručovala listy. Vlaky ani verejná doprava nejazdili. A niekomu sa za tou epochou cnelo?

Začiatkom päťdesiatych rokov sa spisovateľovi pri pohľade do minulosti zdalo, že ľudia v tom období znova ako deti pospájali sieť popretŕhaných medziľudských vzťahov. Dôrazne svojim čitateľkám a čitateľom odporúčal, aby si pripomínali povojnové obdobie živorenia, núdze, mrazov, trápení a nebezpečenstiev, keď štát skolaboval. Ľudská morálka a spoločenská zmluva sa konečne museli definovať nanovo. Slušnosť nevylučovala ani vynachádzavosť a úlisnosť, dokonca ani kradnutie potravín vynútené hladom. Spola zbojnícky život mal však aj zbojnícku česť, azda mravnejšiu ako „liatinové svedomie dneška“, ako to nazval, a myslel na všadeprítomné pokrytectvo, faloš, lži a úskoky.

Aj my teraz by sme si mali lepšie pamätať dni a týždne krátko po 17. novembri 1989. Stále existovali Ľudové milície s 84 821 členmi bojových jednotiek, dokonca 22. novembra štyritisíc z nich pricestovalo do Prahy brániť diktatúru so zbraňou v ruke.

Mrazivé dni na námestiach som zažil ako dvanásťročný chlapec. Najjasnejšie sa mi v pamäti vybavuje studený slnečný 10. december 1989. Na pochod Ahoj, Európa! prišlo toľko ľudí, že pohraničníci na prechode v Bergu nestíhali kontrolovať doklady. Na zmrznutú zem v obrovskom množstve padali štatistické lístky o vstupe do Rakúska a vyzerali ako pásy bieleho snehu. Hranicou prešlo štvrť milióna občanov. Celý Wolfstahl, posledná dedina slobodnej Európy, stál na nohách, na uliciach, alebo aspoň v oknách. Návštevníkov vítali úsmevy, objatia aj horúci čaj. Desaťtisíce sa zhromaždili na dunajskej pláži pri Hainburgu a naproti pod hradom Devín. Vo všeobecnom rozrušení iba rieka naďalej tiekla pokojne. Ľudia ako deti znova pospájali sieť popretŕhaných vzťahov. Kľúče štrngali, ale démonov nevyhnali. Prinežná revolúcia nezmietla celú tyraniu, len ju presunula na iné plecia. Nestačila udalosť, potrebujeme proces. Nestihne sa to za týždne ani mesiace, trvá to dekády. Na uliciach sa zmena udeje ľahšie ako v ľudských mysliach. Vtedy na čele kráčali muži. Budúci zlomový pochod už povedú ženy.

MICHAL HVORECKÝ, spisovateľ a prekladateľ. Žije v Bratislave, kde je vedúcim knižnice Goethe Institut. Autor románov Posledný hit, Plyš, Eskorta, Dunaj v Amerike a Trol. Vyšli mu aj zbierky poviedok Silný pocit čistoty, Lovci & zberači, Pastiersky list, Naum a Čierny lev, utópia Tahiti. Kniha Spamäti je autorovou autobiografiou. Je tiež autorom kníh pre deti: Bratislava – čarovná metropola, Dunaj – Magická rieka, Maliar a chlapec – prázdniny u Fullu (všetky tri ilustrovala Simona Čechová), komixu o nežnej revolúcii Čierna oslava (spolu s Klárou Štefanovičovou).


Je potvorsky ťažké klamať, keď človek nepozná holú pravdu

Prizvať do debaty s názvom „Začíname“ človeka takmer tri roky po osemdesiatke by sa dalo považovať za úctivé aj provokačné. Najmä ak môže napríklad začínať zabúdať. Ale o to väčšmi radšej spomínať! A už si nemusí pamätať výstražnú vetu Pétera Esterházyho o tom, aké potvorsky ťažké je klamať, keď človek nepozná holú pravdu.

S tou holou pravdou totiž si nie sme nikdy načistom. Nielen pri jubilejných príležitostiach, aké sa nám pravidelne núkajú. Prinajmenšom, najmä ak sme ich zažili, disponujeme o nich dvoma pravdami, tou našou, mojou pravdou pamäti a tou ich, ktorá sa nám vnucuje cez médiá, školy, politiku. O konšpirátoroch a iných manipulátoroch nevraviac.

Keď sa dejiny za môjho detstva prvý či druhý raz menili, mohol som ich reflektovať ako šesť- alebo deväťročný, to však je na to ešte privčasný vek. Tretí raz, v tom Novembri ‘89, som už mal päťdesiat, čo môže byť niekedy aj neskoro. A keď prišiel nikým nečakaný mor, bol som po osemdesiatke. Tiež vek nepríhodný. Medzitým sa však diali malé i veľké dejiny, na ktoré nestačí žiaden ústav pamäti na svete. Nie to osamelý memoárista. Menil sa svet v malom i veľkom, skôr sa rozkladal, ako skladal. Aj napriek neuveriteľnej energii vynaloženej na jeho súdržnosť. I ja som mal celý život predstavu, že ho treba skladať. Nevzdávam sa jej ani dnes, pokračujem, lebo začínať v osemdesiatke je už naozaj ťažké. S minulosťou som uzavrel pakt prímeria, s budúcnosťou zmluvu dočasného zmierenia. Ale neberiem nikomu úmysel znovu začať. Začať skladať lepší svet, ak totiž taký jestvuje, nie je nikdy neskoro.

Veľa šťastia! Aj zdravia a rozumu!

RUDOLF CHMEL, literárny historik a hungarológ a politik. Bol posledným posledným veľvyslancom Česko-Slovenska v Maďarsku, ministrom kultúry a podpredsedom vlády pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien vo vláde Ivety Radičovej. Žije v Bratislave. Je autorom kníh Moja maďarská otázka, Moje slovenské pochybnosti, Romantizmus v globalizme. Malé národy – veľké mýty, Slovenský komplex, Moje Československo (spolu s Michalom Stehlíkom), Úvod do pamäti a Střed Evropy mezi ideou a realitou (rozhovor Rudolfem Chmelem 2020, ktorý viedol Michal Stehlík).


Bezsvedomie

Slušní sa správajú slušne aj k neslušným a neslušní neslušne aj k slušným.

Slušní upadajú do bezvedomia a neslušní do bezsvedomia.

TOMÁŠ JANOVIC, básnik, scenárista, textár, aforista. Knižne debutoval básnickou zbierkou Život je biely holub, v ktorej reagoval na vojnové zážitky z detstva. Už tu prejavil svoj aforistický talent. Neskôr ho naplno rozvinul v mnohých knižkách epigramov a aforizmov, ktorými trefne pomenúva neduhy našej spoločnosti. Je autorom mnohých zbierok pre dospelých (Od ucha k/d/uchu, Moje najmilšie hriechy, Smutné anekdoty, Najsmutnejšie anekdoty, Je taký, Nikoho nezabije, Okrídlená klietka (spoluautor Pavel Vilikovský), Maj ma rád, Neber to osobne!, Ponuka dňa, Jajkele sa rozpráva s Bohom, Jajkele pri káve s Tomášom Janovicom a Mirom Cipárom, Dvaja v jednom, aj pre deti (O cestovaní nosa Dlhonosa z paneláku na Island, Drevený tato, Zakopol som o kalamár, Zvieratká na dvore, Čítanie z ruky, Rozprávkové varechy), knihu rozhovorov Humor ho! (s Jánom Štrasserom) a ďalších diel. Za svoju poéziu, prózu, scenáre či rozhlasové hry získal mnoho literárnych ocenení. Žije v Bratislave.


Vitaj zas, drahý Kvas

Zvieratká v lese boli rozhorčené, že len medveď Kvas a potkan Ďuďo rozhodujú o tom, kto sa kedy a koľko smie napiť z ich jediného prameňa.

