Aká je naša spomienková kultúra? Budujeme si našu vlastnú ostalgiu
Slovenská verejnoprávna televízia sa stala priestorom a nástrojom nostalgickej terapie, priestorom zasnených a zábavných retro spomienok na život v totalitnom režime.
Autor je publicista
Takzvaná spomienková kultúra sa začala viditeľnejšie utvárať pravdepodobne v osemdesiatych rokoch 20. storočia, keď narastal záujem o reflexie historických udalostí, o skúmanie archívov a všetkého, čo malo svoj historický príbeh alebo na takýto príbeh odkazovalo, prípadne narastal záujem o poznanie príbehu zaujímavých stavieb a monumentov a pod. Popularizovanie tohto záujmu, prelínanie odborného a popularizujúceho prístupu postupne vytvorilo fenomén spomienkovej kultúry.
Isteže aj vo východnom bloku bola určitá podoba spomienkovej kultúry. Pri výročiach ukončenia druhej svetovej vojny to však bola čisto ideologická a propagandistická spomienková kultúra. Tu však máme na mysli inú kultúru spomínania.
Tá sa najviditeľnejšie objavovala zrejme v západnom Nemecku, kde sa rozvíjala spomienková kultúra vo vzťahu k obdobiu nacizmu. Skúmali sa archívy, budovali alebo obnovovali sa pamätné a informačné miesta ako pripomienky hrôzy a obetí. Kultivovala sa historická pamäť. Spomínanie a rozprávanie sa zároveň stalo ochranou pred prípadnými novými extrémami. Nemci tak znovu objavili napríklad Jaspersa a jeho Otázku viny z roku 1946.
Po páde Berlínskeho múru a zjednotení Nemecka sa v Berlíne začala nová podoba spomienkovej kultúry, tentoraz vo vzťahu k rozdelenému Nemecku a k režimu v niekdajšej NDR. Časti Berlínskeho múru zostali zachované ako pripomienka minulosti, vznikali ďalšie pamätné a spomienkové miesta, múzeá, pamätníky a svet nanovo objavil od roku 1963 fungujúce jedinečné Mauermuseum (Múzeum Berlínskeho múru) pri legendárnom Check Point Charlie.
Popri tom sa objavil aj fenomén retro spomienok. Obchodíky so spomienkovými predmetmi odkazujúcimi na niekdajšiu NDR, postupne budované múzeá s retro spomienkami atď. Spomienková kultúra tak nadobudla aj podobu zasnenej nostalgie či nostalgického relativizovania. Na túto podobu spomínania sa začal používať termín „Ostalgie“ odkazujúci na nostalgický vzťah k životu v niekdajšom východnom Nemecku. Vrcholom tejto ostalgie bol televízny program Ostalgie-Show s nostalgickými spomienkami na život v NDR.
Nehovorme však o iných. Slovenská verejnoprávna televízia je dlhodobo nástrojom nostalgických spomienok a vytesňovania nepríjemných udalostí. Kým česká verejnoprávna televízia od začiatku novembra vysiela relácie pripomínajúce realitu totalitného režimu, slovenská verejnoprávna televízia nám od začiatku novembra servírovala Kapitána Dabača a ďalšie komunistické relikty. Od začiatku novembra nič
