Denník N

Legenda pražskej „mordpartie“ Jan Štoček: Sériový vrah Roubal tvrdil, že kto iného usmrtí, nezhreší, ale bude blahoslavený

Jan Štoček. Foto - záber z dokumentu Českej televízie Legendy kriminalistiky
Jan Štoček. Foto – záber z dokumentu Českej televízie Legendy kriminalistiky

Patrí k elitným českým kriminalistom, je v českej policajnej Sieni slávy. Prispel k odhaleniu piatich páchateľov vrážd z prípadu Orlík, zatýkal jedného z najhorších sériových vrahov Ivana Roubala, o ktorom teraz vznikol seriál.

Nestalo sa vám, že ste niekedy pri vyšetrovaní obvinili nepravého?

Stalo. Ešte za totality. Riešili sme vraždu starej, asi 67-ročnej pani, ktorú niekto uškrtil a pobodal v jej byte. Na miesto činu sme prišli asi štyri hodiny po vražde. Po obhliadke tela nám susedia v baraku vraveli, že za tou paňou chodieval dobre vyzerajúci mladý chlap v uniforme pilota. A videli ho tam aj v čase, ktorý súhlasil s približným časom smrti.

V tele panej sa našli spermie, z nich sme zistili krvnú skupinu aj podskupinu. Zároveň sme hľadali medzi pilotmi. Vytypovali sme jedného z nich, na ktorého sedeli údaje o krvi. Zistili sme aj to, že má záľubu v starých ženách. Po dlhšom čase nám nakoniec priznal, že paniu naozaj poznal a že za ňou vtedy bol, ale potom normálne odišiel.

Vyzeralo to, že nám klame, že musí byť vrahom. Obvinili sme ho a vzali do väzby. Po necelom mesiaci to kolegovi nedalo a znovu šiel do spomínaného baraku. Vtedy si všimol, že na spodnej strane kľučky susedného bytu je krvavá škvrna.

Zistilo sa, že krv patrí obeti. Nakoniec sa ukázalo, že v byte žije rodina, ktorá má 17-ročného syna. Ten bol už v minulosti vyšetrovaný pre nejaký sexuálny delikt. Vzali sme ho do parády a chlapec sa priznal.

Pilot bol teda nevinný. Dodnes, ak ešte žije, na nás asi nemá pekného slova, ale všetky dôkazy najskôr naozaj ukazovali naňho. V podstate mal smolu – mal s tou paňou milostný styk, po ňom odišiel, ale vzápätí u nej zazvonil susedov chlapec, ktorý ju zabil.

Je veľa vrážd, ktorých nevyriešenie vás dodnes trápi?

Veľa ich nie je, ale jeden prípad ma naozaj mrzí. V Prahe žili manželia, ktorí prišli spolu z práce domov, nabrali si večeru, ale nedojedli ju. Zmizli aj s autom a odvtedy ich nik nevidel. Je to strašná záhada. Obvykle sme záhady vedeli rozmotať, s touto sme sa nikam nepohli. Urobili sme všetky možné kroky, ale ani náznak stopy. Veľmi by som chcel vedieť, čo presne sa stalo. Síce mám isté podozrenie, ale žiadny dôkaz.

Iný prípad, ktorý ma mrzí, sa týkal bezproblémového mladého muža, robotníka. Vrah ho podrezal a dobodal na lavičke v parku. Išlo o brutálne rany, keď páchateľ bodne, povytiahne nôž a znovu bodne. Takto pracujú vycvičení zabijaci.

Zistili sme, kde mladík býva, a tiež to, že mal spory pre nejaké dievča. Okolo neho sa motal aj „týpek“, ktorý vraj prešiel ruskou armádou v Afganistane. Našli sme ho, na tele mal množstvo jaziev nielen od nožov. Neprezradil nám však ani len to, ako sa volá. Doklad mal, samozrejme, falošný.

Chceli sme vedieť, kam chodí prespávať, tak sme ho pustili s tým, že ho budeme sledovať a že v jeho príbytku možno nájdeme nejaké dôkazy. Žiaľ, zmizol, nik ho viac nevidel. Trápi ma to, dodnes mi je to ľúto.

Je dôležité vytvoriť si nejaký vzťah s páchateľom?