Po mnohoročnom úsilí sa zvieratká konečne spojili, zaplnili čistinku uprostred lesa a skandovali: slobodnú studňu, slobodnú studňu!

PONDELOK

Pod vedením jeleňa Osmoráka zvieratká prameň oslobodili a medveďa Kvasa

z lesa vyhnali. Do ranných hodín oslavovali, k čomu im vyhrávala hudobná kapela Volavky nový hit: Ber ťa ďas, starý Kvas.

Jediný potkan Ďuďo sa vystrašene krčil za kríkmi.

UTOROK

Kým jeleň Osmorák vítal príchod demokracie, líšky obsadili prístupové cestičky

k prameňu a boli pripravené vyberať vstupné. Zvieratká neveriacky krútili hlavami. Potkan Ďuďo si uľahčene vydýchol.

STREDA

Jeleň Osmorák ohlásil na piatok voľby, v ktorých sa rozhodne o správcovi prameňa. Okamžite sa prihlásili kuny, rysy, škrečky a netopiere. Večer sa objavila fotografia jeleňa Osmoráka objímajúceho sa s medveďom Kvasom, čím bola spochybnená celá pondelková revolúcia. Napriek tomu, že sa sliepka Anďala ihneď priznala, že tento podvrh sama vytvorila, niektoré zvieratká opakovali, že aj keď je to podvrh, určite je pravdivý.

Potkan Ďuďo sa už smial nahlas.

ŠTVRTOK

Najskôr zvolali tlačovú besedu kuny, ktoré hovorili o korupcii rysov a škrečkov, načo okamžite reagovali rysy a škrečky tvrdením o nedostatočnom vlastenectve kún. Líšky ohradili prameň farebnými balónikmi s odôvodnením, že robia les krajším.

Zvieratká už vôbec nevedeli, komu veriť, a tak po lese iba splašene pobehovali.

Potkana Ďuďa od smiechu až nadhadzovalo.

PIATOK

V deň volieb sa nečakane zjavil medveď Kvas, zreval, že on už tento chliev vyčistí, a rozhodol sa kandidovať. Voľby vyhral drvivou väčšinou. Okamžite sa ujal vládnutia: na jeleňa Osmoráka poštval diviakov, líškam žartovne pohrozil prstom a potkana Ďuďa vymenoval za veliteľa poriadkových síl. Následne rozhodol, kto sa kedy a koľko smie napiť z prameňa.

Zvieratká si konečne s úľavou vydýchli a do rána oslavovali svojho múdreho vodcu medveďa Kvasa.

K tomu im vyhrávala hudobná kapela Volavky nový hit: Vitaj zas, drahý Kvas.

DANIELA KAPITÁŇOVÁ, spisovateľka a publicistka. Žije striedavo v Komárne a v Bratislave. Roku 2000 debutovala novelou Kniha o cintoríne, ktorá bola preložená do takmer dvadsiatich jazykov. Vyšiel jej tiež detektívny román Nech to zostane v rodine a detektívne paródie Vražda v Slopnej. Je autorkou niekoľkých dramatických textov pre Slovenský rozhlas. Pracovala v RTVS ako rozhlasová redaktorka a v súčasnosti moderuje reláciu Ars litera na Rádiu Devín.


O najstaršej zmluve, ktorú máme

Najprv nejaké pradávne bytosti vytiahli z vody kusy hliny a utľapkali z nich ostrovy, na ktorých sa dalo žiť. Alebo sa našiel ktosi ochotný pritiahnuť lasom slnko do správnej vzdialenosti, aby zem nezamrzla ani nezhorela.

Dnes znejú tieto mýty ako trochu chvastúnske príbehy, a predsa sú to vzácne starobylé zmluvy, ktoré ľudia uzavreli so svojím okolím, aby život mohol napokon mať podobu ich každodennosti, aby veci dostali mená a udalosti zmysel.

Úžasné na tých prvotných zmluvách je, že to, čo dnes nazývame prírodou, bolo zmluvnou stranou. Príroda znie ako časť nápisu Škola v prírode, čo zase znamenalo písať korešpondenčné lístky domov, pričom nám vyučujúce radili, aby sme zmienili čistý vzduch, krásne okolie a pochválili stravu. Príroda je niečo, čomu sme sa venovali na prvouke. Podbeľ v herbári alebo žabí nerv vymršťujúci sa na podložke. A bunky cibule. Ospravedlnenka z pestovateľských prác z dôvodu sennej nádchy.

To je príroda. To je tá zmluva s prírodou v duchu naivnej modernity, ktorá z vlka urobila čivavu na zakrivených nôžkach driapajúcu sa po rukách držiacich jedlo takmer stále.

Keď sa niekedy objavila príroda ako jedna strana zmluvy, od ktorej sme si požičali trochu hliny a svetla, tak v podobe choroby. Nafúkla brucho mamy mojej spolužiačky, napumpovala ho akousi tekutinou, a kým jej rodina stihla pozháňať čísla na onkologické špičky, sedeli sme v lavici krematória a moja spolužiačka vracala opretá o drevenú stenu, potom si utrela ústa do rukáva a prijala kondolencie.

Alebo teraz počas covidu sa zmluvná strana vyjavuje ako čosi mimo našej mierky, čo nás obsahuje a dokáže zožrať zvnútra, naplniť infekciou a následne rozložiť telo na súčiastky z Ikea. SMÄRŤ. Každé ráno vrhnutí do tajmlajny spravodajstva ako Sartrovi študentíci v čiernych rolákoch, stojíme pred tou silou a lasom ťaháme slnko.

Buďme ešte, buďme ešte!

ZUZANA KEPPLOVÁ, spisovateľka a novinárka. Žije v Bratislave, je redaktorkou publicistiky a komentátorkou denníka SME. Vyštudovala dramaturgiu a scenáristiku na bratislavskej Vysokej škole múzických umení v ročníku Dušana Dušeka a Jozefa Puškáša. Doktorandské štúdium absolvovala na katedre rodových štúdií na budapeštianskej CEU a katedre kulturológie na Stony Brook SUNY. Je autorkou próz Buchty švabachom, 57 km od Taškentu a Reflux.


Blúdenie púšťou

Keď sa Izraeliti vyslobodili z egyptského otroctva, prešli suchou nohou a bez väčších strát na životoch na druhú stranu mora – stali sa z nich slobodní ľudia. Pred definitívnym spočinutím v zemi zasľúbenej ich však čakalo ešte dlhých štyridsať rokov blúdenia púšťou. Boh usúdil, že aby po rokoch strávených v totalite boli schopní žiť skutočne slobodne a zodpovedne a zbavili sa návykov otrokov, bude potrebných štyridsať rokov tvrdej prípravy. Za ten čas generácia, ktorá v neslobode prežila celý život, vymrie, a tá mladšia sa na nový stav adaptuje.

Niektorí putovanie pochopili ako príležitosť na premenu, pre iných nadobudnutá sloboda nedokázala vyvážiť to obrovské utrpenie. A aj ťažko vydretá almužna, ktorú predtým dostávali od otrokárov, sa im zrazu zdala byť luxusným pôžitkom, hodným návratu späť do otroctva. Dnes by sme povedali, že podľahli spomienkovému optimizmu.

Keď sme v roku 1989 prekročili suchou nohou hranicu medzi totalitou a slobodou, zdalo sa, že sme bez drsnej púštnej prípravy skočili rovno do údolia zeme zasľúbenej. Namiesto plnenia príkazov síce prišla nutnosť rozhodovať sa, namiesto vďačnosti za minimum nutnosť vybrať si z nekonečna možností a za zlé rozhodnutia niesť následky, na druhej strane bezvýraznú mannu nahradili exotické tovary a z celého sveta k nám začali prichádzať zlaté teľatá.

