Denník N

Lukáš Cabala: Viem, ako sa cítia moje postavy. Leží to na nich – súčasnosť aj dejiny

Lukáš Cabala. Foto - Rena Bena Černayová
Lukáš Cabala. Foto – Rena Bena Černayová

Obe jeho doterajšie knihy sú čiastočne autobiografické. Hoci Rusko nikdy nenavštívil, zasadil tam dej svojej druhej prózy Jar v Jekaterinburgu. „Nemá pre mňa zmysel určiť si dej dopredu, aj tak to bude inak,“ hovorí o svojom písaní Lukáš Cabala, ktorého prvotina Satori v Trenčíne sa dostala do tohtoročnej finálovej desiatky ceny Anasoft litera. V knihe Jar v Jekaterinburgu opäť vystupuje postava Vincenta, ktorý v sibírskom meste Tarakanovsk stretne Akbaru zo Slovenska.

Najskôr ste napísali knihu Satori v Trenčíne, nedávno vyšla Jar v Jekaterinburgu. Máte rád názvy miest v tituloch kníh alebo je za tým iný zámer?

Myslím si, že je to skôr náhoda. V Satori v Trenčíne je veľa odkazov na Kerouaca a jeden aj v názve. Jar v Jekaterinburgu sa mi páči foneticky. Ten názov som mal dávno pred samotným námetom.

Vo svojej druhej knihe ste napísali: „Akoby v Rusku nemohlo byť nič len tak obyčajne šťastné. Za všetkým sa črtá čosi studené, nejaká vrstva ľadu.“ Navštívili ste Rusko alebo ste si prostredie ruského mesta vytvorili bez osobnej skúsenosti?

Nie, v Rusku som nebol. Ale čítal niekto radostnú knihu od ruských autorov a autoriek? Ja nie. Humoristickú áno, ale radostnú nie. Akbara raz do Trenčína priviedla kamarátku z Ruska. Nesmierne melancholická postava. Sršalo to z nej tiež. Ale povedzme, že je to vec Tarakanovska, aby som nezovšeobecňoval.

Ako to myslíte?

Nechcem, aby to vyzeralo, že viem, ako sa cítia ľudia v celom Rusku. Ale viem, ako sa cítia v mojom fiktívnom meste. Leží to na nich. Súčasnosť aj dejiny.

Vo vašom texte je viacero odkazov na ruské umenie. Je to predmet vášho záujmu?

V dospelosti som si na začiatku svojej čitateľskej kariéry prečítal niečo od každého ruského klasika. Najviac ma zaujal Dostojevskij a z modernejších prozaikov Nabokov. Okrem toho ešte Solženicyn a Šalamov. Iné veľké mená – Puškin, Čechov, Turgenev, Bulgakov – ma až tak nestrhli. Nemiloval som to rad-radom, ale mnohé tie knihy ma k ruskému umeniu pritiahli. Zaujímajú ma aj ich súčasní prozaici, ale neprekladajú sa tak veľmi. No a v priebehu posledných dvadsiatich rokov som si vyhľadal skoro všetky ruské filmy nakrútené po roku 2000, ktoré sú dostupné s titulkami. Avšak netvrdím, že som výhradne fanúšikom ruského umenia. Podobne ma vedia zaujať aj európski severania alebo americká umelecká scéna.

Ale Jar v Jekaterinburgu sa odohráva vo fiktívnom sibírskom meste, tak som si to pospájal s tým, čo z ruskej kultúry poznám. A výtvarné ruské umenie sa ma dotklo skôr cez Akbaru. Aj keď obraz kňažnej Tarakanovovej som objavil sám a Flerova, ktorý maľoval mamuty, som našiel až počas písania.

Veľmi pútavá je aj ruská história, nielen tá kultúrna. O tom je kvantum dobrých kníh. Napríklad Natašin tanec od Figesa alebo Ruské denníky od Rachmanovovej. Pri písaní Jari v Jekaterinburgu som objavil aj súčasnú ruskú pesničkársku scénu, dodnes počúvam kapelu InWhite.

Ako sa vlastne Jar v Jekaterinburgu začala? Kedy vám napadol námet pre knihu?

Z nejakého dôvodu som sa v próze opakovane vracal

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Rozhovory

Kultúra

Teraz najčítanejšie