Jasné, aspoň mne sa to vyplácalo. Ideálne je získať si jeho dôveru. Je to zištné, účelové a má to jediný účel – aby sa rozrozprával. Aj brutálny vrah totiž má obvykle potrebu o svojom čine niekomu povedať. Vražda je silným emocionálnym zážitkom aj preňho, preto sa chce zveriť. Lenže komu?

Doma ani kamarátom to povedať nemôže. Po istom čase vo väzbe mu vlastne neostane nik iný ako policajt.

Policajt sa teda stáva dôverníkom zločinca?

Áno. Spomeniem prípad vraha menom Miko, ktorý zavraždil taxikára. Miko bol klasik, typický kriminálnik od detstva, asi osemnásťkrát trestaný. Pre rôzne činy ho vyšetrovali snáď po celej republike. Rozprával mi, kde ktorým policajtom čo priznal, a čo nie, akí tam boli vyšetrovatelia a podobne.

Keď zabil taxikára, mal už po päťdesiatke. Niežeby mi bol sympatický, ani sme sa nestali kamarátmi, ale musím priznať, že sa mi s ním dobre rozprávalo. Využíval som na to chvíle, kým sa na výsluch dostavil jeho advokát, alebo keď sme sa chystali na rekonštrukciu prípadu do terénu.

Dali sme si kávu, vyfajčili pár cigariet, a on sa mi zveroval. Nakoniec sa mi priznal aj k tej vražde taxikára, hoci tvrdil, že to bola náhoda, že pištoľ vystrelila bez jeho vedomia. A potom si vypýtal kartón cigariet, že mi za to porozpráva o inom čine, kde už bolo rozbehnuté vyšetrovanie.

Konkrétne?

Prezradil, že mačetou napadol ženu, Vietnamku, ktorá niesla tržbu. Vyhliadol si ju a jednou ranou jej usekol ruku v oblasti dlane, druhú ranu jej dal medzi oči. Inými slovami, vyšetrovali sme ho pre jeden prípad a priznal sa aj k ďalšiemu, kde už bolo začaté stíhanie. Dostal doživotie.

Bol to ten Miko, ktorý vás potom naháňal po súdoch?

Áno. Keď si uvedomil, čo urobil, začal sa vyhovárať, že som ho podviedol a korumpoval. Jedine tak kávou a cigaretami. Mal smolu, dôkazy boli jasné. Už to, že si na vraždu vyhliadol chudobného taxikára, staršieho pána s mobilom prelepeným lepiacou páskou, ktorý jazdil len občas a ktorý mal v peňaženke možno dvesto korún, je strašné.

Predpokladám, že na taký vzťah si musia páchateľ s policajtom ľudsky „sadnúť“.

Samozrejme. Napríklad s vrahom Karlom Kopáčom z kauzy Orlík som si ľudsky „nesadol“, kým kolega áno. Kolega totiž chodil cvičiť do posilňovne a Kopáč tiež. Mali teda spoločné témy.

S Kopáčom sme si „nesadli“ aj preto, že keď mi na vozíku nariekal nad svojím ochrnutím, povedal som mu, že keby nevraždil, keby s partiou ďalších vrahov nerobili hlúposti na diaľnici, nehavarovali by, a teda by ani neochrnul. Stačila takáto chyba a už som s ním lepší kontakt nadviazať nedokázal. Našťastie, kolegovi sa to podarilo.

Vaším najznámejším prípadom boli práve piati masoví vrahovia z Orlíka, ktorí v rokoch 1991 až 1993 zavraždili päť podnikateľov, jeden z gangu aj šiesteho. Obete naložili do sudov s lúhom alebo zabalili do pletiva a hodili do priehrady Orlík.

Na začiatku rozmotávania tohto prípadu bol jeden z členov gangu, ktorý začal robiť ramená. Volal sa Ludvík Černý. Bol si taký istý, že sa mu nič nestane, že chodil po Prahe, Liberci aj Jablonci, a chválil sa, že pár ľudí už zabil. A dožadoval sa ďalších zákaziek. Za 100-tisíc korún bol ochotný zabiť nie jedného človeka, ale celú rodinu.

Vyzeral pritom všelijako, len nie ako vrah. Ešte aj prezývku mal Mimísek.

To sedí, aj sa na svoj „nevinný“ výzor spoliehal. Výhodou bolo, že ani „galérka“, ani ľudia z podsvetia nemajú z takéhoto typu ľudí dobrý pocit. Boja sa ich. A tak sa

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Rozhovory

Slovensko, Svet

Teraz najčítanejšie