Nie je však všetok ten blahobyt, pokrok a možnosti, ku ktorým máme posledných 32 rokov prístup, len fatamorgánou, a namiesto života v zemi zaľúbenej ešte stále len prechádzame skúškou púšte? Experimentom, či sme naozaj schopní žiť slobodne so všetkým, čo sloboda prináša a vyžaduje? Zodpovednosť za svoje skutky, pozornosť k ľuďom aj prírode, kritické myslenie, neustále vzdelávanie sa, angažovanosť a slušnosť? Nevenujeme príliš veľa pozornosti zlatým teľatám, kým tie skutočné trpia?

Ak by sme tento biblický príbeh zobrali ako matricu, máme pred sebou ešte osem rokov – to je dosť na to, aby sme zmúdreli, raz a navždy sa zbavili aj spomienkového optimizmu, aj modiel.

MONIKA KOMPANÍKOVÁ, spisovateľka. Debutovala zbierkou krátkych próz s názvom Miesto pre samotu, neskôr jej vyšla novela Biele miesta, román Piata loď, ktorý získal cenu Anasoft litera 2011 a román Na sútoku. Vydala tiež ilustrovanú knihu rozprávok s názvom Hlbokomorské rozprávky. Tvorbe pre deti sa ďalej venovala v knihách Kde je Ester N? a Koniec sveta a čo je za ním. Žije v Pezinku, pracuje v Denníku N.


Drahá D.

Drahá,

píše Ti Silvester. Hej, ten veselý. Cha cha. Cha. Tak nič. Prepáč, že som sa tak dlho neozval. Viem, písal som Ti aj trikrát denne, ale to bolo pred… no dávno. Minule som to začal rátať, ale potom som to nechal tak. Čísla, dátumy, výročia, v tom naozaj nie som dobrý. Nie, nechcem tým naznačiť, že si stará. Vážim si každú Tvoju vrásku. Obdivujem jazvy. Všetky. Aj tie odo mňa. No dobre, tak tie nie. Za tie, čo som Ti urobil ja, sa hanbím. Veď preto som sa tak dlho neozval. Chápeš. Výčitky a tak. Hej, aj ja mám svedomie. Neduživé, ale mám. K tým Tvojim jazvám ešte. Za niektoré si môžeš sama. Tak trochu. Vtrhla si do môjho života ako nejaká roztopašnica. Vôbec som na to nebol pripravený. Ojch! Ja som o Tebe sníval, oj, sníval…

Bol som mladý a testosterón a predstavivosť a tak. Chápeš. Keď som mal štrnásť, bol som v Juhoške. Aj päťkrát za deň som povedal, že idem na zmrzlinu. Po týždni som dostal žalúdočný katar. Ale na druhý deň som šiel zas. K zmrzlinárovmu kiosku sa šlo okolo trafiky. Tam už boli aj noviny, aj časopisy, aj knihy. Také šteklivé, veď vieš. Trebárs Orwell a tá jeho knižka s tým štyridsiatym ôsmym naopak. Prešmyčka. Chápeš. Určite chápeš. Veď aj ja som pochopil. A Ty chápeš všetko. Inak, myslím, že tá Tvoja nekonečná tolerancia Ti aj tak trochu dosť veľmi výrazne škodí akomak. Ale v tej skoro slobodnej Juhoslávii… Myslel som si, že mi vybuchne hlava. Lebo Ty si nebezpečná. Kým som Ťa nezažil na vlastnej koži, myslel som si, že mi Ťa stačí troška. A myslel som si, že Ty budeš viesť mňa. Predsa len, Ty si už čosi preskákala. Ale stále veľmi dobre vyzeráš. Akoby si ani nestarla. Na rozdiel odo mňa. Vieš, to bolo také sladké, chodiť po svete a vedieť, že Ty a ja, ja a Ty… Spolu a každý za seba. Voľná láska to nebola, ale žili sme si svoje životy. Viem, tou svojou nekonečnou naivitou som Ti liezol na nervy, ale veď sebe tiež. Aj som Ťa požičiaval. Jasné, chlapci, len sa dobre bavte, povedal som im koľkokrát. Vladovi, napríklad. Potom prišiel deväťdesiaty ôsmy. Našťastie. To bolo fajn. A zase prešmyčka. Osemdesiat deväť – deväťdesiat osem. Bola to tesnotka, veď vieš. Jasné, že vieš. To už sme mali aj spoločnú minulosť, síce chabú, ale našu, kto sa opováži vziať nám ju? A predstav si, stalo sa. Ale načo Ti to tu píšem? Ty to vieš lepšie ako ja. Vrásky. Jazvy. Amputácie. A ja, debil naivný intelektuálsky slušácky, vravím len – nono, chalani! A zase som Ťa požičal. Aj tomu perverznému Robovi, čo sa spočiatku ukazoval len ako taký snaživý trtko. Ale on je teda megatrt, a riadny. Navyše podlý až nadoraz. Naposledy som Ťa nechal ísť von s tými dvoma vydriduchmi, s Igorom a Borisom. Nie že by som Ťa núkal, až taký úbožiak zase nie som. Ale keď Ťa prišli zavolať, tak som len mykol plecom a povedal si, že však choď. Ty sa ešte rada vrátiš. Som si povedal. Prekvapený, lebo veď oni na také, ako si Ty, nikdy nebrali. Ostal som urazený, vieš? Ale už nie som. Už som trochu ľaknutý. Trochu dosť. A tak Ti píšem.

Vrátiš sa?

Tvoj nevďačný Silvester, vôbec nie veselý. Nahnevaný.

SILVESTER LAVRÍK, dramatik, režisér, spisovateľ a riaditeľ ZUŠ. Žije v Bánovciach nad Bebravou. Napísal viac ako tridsať divadelných hier. Po knihách Allegro barbaro, Zlodeji, Perokresba, Villa Lola, Hry, Zu, Naivné modlitby a Nedeľné šachy s Tisom mu pred dvomi rokmi vyšiel román Posledná k. & k. barónka.


Žmurkni na mňa, drahý Vesmír

Drahý Vesmír, Allan Watts povedal, že človek berie príliš vážne to, čo bohovia mysleli ako hru, že život nemá iný zmysel ako existenciu samotnú. Tieto bláznivé pravdy mi chutia. Intenzívnejšie vždy v novembri, keď sa naplno rozvinie jeseň. Keď sa ponáram do novembrového jazera s oparmi hmly, oslobodzujúca priezračnosť bytia preniká do tkanív a ja sa pýtam, na čom inom by malo vlastne záležať. Na vlastnej koži nechám pôsobiť mrazivý živel, ktorý dokonale komunikuje s telom, tým ohromujúcim hrotom evolúcie človeka.

Toho istého človeka, čo sa berie vážne. Dokáže v každom bode histórie vrhnúť do sveta absurdnú melodrámu. V kaskáde tradície a predsudkov stvorí vždy novú formu útlaku. A potom prichádzajú revolúcie, a tie sa zas menia na útlak. A keď nejaká náhodou prinesie nenásilím slobodu, ako tá Nežná, vždy ju chce niekto ukradnúť. Aj dnes. Po krvi túži obnažený pud hnaný toxickou zmesou moci, frustrácie, fundamentalizmu, neuróz a komplexov. Niektorí politici tento šém držia v rukách, pripravení ho použiť. Ako vždy.

Drahý Vesmír, vidí sa mi, že si svet stvoril ako vzrušujúcu a nebezpečnú arénu bláznovstva, ktorá je dookola o tom istom. Udržiava ju nemenná Gaussova krivka hodnoty IQ ľudstva. Ale vidí sa mi, že si v rámci hry stvoril aj dvere vedúce von z tej arény.

