Denník N

Hecuj alebo trucuj

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Táto vláda rezignovala, občanov nechala v štichu. Predvolebnými sľubmi sa jej členovia navzájom iba vydierajú a kompromitujú. Občania jej to vracajú, iné už nevládzu.

Autor je spisovateľ

Hľadal som zlo, a zle som ho hľadal.

Imra nemal nikto v triede rád. Kamarátiť sa s ním chcel každý. Keď spolužiačke Katke prikázal, aby mu ukázala prsia, urobila to bez váhania. Pochopiteľne, bola to jeho frajerka. Kto bol Imrov kamarát, mohol sa pozerať tiež. Ostatným Katka prsia ukazovala len za korunu. Zo všetkých Imrových machiavelistických trikov mi popri tejto improvizovanej peepshow v pamäti najviac utkvela jeho schopnosť rozhádať každého s každým. Robil to majstrovsky. Nikdy nič nenavrhol, do spoločnej debaty neponúkol žiadny nápad ani tému, no nič nenechal bez komentára. Zdrvujúceho aj vtedy, ak z veci mohol mať osoh. Jednoducho ho bavilo robiť zle. Bavilo ho to viac než prsia frajerky Katky. Čoskoro sme sa ocitli v situácii, že kým vec neokomentoval Imro, nerobili sme si na ňu názor ani my.

Imro bol o hlavu vyšší než ktokoľvek z nás. Už v šiestej triede sa holil a bol jediný, kto dokázal udržať ďalšieho repetenta Miša na uzde. Mišo nám rád bral desiatové chleby. Doslova nám ich odtŕhal od úst. Počkal, kým z baliaceho papiera vykukli končeky voňavých krajcov, a podľa toho, čo bolo medzi nimi, sa rozhodoval, komu v ten deň uchmatne poživeň. Rovno spod nosa. Najradšej mal chlieb s maslom, ovčím syrom a domácou klobásou. Kyslé uhorky neznášal. Ak nejaké našiel, nastrkal ich pôvodnému majiteľovi lepeňákov do uší a až do zvonenia mu nedovolil vybrať ich odtiaľ. S kyslými uhorkami v ušiach si človek pripadal ako mimozemšťan. Jedine to mu zabránilo plakať.

Imro aj Mišo boli od nás o tri roky starší, lebo trikrát prepadli. Obaja sa vedeli dostať k cigaretám bez filtra. Imro fajčil bystrice, Mišo detvy. Pálili na jazyku, driapali hrdlo, štípali v nose. Ktorýkoľvek z nás by dušu zapredal, aby ho zavolali fajčiť za latríny na školskom dvore. Obaja boli urastení, muskulatúrni, vedeli chodiť po rukách, urobiť sto zhybov a ostatné tie úžasné veci. Bujarí chlapci, závideli sme im schopnosť žiť bez obáv o to, čo bude zajtra. Dennodenne zvádzali súboje na život a na smrť. Nás potrebovali iba ako publikum. Ako rukojemníkov neutíchajúcej testosterónovej vojny. Jej pustošivá sila bola v našom malom svete porovnateľná s akoukoľvek inou jadrovou zbraňou.
Obaja boli zaľúbení do ruštinárky. Takou tou vystatovačnou kohúťou láskou. To znamenalo, že ich súperenie nemalo inú budúcnosť než večný boj. Ich cit ostal neopätovaný. Či sa ich mladučká učiteľka pýtala na domácu úlohu alebo na to, prečo nepíšu, alebo ostali ticho a uprene hľadeli do jej krásnych veľkých hnedých očí, alebo odpovedali protiotázkou: Súdružka, máte dnes nohavičky?

Ruštinárka zohrávala významnú úlohu pri prebúdzaní nášho záujmu o svet žien. Krehká idealistka, zaľúbená do Sovietskeho zväzu, recitovala nám revolučnú a ľúbostnú poéziu. Nemal sa jej kto zastať. Nazerané optikou frustrovaných pubertiakov uviaznutých v normalizačnom pokrytectve sedemdesiatych rokov na vidieku, vyúdenom vôňou kadidla, kde aj predseda straníckej skupiny po veľkej omši rád zašiel pokorne podebatovať s chlapmi, ak nechcel, aby ho opľuli, si za to mohla sama. Práve ruštinárkina bielizeň zohrala dôležitú úlohu v tom, že jediný, ku komu títo dvaja samci prechovávali rešpekt, bol spolužiak Ľubo.

Tvrdil o sebe, že je Belmondov nemanželský syn. Mal o tom aj peknú historku a my sme jej radi verili. Bolo v nej veľa exotiky – útek z domu pre dohodnutý sobáš, výlet do Paríža, červený kabriolet, more, filmový festival, krásna žena a hlavne – slávne meno. Nadšene sme si ju nechávali rozprávať znova a znova. To však neznamená, že sme sa mu neposmievali. Ľubova mama bola za našich detských čias stále atraktívna žena. Čosi si pre to aj vytrpela. Ženy v dedine pre ňu nemali dobrého slova, veď prespanka! Nosila denimové nohavice strihané do zvona a kvetovanú rozhalenku. Niektorým sa podarilo aj diskrétne nakuknúť. Len oči mala tak výrazne vystúpené z očných jamiek, že sme si mysleli, že jablčné víno oči-puči, ktoré sme potajomky popíjali na zemiakových brigádach, pomenovali po nej. Alebo že ho pila priveľa. V tom Paríži. Netušili sme vtedy, že sa jej to stalo pri pôrode, Ľubo sa s tým nepochválil.

Vo vrecku svojich menčestrákov nosil ruštinárkine belasé nohavičky. Nikdy neprezradil,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie