Veronika Prušová
Biele vrany sú ocenenia pre výnimočných ľudí. Pre takých, ktorí nemusia byť slávni, dokonca ani úspešní. Za každou z nich je však príbeh, ktorý stojí za povšimnutie.
Výnimkou nie je ani tohtoročná prvá laureátka tohto ocenenia, obecná poslankyňa z Varína Lenka Ticháková.
Roky bojuje za to, aby z jej občianskeho preukazu zmizol názov ulice, na ktorej býva. Je totiž pomenovaná po Dr. Tisovi, vojnovom zločincovi. Chce zbaviť Varína tejto „európskej anomálie“, no zatiaľ ide sama proti všetkým. „Hlavou proti múru,“ ako sama priznáva.
No nevzdáva sa.
Okrem Tichákovej si ocenenie prevzala aj šéfka Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv Zuzana Baťová a za dlhoročný prínos psychologička Soňa Holúbková.
Po ročnej prestávke sa tak Biele vrany vrátili späť do Slovenského národného divadla. Vlani museli odovzdávanie cien zrušiť pre pandémiu. Ceremoniál sa nakoniec namiesto v novembri uskutočnil v januári, a aj to len v online priestore – cez živý prenos.
Tentoraz sa už uskutočnil naživo a opäť aj za účasti prezidentky Zuzany Čaputovej.
Prvýkrát ocenili len ženy
V štrnásťročnej histórii Bielych vrán sa tento rok po prvý raz stalo, že si cenu prevzali len ženy. Ako dodala spoluzakladateľka ocenenia Zuzana Wienk z občianskeho združenia Bystriny, ich príbehy, hoci v rôznej podobe, nás vracajú k podstate demokracie. Sú príbehmi toho, ako demokraciu posilniť, aby sa nielen zdala, ale aj bola.
To je aj príklad Tichákovej. Svoj boj síce nedotiahla do úspešného konca, ale Bielu vranu si zaslúžila. „Sila demokracie totiž závisí od každého z nás, od toho, ako sa každý z nás principiálne postaví za hodnoty,“ hovorí Wienk.
O laureátoch aj tento rok rozhodli šiesti členovia Rady Bielych vrán. Je medzi nimi aj Eva Kováčechová, ktorú Tichákovej príbeh zaujal najmä dvomi momentmi. Tým, že ostala v boji o názov ulice osamotená, ale aj tým, že „sama bojuje proti symbolu, ktorý symbolizuje niečo zlé a zvrátené“. Nejde totiž len o názov ulice, ide o symbol, ktorý ešte nie je zapadnutý prachom, naopak, je stále veľmi živý v spoločnosti.
Ticháková priznáva, že neraz sa aj hanbí vytiahnuť občiansky preukaz, kde má miesto bydliska. Lekári či úradníci jej ani neveria, že na Slovensku máme ulicu Dr. Tisa.
Hovorí, že je nemorálne, aby bola ulica pomenovaná po odsúdenom. O to viac, že ide o človeka odsúdeného za vojnové zločiny. Naštudovala si fakty, zohnala stanoviská od historikov. Obieha susedov, ktorí bývajú na ulici spolu s ňou. Ich podporu nezískala a nemá ju ani medzi kolegami v obecnom zastupiteľstve.
Tí v lete zmenu názvu ulice neodhlasovali. Naopak, Ticháková si vypočula, že robí hanbu dedine, a odporučili jej, aby sa radšej odsťahovala. Alebo nech si zmení dvere na dome. Nech smerujú na opačnú ulicu Andreja Hlinku.
Ona však hovorí, že „za takúto ulicu by sme sa mali hanbiť všetci, nielen vo Varíne.“ Po prevzatí ocenenia dodala, že verí, že čoskoro sa bude môcť pochváliť občianskym preukazom s novou ulicou svojho bydliska. „Varín je veľmi pekná obec a takéto prvenstvo by sme mali čo najskôr zrušiť,“ dodala.