Žmurkni na mňa, drahý Vesmír, ak sa nemýlim, že jedinou revolúciou, ktorá môže priniesť človeku slobodu, je revolúcia vnútorná. Revolúcia, čo vedie k oslobodzujúcej priezračnosti bytia, ktorá preniká do tkanív, až sa človek pýta, na čom inom by vlastne malo záležať.

LYRIK H (Pavol Remiáš), hudobník a raper, známy najmä z projektov Modré Hory a Zlokot. Na voľnej nohe pracuje ako PR konzultant, v minulosti bol novinárom. Žije v Bratislave.


Podeliť sa o svetlo, ktoré nám ešte zostáva

Keď slnko zapadá, nie je našou úlohou ho zastaviť. Súmrak sa predsa nedá zastaviť.

Môžeme však urobiť niečo iné: podeliť sa o svetlo, ktoré nám ešte zostáva. Pohľadať po vreckách či po dome čokoľvek, čo odrazí aspoň kúsok slnečného lúča. Kozmetické zrkadielko. Sklíčko z okuliarov. Vyleštenú zadnú stranu mobilu. Nerezový hrniec.

Zachytiť červené svetlo slnka na horizonte a nasmerovať ho tam, kde v tme tušíme iného človeka: do tváre priateľa, susedky, náhodného chodca na ulici. A dúfať, že ten či tá, ktorým sme svetlo poslali, tiež pohľadajú po vreckách a nájdu čosi, nejaký lesklý predmet, improvizované zrkadielko, vďaka ktorému budú môcť darované svetlo poslať ďalej.

Predstavujem si to ako akúsi magickú laserovú šou neskorého jesenného večera. Ľudia v hustnúcej tme a novembrovej hmle, známi i neznámi, spojení mnohokrát odrazeným slnečným lúčom. A predstavujem si tiež, ako si – možno vďaka šťastnej náhode – lúč opäť nájde človeka, ktorý ho poslal ako prvý, a kruh svetla sa tým uzavrie.

A keď potom slnko zmizne za obzorom, nerozhostí sa úplná temnota. Slnečný lúč zachytený medzi ľuďmi bude obiehať stále dookola ako perpetuum mobile a osvetľovať tmavú noc. Neunaví sa, ani sa neminie: veď ako by sa mohlo svetlo unaviť.

Vybledne až ráno, keď slnko znovu vyjde a jasu bude opäť nadostač. A slnko, to mi verte, určite vyjde. Pretože ani úsvit sa nedá zastaviť.

JÁN MARKOŠ, spisovateľ, šachový veľmajster, lektor kritického myslenia. Jeho manuál kritického myslenia Sila rozumu v bláznivej dobe sa stal na Slovensku bestsellerom. O rok neskôr mu vyšla o etických dilemách kniha s názvom Medzi dobrom a zlom a tento rok kniha Bližšie k sebe. Ako šachový veľmajster napísal knihu Pod hladinou: 33 kapitol o tajomstvách šachu, ktorá získala v roku 2018 od Anglickej šachovej federácie ocenenie Book of the Year Award. V roku 2020 napísal spoločne s najlepším českým šachistom Davidom Navarom knihu Tajná přísada. Žije v Bratislave.


Pomáha mi spomenúť si, ako sa ľudia zachovajú, keď zhorí bytovka v Prešove

V týchto dňoch čoraz častejšie myslím na kľukaté cesty, ktorými sa naša spoločnosť od Novembra 1989 uberá. Čas zvykne zbrúsiť rany, a tak už nie som schopná posúdiť, či nenávisť, ktorá ju ovládla v deväťdesiatych rokoch, bola väčšia ako tá, ktorá ňou lomcuje dnes. Nenávisť prameniaca z nových neistôt a živená politickými príživníkmi.

I vtedy rozdelila priateľov, kolegov i rodiny.

„Na život a na smrť.“

Premýšľala som vtedy, ako sa to vlastne skončilo s Chicagom tridsiatych rokov? Ako a kedy sa to stalo, že ho prestali ovládať mafiáni? Ako sa to dá? Ako ešte chytiť ten vlak do civilizovaného sveta, ktorý nám pred nosom utekal?

Dnes sa zdá byť situácia ešte horšia. Nové komunikačné algoritmy vytvorili nevídanú živnú pôdu pre rozklad, ktorý sa deje v spoločnosti ovládanej strachom o život. Či už kvôli pandémii alebo kvôli kolapsu zdravotníctva, ktoré malo v tejto vykradnutej a nefunkčnej krajinke na mále aj v „normálnych časoch“. Cynizmus „politikov“ nemá medze. Každý nový „bojovník“ za „skutočné hodnoty“ je vítaný. Najmä ak hrdo napľuje ostatným do tváre a zavesí to na Facebook.

Brehy sa vzďaľujú, priepasti sa prehlbujú. Existuje cesta von?

Aká?

Ja neviem. Mne pomáha spomenúť si na to, ako sa ľudia zachovajú, keď zhorí bytovka v Prešove.

Keď treba pomôcť ďalšej z obetí nefunkčného štátu a zozbierať sa na jej liečbu. Keď zabijú novinára a jeho priateľku.

Alebo keď zomrie Miro Žbirka. Zrazu zistíme, koľko nás toho spája. Toho pozitívneho.

Keď pocítime, že sme súčasťou niečoho dobrého. Ako v Novembri.

ZUZANA MISTRÍKOVÁ, filmová producentka. Žije v Bratislave. Vyštudovala Vysokú školu múzických umení, pracovala v Slovenskej televízii. Patrila medzi študentských lídrov novembra 1989, ako dvadsaťtriročná sa stala poslankyňou Slovenskej národnej rady. V rokoch 2002 až 2006 pôsobila na ministerstve kultúry ako generálna riaditeľka sekcie médií a audiovízie. Ako filmová producentka stála napríklad za filmami Učiteľka či Mečiar.


V lese zvanom spoločnosť

Niektoré druhy stromov sa v spoločenstve zvanom les prejavujú zvláštnym spôsobom – ich koruny sa nedotýkajú a zostáva medzi nimi úzka medzierka. Tento úkaz sa nazýva plachosť korún a môže mať dva dôvody: stromy o seba v silnom vetre narážajú korunami, pričom sa z nich odlamujú suché končeky konárov. V mieste dotyku, nárazu, úderu tak vzniká prázdny priestor, vzdialenosť. Možné však je aj to, že tieto stromy sa navzájom vedome chránia pred nákazou a prenosom parazitov.

Aj medzery a priepasti medzi ľuďmi vznikajú z podobných dôvodov. Hrubou silou a nárazmi. Alebo preto, aby sme sa chránili… Stromy nám ponúkajú pekné i boľavé metafory.

V novembri 1989 sme mohli vidieť námestia plné ľudí a túžby po zmene. Pri pohľade z výšky sa mohlo zdať, že v tom dave nie je žiadny voľný priestor, že ľudia sú tam natlačení hlava na hlave ako v dákom nepriestupnom pralese, že medzi nimi celkom absentuje plachosť. Možno sa v tej chvíli naozaj zmenili na jeden živý organizmus vdychujúci kyslík a vydychujúci nádej. Nebola to však bezmenná masa, anonymný dav; každý z tých stromov si tam priniesol vlastné srdce, ktorým v tej húštine kmeňov tĺkol za seba aj pre všetkých. V tom lese zvanom spoločnosť.

Je pokročilá jeseň a väčšina stromov už z konárov dávno striasla všetky svoje listy. Blížiaca sa zima totiž znamená sneh a masa ťažkej zamrznutej vody na listoch by mohla stromu poľahky fatálne ublížiť. Všimnite si však, že pár jedincov ešte odoláva, ešte stále si na konároch držia listy a do poslednej chvíle nimi čerpajú živiny pre budúcnosť. O týchto stromoch sa hovorí, že sú odvážne. Nejde im o nejakú prestíž. Nepretŕčajú sa. Nechvastajú. Riskujú život, pretože im ide o viac života.

JÁN PÚČEK, spisovateľ. Je redaktorom a editorom Vydavateľstva Absynt. Píše filmové scenáre, prózu a poéziu. Je autorom kníh Okná do polí, Uchom ihly, Kameň v Kameni a Med pamäti. Žije v Trstíne.


Politika nemá ponúkať to, čo máme nenávidieť

V čase nových neistôt a neistého vývoja opäť vzniká pokušenie skoncovať s nepohodlím nezrelej spoločnosti.

Až priveľa politických presvedčení je povrchných a mnohí sú ochotní nechať sa ovplyvňovať hlučnými jedincami alebo neočakávanými udalosťami. Tomu sa prispôsobujú mnohí politici – v snahe z nespokojnosti čo najviac vyťažiť. Kopírujú verejnú mienku, ktorú sami produkujú, a napokon sa stávajú vazalmi nepredvídateľných emócií.

Lenže politika, ktorá sa podujme všetko demontovať, nikam nevedie, a reálne životné šance nikdy neposunie dopredu.

V dejinách boli sny o istotách vždy sprevádzané realitou neistôt. Reálny svet je taký. S rôznosťou názorov a potenciálnym konfliktom medzi nimi. Dnes sa navyše mení vnímanie sveta. Vytvárame si bubliny sebapotvrdzovania a jednoduchých odpovedí, teda zóny istôt vo virtuálnom svete. Svet je však plný zmien a výziev, na ktoré treba vedieť reagovať.

Ak na zmeny a neistoty reagujeme spochybňovaním základných hodnôt liberálnej demokracie – ľudskej dôstojnosti, slobody, solidarity a spravodlivosti, alebo ak reagujeme útekom od slobody, je to cesta do slepej uličky. Ak sa názorové či hodnotové konflikty končia deštrukciou a potláčaním pravdy a racionality, rozširuje sa priestor nenávisti, neznášanlivosti, agresivity.

Každá kríza je zároveň šancou a príležitosťou. Je na nás, čo s tou šancou a príležitosťou urobíme, ako s nimi naložíme.

Politika nemá ponúkať to, čo máme nenávidieť, ale to, čo je hodnotné – slobodu a demokraciu.

Sloboda je základná a zásadná hodnota. Sloboda s rešpektom k zákonom, pravidlám demokracie a zodpovednosti (vrátane zodpovedného riadenia krajiny). Sloboda nie je ohrozenie; je to naša jediná istota dôstojného života. Chráňme ju pred agresivitou politiky hnevu a nenávisti.

IVETA RADIČOVÁ, sociologička. Bývalá premiérka Slovenskej republiky a exministerka práce, sociálnych vecí a rodiny. Bola tiež podpredsedníčkou politickej strany SDKÚ-DS. Je profesorkou sociológie, dekankou Fakulty masmédií Paneurópskej vysokej školy, prednáša sociológiu aj na BISLA a je Európskou koordinátorkou Európskej komisie. Je členkou Oxford Society, New York Academy of Sciences, International Sociological. Žije v Bratislave. Je tiež autorkou kníh Byť alebo nebyť – Európska únia? a Krajina hrubých čiar (rozhovor s Ľubou Lesnou).


Záhradné zápisky 2021

Veľmi by som chcela písať o radostných začiatkoch. Vždy sú plné očakávaní, odvahy a vzrušenia. No aj obáv z koncov. Asi sa tomu nedá celkom vyhnúť.

Minulý rok zomrela moja stará mama. Pár mesiacov predtým, popritom, ako si česala svoje už riedke vlasy, mi povedala, že sa nemám báť. A nikdy sa nedať ostrihať nakrátko. To druhé by som jej asi sľúbila jednoduchšie.

Stihla ešte zasadiť kaleráb aj pivónie, ktoré toho roku zakvitli. Na jar som pozerala na ich listy, neskôr puky, prišlo leto, potom odkvitli. Taký obyčajný kolobeh záhrady, jedného roka, povedali by sme.

Kvôli pandemickým opatreniam som sa jej nestihla spýtať, ako to s tým strachom myslela, ale myslím, že ona sa nebála. Začínala toľkokrát od začiatku, až mám chuť povedať, že ju nejaká jedna smrť hore-dolu, hoci jej vlastná, úplne z miery nevyviedla.

Moja druhá stará mama sa na nový rok teší na koledníkov, hoci by ich mala pozorovať len cez okno. A po zime bude z balkóna vyzerať Murienu, lebo toho roku jej vynášanie zrušili.

Pretože zima zakaždým raz skončí. Stará mama číslo dva na jar zasadí cesnak, ktorý mi bude baliť do krabičiek, a ja budem vedieť, že život tak nejako pokračuje. Plynie. So stratami a bez veľkých očakávaní, ale niečo tu po ľuďoch predsa zostáva. V hriadkach na záhrade, v starých zošitoch, na námestiach, ale aj v nás. Nádej, ktorú sa občas snažíme zasadiť, aby sme ju o pár mesiacov našli klíčiacu, aspoň trojcentimetrovú.

ALENA SABUCHOVÁ, spisovateľka a scenáristka. Za svoj literárny debut, zbierku poviedok Zadné izby, získala Cenu Ivana Kraska a Cenu Nadácie Tatra banky za literatúru v kategórii Mladý tvorca. Žije v Bratislave. Podieľala sa na viacerých televíznych scenároch a kratších rozhlasových útvaroch. Za knihu Šeptuchy, na ktorej spolupracovala s fotografom Robertom Tappertom, dostala cenu Anasoft Litera 2020.


Hrubé a sprosté násilie preto premôže len väčšia sila

Odmietam byť svojím pomníčkom – buď na ňom sedia strašidlá, ktorých sa nik nebojí, alebo ho ocikávajú psy.

Keď teda ten starý režim všetko dôkladne vyžral, zvyšky zhnili. Zľaknutý režim sa zrútil do seba. Inak to nemohlo byť. Niežeby to nebola revolúcia. Lebo – čo je revolúcia? Rýchly, výrazný, kvalitatívny, skokový prechod, prudká zmena. Môže sa udiať, ako sme zažili, aj bez revolty – čiže bez povstania, odporu, odboja, vzbury. A to sa prihodilo nám. Našťastie totiž nikto neprišiel o život. Neznamená to však, že následne sme sa správali alebo mali správať inak ako v revolúcii – veď každá revolúcia je vždy aj zmätok.

Hrubé a sprosté násilie však vtedy za roky spohodlnelo, zvyklo si za normalizácie na poslušnosť a tiché, neškodné reptanie ľudí. Reagovalo len na to, čo práve poznalo a čo malo v sebe. Iné receptory nemá, práve preto je hrubé a sprosté. Rýchlo sa teda spamätalo, a keďže zlo je flexibilné ako svet, aj násilie sa transformuje. O to efektívnejšie, ak naša viera v dobro je silnejšia ako fakty. Dôkazy môže poskytnúť každý z nás.

Hrubé a sprosté násilie preto premôže len väčšia sila. Musí byť taká a mať taký zreteľný rešpekt, že ju vo väčšine stretov stačí len mať a preukázať. To je optimálne riešenie. To vtedy stačilo.

Zlyhávajú dnes také riešenia? Lebo ak optimálne riešenie nefunguje, treba na ochranu spoločenstva voči hrubému a sprostému násiliu použiť väčšiu silu a následne legálne a dôsledne trestať porušenie zákonov.

A tak na pomníčky ešte nemáme nárok.