Útoky od politikov a online lynč ustála s noblesou
Len s faktmi pracuje aj riaditeľka Štátneho ústavu pre kontrolu lieči Zuzana Baťová. Nikdy nestála o svoju medializáciu a vždy sa snažila robiť si svoju prácu čo najlepšie. Veci sa zmenili na jar, keď jej úrad vypracoval kritické hodnotenie neregistrovanej vakcíny Sputnik.
Expremiér a minister financií Igor Matovič mal však iné očakávania a verejne sa aj ozval. „Ocitla sa tak v pozícii, ktorú asi žiaden šéf štátnej inštitúcie neočakáva. Zrazu sa odborná práca stala predmetom takmer až geopolitického boja. No ona to ustála s noblesou a pokojom,“ vysvetlila Wienk ocenenie pre Baťovú.
Šéfka ŠÚKL-u sa stala terčom urážok, ale aj vyhrážok, a to aj smrťou. Bolo to také vážne, že jej polícia ponúkla ochranu. Takto fungovala niekoľko mesiacov. Dnes sa už cíti bezpečnejšie, ale stále vie, čo je strach. Ak ju niekto osloví na ulici, bojí sa.
„Možno to boli fanúšikovia, neviem, ale zrýchlila som krok a veľmi rýchlo som odišla, keď som počula: ‚Ty si Baťová? Ty si zo ŠÚKL-u?‘ Ani som nechcela vedieť, čo sa chcú opýtať,“ opísala svoje pocity v nedávnom rozhovore pre Denník N.
Baťová a jej úrad však neuhli. Aj dnes hovorí, že na posudku k Sputniku by nezmenila nič. Naopak, úrad by možno mal ešte viac otázok. Ďalej bránila odbornosť svojho úradu. Jej príbeh sa tak stal „príkladom dôležitosti inštitúcií, bez ktorých demokracia nikdy nebude silná“.
Cena pre inklúziu
„Ocenenie neprijímam pre seba ako osobu Soňu Holúbkovú, ale pre tému inklúzie. Teším sa z nej, lebo sa začne o tejto téme hovoriť,“ povedala tretia tohtoročná laureátka zo Žiliny.
Už vyše tridsať rokov sa venuje práci s postihnutými ľuďmi. „Títo ľudia ma naučili nielen to, že každý z nás je jedinečný, ale aj to, že všetci v sebe nosíme dar pre druhých. A ak ho nikto neobjaví, tak sa stratí a ochudobnení sme všetci,“ hovorí Holúbková.
Začala festivalom Jašidielňa, vďaka ktorému sa stretli postihnutí so zdravými mladými ľuďmi. A navzájom prekonali strach. Spočiatku spoločne šúpali zemiaky. V záverečných ročníkoch festivalu spoločne hrali Shakespeara a Príbehy tisíc a jednej noci.
„Neviem, či si viete predstaviť Rómea a Júliu v podaní postihnutého chalana a krásnej študentky. Hlboké vzťahy priateľstva a dôvery, ktoré tam vznikali, boli obdivuhodné. Zábrany v komunikácii sa vytrácali práve spoločným prežívaním a vnímaním toho, čo máme ako ľudia spoločné,“ povedala nedávno Holúbková.
Festival sa už skončil, pretože naplnil svoje poslanie. Za roky jeho trvania sa doň zapojilo okolo 10-tisíc dobrovoľníkov. Všetci mali možnosť sa stretnúť s inakosťou a prestať sa jej obávať. Vďaka tomuto projektu sa Holúbekovej podarilo zmeniť život nielen ľuďom s postihnutím, ale aj tým, ktorí pri festivale pomáhali.
Dnes sa venuje najmä podpore samostatného bývania pre ľudí s postihnutím. Aj vďaka nej sa do zákona dostalo najprv takzvané chránené, neskôr podporované bývanie, ako aj služba „podpora samostatného bývania“. Postihnutým dáva šancu osamostatniť sa, a to preto, aby ľudia s postihnutím boli prijímaní rovnocenne.
V demokracii je totiž potrebné, aby bolo počuť hlas aj menšiny. „Pretože ak bude demokracia len hlasom väčšiny, bude vlastne tyraniou,“ dodala Wienk.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