ZUZANA SZATMÁRY, spisovateľka. Študovala architektúru, sociológiu a informatiku, no v dôsledku politickej perzekúcie rodiny robila počas komunistického režimu napríklad vychovávateľku v polepšovni, sústružníčku, upratovačku aj technickú prekladateľku. Po novembrovom prevrate v roku 1989, počas ktorého spoluzakladala Verejnosť proti násiliu, sa stala riaditeľkou Nadácie Charty 77. Európska únia ju v roku 1993 ocenila titulom Žena Európy. Je autorkou kníh ako napríklad Čiernidlo a Rozumné srdce. Žije v Bratislave.


Kde je tá naša neha?

Raz som sa so svojím kamarátom z Libanonu Omarom bavila o našej histórii. Slovensko veľmi nepoznal a ja som vtedy bola aj trochu rada, lebo práve v tých dňoch naša krajina zapĺňala zahraničné médiá témou vraždy Jána Kuciaka a Martiny Kušnírovej. Dostali sme sa k udalosti 17. novembra. Pýtal sa ma, ako to prebiehalo, ako sme sa zbavili komunistického režimu, ktorý nás tu roky ničil. Odpovedala som mu, že súdržnosťou a postavením sa spoločnému nepriateľovi.

S obdivom počúval, ako sme ho dokázali poraziť bez krviprelievania. Ubehlo 32 rokov, no odkaz osemdesiateho deviateho, žiaľ, v spoločnosti takmer vôbec necítiť. Hoci spoločného nepriateľa by sme mali, dokonca svetového formátu, no zomknúť sa nám proti nemu akosi nedarí. Takto rozhádaní sme hádam ešte nikdy predtým neboli. Do životov sa nám votrel strach, klamstvá nám opantali rozum a slušnosť sa stala unikátom. O Nežnej revolúcii som hrdo rozprávala, no dnešné Slovensko je iné. Kde je tá naša neha? Kde je spolupatričnosť?

Momentálne nás náš spoločný nepriateľ dostáva na lopatky. Nie je to režim, ktorý by nám bral slobodu. Berie nám ju strach. Strach z choroby, ktorú nepoznáme.

Hoci kľúč k slobode máme a netreba kvôli nemu ani stáť celé dni v zime na námestí, my ho odmietame. Sloboda nie je pľuvanec do tváre zdravotníkov, ani stiahnuté rúško pod nosom. Je to práve spolupatričnosť, ktorá nám dovolí opäť návrat k cestovaniu, kultúrnym podujatiam a všetkým rodinným oslavám.

IVANA ŠÁTEKOVÁ, výtvarníčka. Vyštudovala maľbu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri profesora Daniela Fischera. Je finalistkou Essl Art Award 2013 a držiteľkou Ceny Nadácie Tatra banky za umenie 2014. Má za sebou viacero úspešných samostatných výstav. Vo svojej tvorbe využíva najmä kresbu, maľbu a výšivku. Cez nekompromisný humor, iróniu a nadhľad sa vyjadruje k aktuálnym spoločenským otázkam. Je členkou kresliarskeho tria Dzive a členkou redakčného tímu časopisu pre deti Bublina. Žije v Bratislave.


Nepoznám krajší svetský sviatok ako tento

Šestnásteho septembra 1989 som sa vydala a napriek tomu, že som bola vydatá, cítila som sa slobodná. Šestnásteho novembra večer mi volal otec z Bratislavy, že sa prešiel s hŕstkou študentov a že sa budú diať veci. Sedemnásteho novembra večer sme na novom východonemeckom televízore značky Engels (kúpili sme si ho z mladomanželskej pôžičky!) pozerali správy. Do noci sme o tom, čo sme videli, aj o politike debatovali. 18. novembra sme stáli na námestí: keramikár Jožo Franko, Maťo Tvrdoň, Jožo Kaufmann, Martin Sohr, Peter Bartoš, Ivana Píšová, Tomáš Píš, Zuza Macháčková a my, čerství novomanželia. Postupne sa pridávali ďalší. Starí „Modrané“ zvedavo chodili okolo, zavše sa niektorí do nás pustili. Všetci sa trochu báli. A básnik Jozef Mihalkovič prečítal na námestí báseň, čerstvú, novembrovú, v ktorej buchol Pán Boh päsťou do stola. Keď sa začali lámať ľady v Rumunsku, organizovali sme v Modre protestný pochod. Juro Beňovič požičal z gymnázia rumunskú zástavu, vystrihol do nej dieru a takú dokmásanú ju vrátil pani profesorke Peškovej, ktorá ho vyzauškovala. Prvé „manželské“ Vianoce sme strávili na hlavnej stanici, nakladali sme šaty a potraviny pre Rumunsko.

Nepoznám krajší svetský sviatok ako tento. Napriek všetkému, čo sa odohralo neskôr a kde sme dnes, treba ho pripomínať a sláviť. Ako hovorí v básni Ezra Pound:

„Poď, poľutujeme tých, ktorí sú na tom lepšie ako my…“ Kým to budeme robiť, bude medzi nami aspoň tlieť nádej, a možno sa rozhorí. Lebo nádej nie je predstava, že všetko dobre dopadne, ale viera, že veci majú zmysel. To povedal Václav Havel.

VERONIKA ŠIKULOVÁ, spisovateľka. Žije v Modre, pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Debutovala zbierkou próz Odtiene, za ktorú dostala Cenu Ivana Kraska. Po nej nasledovali knihy Z obloka, Mesačná dúha, Domček jedným ťahom, Miesta v sieti, Diera do svetra, Freska v dome, Medzerový plod (za ktorú získala ocenenie Anasoft Litera 2015), Petrichor, Tremolo ostinato, a najnovšie Radosti a dni. Deťom venovala knihy To mlieko má horúčku a Pozor, bodkovaný pes!


Dvakrát 32 rokov

V novembri 1989 som mal 32 rokov, takže prvú polovicu života som prežil v komunizme a druhú v demokracii. Mám teda životné právo na porovnanie.

Odlišné bolo plynutie času a jeho množstvo. Ako spieval Oldřich Janota: „Nevadí, že čekám na tramvaj, stejně pořád čekám na vejtah.“ Večne ste čakali v rade na chlieb, na byt či na koniec šichty. Nikto však nečakal na koniec režimu. Nečakáte predsa na niečo, čo si nedokážete predstaviť.

V demokracii už nečakáte takmer vôbec, ak nie ste práve u lekára či na pošte.

A zároveň stále čakáme na jej koniec, lebo si ho vieme predstaviť. Za tých 32 rokov nebolo dňa, aby som sa pádu demokracie neobával.

Komunizmus mi bol cudzí, čím mi však zároveň poskytoval veľa času na život mimo neho. Demokracia je mi blízka, čím ma však zároveň oberá o čas, ktorý jej musím venovať, lebo vidím jej koniec za každým rohom.

V komunizme ste nevideli nič, lebo spoločnosť bola ukrytá pod klenbou hmly ako krajina v jesennej inverzii. Ľudí nebolo vidno, a tak som podľahol ilúzii, že sú dobrí, len systém je zlý.

Demokracia hmlu rozohnala a zaskočilo ma, že žijem medzi toľkými zloduchmi. Nebolo rána, aby som sa nečudoval, že demokracia ich cez noc prežila. Ale tiež sa neprestávam čudovať, koľko dobrých ľudí tu žije.

To je ten najväčší rozdiel medzi komunizmom a demokraciou. Iba ona totiž umožňuje dobrým ľuďom verejne sa prejaviť. A práve pre nich si demokracia zaslúži našu obranu. Aj keď nás oberá o čas.

MARTIN M. ŠIMEČKA, spisovateľ a novinár. Do roku 1989 publikoval v samizdate, neskôr bol šéfredaktorom vydavateľstva Archa, týždenníka Domino-Fórum a denníka SME a týždenníka Respekt. Je autorom noviel Džin a Záujem, súboru komentovaných listov jeho otca z väzenia Světelná znamení a knihy esejí Hľadanie obáv a eseje Medzi Slovákmi. Jeho poslednou knihou je Telesná výchova, ktorú napísal v maringotke odstrihnutý od vonkajšieho sveta, premýšľa v nej o pohybe, tele a mysli, o princípe neistoty a starnutí. Je komentátorom a editorom Denníka N. Žije v Bratislave.


Dnes už viem, že pravda a láska nemusí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou

Tridsaťdva rokov po 17. novembri 1989 som o tridsaťdva rokov starší. O tridsaťdva rokov múdrejší? Nie, až tak veľmi si nefandím, no určite som o tridsaťdva rokov skúsenejší.

Tie skúsenosti nemajú vždy znamienko plus. Povedali ste to v roku 1989 pekne, pán Václav, no dnes už viem, že pravda a láska nemusí zvíťaziť nad lžou a nenávisťou. To však neznamená, že sa o víťazstvo pravdy a lásky nemáme dnes a denne usilovať. Osobne ma to úsilie stojí čoraz viac námahy i premáhania, ešteže mám okolo seba blízkych ľudí a dobrých priateľov rovnakej krvnej skupiny.

Po Novembri 1989 občianska spoločnosť dvakrát odvrátila pád Slovenska do čiernej diery – v roku 1998 a 2018. Po voľbách v roku 2020 sa zdalo, že už je dobre. Žiaľ, nie je, a je to horšie, než sa na prvý pohľad zdá. Už nejde ani tak o to, aby pravda a láska zvíťazili nad lžou a nenávisťou, skôr naopak: aby lož a nenávisť nezvíťazili nad pravdou a láskou! Čiže nad slobodou, nad demokraciou, nad normálnym životom každého slušného človeka.

Pred týždňom zomrel môj priateľ Meky Žbirka. V našej prvej spoločnej pesničke z roku 1977 sa spieva: „Zažni aspoň kúsok sviece napriek všetkým tmám.“ Že by predsa len tá havlovská nádej nezhasla?

JÁN ŠTRASSER, básnik, textár, dramaturg, esejista a prekladateľ. Žije v Bratislave. Od roku 2002 preložil viac než dvadsať diel zo súčasnej ruskej literatúry, za niektoré preložené diela dostal prestížne ceny – je napríklad nositeľom štátneho vyznamenania Ruskej federácie Puškinovej medaily. Je známy mnohými knižnými rozhovormi so známymi osobnosťami, naposledy vyšli Rozhovory s Jozefom Haštom – Slovo blázon nepoužívam. A ako posledná autorská kniha, súborné dielo Otváracie hodiny (Básne 1964 – 2020).


Chýba nám odstup

Po tieto dni dolieha smútok silnejšie než zvyčajne. Sme neustále v očakávaní zlých správ, a tie prichádzajú. A budú prichádzať. Máme strach, je jedno, či s rúškom alebo bez. Nechtiac sa stávame súčasťou kolektívnej hystérie. Chýba nám odstup, aj od seba samých.

Som pamätníkom s výpadkom pamäti. Bezprostredné udalosti okolo 17. novembra roku 1989 som preležal ako štrnásťročný so zápalom pľúc v posteli. Keď som sa začiatkom decembra vrátil do školy s fotografiou na zväzácky preukaz, ako nám to, čerstvým gymnazistom, ešte začiatkom mesiaca nakázali, už nebola potrebná. A tak som nič netušiaci vstúpil do slobodného sveta, v ktorom mali pre mňa preukaz do knižnice a cestovný pas omnoho väčší význam než akákoľvek iná legitimácia. Preukaz do bratislavskej Univerzitky, do viedenskej Nationalbibliothek, budapeš- tianskej Széchényi Könyvtár, berlínskej Staatsbibliothek, londýnskej The British Library.

Vďaka knihám a rozhovorom s ľuďmi som dobehol zameškané dejiny a uveril som zázraku slobody. Vraj trvá jednu generáciu, kým naozaj príde. Kým spoločnosť precitne. Kedy to nastane? V úradoch sú už moji rovesníci, dnešní štyridsiatnici: mnohí z nich malí diktátori a manipulátori, karieristi a oportunisti, zberači titulov a úspechov, pre ktorých sloboda nie je dar, ale tovar. Kto na ňu má, ten ju kúpi. Smutné.

„Kde nebezpečie je, rastie záchrana tiež,“ píše Hölderlin.

Čo však, ak vznešenú myšlienku predávajú nečestní ľudia? Zdá sa mi, že 17. november odoláva. Priekupníci s ideami ho môžu spochybniť, negovať, ignorovať, no nevedia si ho podmaniť. Je to minulosť, ktorá neodchádza, nádej pre tých, ktorí hľadajú. „My sme ničím, čo hľadáme, je všetkým.“ Hölderlin.

JOZEF TANCER, historik a germanista. Žije v Bratislave. Prednáša na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde vedie Katedru germanistiky, nederlandistiky a škandinavistiky. Od februára 2019 je aj prorektorom Univerzity Komenského. Je členom Komisie Rakúskej a Maďarskej akadémie vied pre literárnu vedu a vedy o kultúre. Roku 2016 vydal úspešnú knihu Rozviazané jazyky – Ako sme hovorili v starej Bratislave.


Treba sa chystať na ďalší pokus

Veľké zhromaždenia ľudí na mňa veľmi pôsobia, pretože som vnímavá a ľahko sa poddávam kolektívnej nálade – a vždy je mi z toho do plaču. Pretože kolektív má silu, znásilňuje, manipuluje, ovláda.

Lenže kolektívy sa podobajú na protestujúce deti: vedia presne, čo nechcú. No neveľmi sa zaujímajú o to, čo chcú. Nevedia sa ešte vyjadriť? Alebo ani netušia, čo by si želali?

Isté je len to, že v okamihu, keď by sme vyrukovali so svojimi prioritami a každý priznal svoju ideu, hoci aj nejasnú, jednota by sa stratila. Túžby by boli priveľmi rôznorodé.

No napriek tomu som sa nadšene pridala, tešila sa z atmosféry, z nálady davu. Pri zasnežených zhromaždeniach, ktoré sa zaslúžili o zvrhnutie komunistického režimu. A po troch desaťročiach pri zhromaždeniach Za slušné Slovensko. Obe boli neuveriteľne dobroprajné, nekonfliktné, a možno aj neuveriteľne naivné.

Akoby sme nevedeli o tých, ktorí striehnu na túžby ľudí, aby ich zneužili vo svoj prospech. Aby odkopírovali heslá a slogany ešte v ich zrode, aby ich zaodeli do vyzývavých slov. Aby získali prebudených na svoju stranu, oslnili ich prisvojenými kostýmami – a v okamihu, keď uchopia moc, išli po svojom.

Davy, ktoré vedeli, čo nechcú, no z povahy vecí nemohli definovať, čo si želajú, naleteli. Prvýkrát Mečiarovi. A prednedávnom Matovičovi.

Nedá sa robiť nič iné, len sa chystať na tretí pokus.

ALTA VÁŠOVÁ, spisovateľka. Žije v Bratislave. Vydala prózy Zaznamenávanie neprávd, Miesto, čas, príčina, Po, V záhradách, Sviatok neviniatok, Niekto ako ja, Osudia, Menoslov, Sfarbenia, Natesno, Ostrovy nepamäti, Odlety a ďalšie. Písala scenáre k filmom Román o base či Sladké hry minulého leta, a libretá k muzikálom Cyrano z predmestia a Neberte nám princeznú, ako i divadelné hry.


Naši potomkovia sa už, našťastie, nebudú nazývať generáciou Husákových detí

V čase Novembra ‘89 som mala toľko rokov ako dnes moja dcéra. V desiatich rokoch som dostala vstupenku do života v slobode. Moja generácia sa chopila nových možností s entuziazmom a doslova. Mala som šťastie na rovesníkov aj na inšpirujúce a podporujúce prostredie. Mala som šťastie, že moja cesta bola a je spojená s filozofiou.

Som z generácie Husákových detí. Naše deti sa už, našťastie, takto nazývať nebudú. Žiaľ, do ich detských životov nečakane zasiahla pandémia. Obmedzila ich pohyb, priateľstvá, rodinné stretnutia. Ihriská vystriedali virtuálny svet. Úsmev nahradili emotikony. Zažívajú presne opačné skúsenosti ako my. Pred tridsiatimi dvoma rokmi sme prvý raz slobodne prechádzali hranice s Rakúskom. Naše deti čakajú na možnosť vybehnúť slobodne a bezpečne na ihrisko.

Deti však vedia zmeniť optiku rýchlejšie než my a nájsť nové na prekvapivých miestach. Vystúpme z dezilúzie a pozrime sa ich očami do ďalších dní. Z tekutosti doby sa tak vynárajú výzvy aj nové ostrovy nádeje a slobody. Ohľaduplnosť a solidarita najmladších s najstaršími, vnímavosť k prírode, dodržiavanie pravidiel hry a v neposlednom rade dôvera v tvorivosť ako hľadania ciest v neznámych situáciách.

Od Novembra do môjho života prišlo veľa nových ľudí. A najmä traja malí ľudia. Mnohí z neho však aj odišli a ich hlas tu chýba. Veľa sa už sedimentovalo v dejinnosti a môžeme sa k tomu vrátiť len v spomienkach. Áno, naša spoločnosť v mnohom otupela a zhrubla. No to, čo je z Novembra a vďaka Novembru v našich životoch stále prítomné, je skúsenosť slobody a nádeje, presnejšie, že sloboda nie je „vyriešený“ problém. To dnes v dobrom aj v tom ťažkom môžeme spoločne niesť s našimi deťmi.

JAROSLAVA VYDROVÁ, filozofka. Pracuje na Filozofickom ústave Slovenskej akadémie vied v Bratislave a prednáša filozofiu na Katedre filozofie Trnavskej univerzity. Je šéfredaktorkou časopisu pre humanitné vedy Ostium. Napísala knihy Cesty fenomenológie a Výraz – dielo – telesnosť. Zaoberá sa fenomenológiou a filozofickou antropológiou. Má tri deti, žije v Trnave.


Utrpeli sme veľké porážky, ale slobodu ako základné víťazstvo sme si uchovali

Možno sme si len naivne predstavovali, že všetko pôjde ľahko. Ale ani November ‘89 nám nespadol do lona sám. Okrem úžasného zážitku z annus mirabilis, zázračného roku 1989, ktorý pretrváva, však tridsaťdva ponovembrových rokov vyplavilo na povrch aj naplaveniny špiny, zrád, podrazov, primitívnosti, sedláctva, debilnosti. Utrpeli sme veľa porážok a mnohí rezignovali.

Jedna zo základných historických múdrostí však spočíva vo Vergíliovej skúsenosti cesty z porazenej Tróje, na konci ktorej založí Eneas Rím. Jej odkazom je presvedčenie, že ak sa človek a spoločenstvo nevzdá, porážka sa môže premeniť na víťazstvo.

Po roku 1945 sme boli svedkami krutých porážok slobody v NDR, Poľsku, Maďarsku, Československu a znova v Poľsku. No nevzdali sme sa. Najprv vzdorovali jednotlivci, potom nemnohí, neskôr viacerí a nakoniec celá krajina. Kruté porážky, ktoré vyzerali na večné časy, sme spoločne premenili na novembrové víťazstvo.

Aj po Novembri 1989 sme utrpeli veľké porážky. Ale slobodu, a to je základné víťazstvo, sme si uchovali. Posledne nám to ukázalo Slušné Slovensko. Dnes akoby z étosu Novembra ‘89 a Slušného Slovenska nič neostalo. Nesmieme sa však vzdať, aj keď všetko vyzerá trpko. Ak budeme pokračovať na našej ceste, nemôžeme prehrať. Je to ťažká cesta, ale ako hovorí básnik Vladimír Holan: „Být není lehké… lehká jsou jen hovna.“

PETER ZAJAC, literárny vedec. V novembri 1989 bol jedným zo zakladajúcich členov VPN, členom Demokratickej strany, neskôr členom aj predsedom OKS. Dvakrát bol zvolený za poslanca parlamentu, je emeritným profesorom Humboldtovej univerzity v Berlíne a vedeckým pracovníkom Ústavu slovenskej literatúry Akadémie vied. Žije v Bratislave. Je autorom literárnoteoretickej monografie Od estetiky k po- etike chvenia, Pokušenia Dominika Tatarku (spolu s Antonom Vydrom), a tiež titulov ako Slovenské kargo, Krajina bez sna a Sen o krajine.


Otvárali sa mi oči

Považujem za šťastnú zhodu okolností, že zamatová revolúcia sa prekryla s mojím dospievaním. V Novembri 1989 som mala takmer trinásť rokov. V pamäti mi utkvelo, ako padali veľké snehové vločky a niečo veľké sa dialo. Veľké veci boli vo vzduchu. A ja som mala život pred sebou. Otvárali sa mi oči, otvárali sa hranice.

S rodičmi sme išli do Linzu, ktorý sa mi zdal ako New York. Na Grösslingovej vzniklo Artfórum, v ktorom bolo okrem veľkého papagája množstvo kníh, o akých sa mi predtým ani nesnívalo. Svet sa mi menil pred očami tak, ako sa dokáže meniť len pred očami trinásťročných dievčat.

Odvtedy som sa nikdy viac nenazdávala, že na vlastnej koži zažívam niečo spoločensky rozhodujúce. Až teraz. Niekoľko mesiacov sa vo mne prebúdza pocit, ktorý spoznávam. Vo vzduchu je niečo zásadné. A znovu sa to prekrýva s kľúčovým obdobím v mojom živote. Ako to už po štyridsiatke býva, rukolapne si uvedomujem svoju konečnosť, hodnotím, čo bolo, a trúfam si dúfať, čo ešte bude. A zároveň sa okolitý svet drobí na kúsky. Už niekoľko rokov v mestách, v ktorých žijem, poriadne nesnežilo. Nevdojak mi napadá, či má ešte zmysel učiť syna lyžovať. Za oknami sa valí jedna pandemická vlna za druhou a v prestávkach medzi nimi sa pred novootvorenými predajňami odevov tvoria niekoľkohodinové rady. Rovnaké rady stoja i pred potravinovou bankou v obci, v ktorej žijeme. Plnej domov, v ktorých sa tento rok možno nebude poriadne kúriť. Napriek klimatickej zmene ma mrazí.

Zároveň dúfam, že sa mýlim. Dúfam, že je to len moja ufrfľanosť, ktorá ide s vekom. Dúfam, že aj môj syn bude mať o pár rokov príležitosť zažiť ten radostný príval nádeje, ktorý prináša dospievanie.

SVETLANA ŽUCHOVÁ, psychiatrička a spisovateľka. Vyštudovala medicínu na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a zároveň psychológiu na Univerzite vo Viedni. V súčasnosti pôsobí v Prahe ako psychiatrička v ambulancii TH Kliniky. Žije v obci Zdiby pri Prahe. Ako prozaička debutovala zbierkou poviedok Dulce de leche, nasledovali novela Yesim, romány Zlodeji a svedkovia a Obrazy zo života M, za ktorý získala Cenu Európskej únie za literatúru. Venuje sa aj prekladom z angličtiny a nemčiny.

 

[Kúpte si bestseller knižnej edície Denníka N, knihu Martina M. Šimečku Medzi Slovákmi (Stručné dejiny ľahostajnosti od Dubčeka k Ficovi).]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

17. november

Komentáre

Teraz najčítanejšie