O prínose predstaviteľov maďarskej menšiny pre Nežnú revolúciu

November 89 odletel ako posledné sťahovavé vtáky, poznačil ho smútok za tých z nás, ktorí sa už nevrátia. Na spomienkovom spoločenskom, kultúrnom a mediálnom nebi však, žiaľ, chýbali aj iní. Na oslavách a ďalších podujatiach v hlavnom meste takmer vôbec neboli prítomné tváre, slová a skutky tých osobností zo Žitného ostrova či slovensko-maďarského juhu, ktoré boli súčasťou Nežnej revolúcie.

Na Slovensku sa málo vie o tom, aký významný bol prínos vtedajšej mladšej generácie predstaviteľov maďarskej menšiny do Nežnej revolúcie. Okruh tvorcov Maďarskej nezávislej iniciatívy, partnerky Verejnosti proti násiliu, sa už dlhší čas pripravoval na nadchádzajúce spoločensko-politické zmeny.

Boli medzi nimi Károly Tóth, Eleonóra Sándor, Lajos Grendel, László Szigeti, Péter Hunčík, László Öllős, László A. Nagy, László Gyurovszky, László Barak a ďalší. Komunikovali s liberálnymi intelektuálmi v Maďarsku, čítali i dovážali maďarskú samizdatovú literatúru, vďaka čomu boli vzdelanejší a rozhľadenejší, ako bolo na Slovensku zvykom. Prišli s programom demokratického štátu a občianskej spoločnosti a László Szigeti, neskorší zakladateľ vydavateľstva Kalligram, ktorému v roku 2018 prezident Andrej Kiska udelil štátne vyznamenanie, sa za MNI zúčastnil na vypracovaní známych 12 bodov VPN i na ďalších krokoch v nasledujúcich mesiacoch.

Pozadie pre politickú slobodu pripravovali aj členovia mladej generácie tunajších maďarských autorov. V roku 1983 vzniklo literárne združenie Iródia, tvorili ho Gyula Hodossy, Lajos Grendel, Kálmán Balla a Zsigmond Zalaba. Keď ho režim zakázal, na jeho činnosť nadviazalo Štúdio Erté pod vedením Ilony Németh a Józsefa R. Juhásza alias Rocca, ktorý bol neskôr aj pri založení vydavateľstva Kalligram. A v júni 1989 založili spisovatelia maďarský P.E.N. klub na Slovensku, ktorý vydal vyhlásenie na podporu uväzneného Miroslava Kusého, Jána Čarnogurského i chartistov. Pre budúci vývoj bolo dôležité, že už vtedy existovalo prepojenie ľudí z nezávislej maďarskej a slovenskej kultúrnej scény.

Podľa hlavného organizátora MNI Károlya Tótha, ktorému tohto roku udelila štátne vyznamenanie in memoriam prezidentka Zuzana Čaputová, tak existovali iniciatívy, ktoré predstihli dobu a svojím významom predznamenali aj ponovembrové zmeny.

Psychiater a spisovateľ Péter Hunčík, ktorý je tiež nositeľom štátneho vyznamenania udeleného prezidentom Kiskom, videl kvalitatívny zvrat v správaní maďarských intelektuálov v osemdesiatom ôsmom roku, keď dvestopäťdesiat ľudí podpísalo memorandum vydané k 70. výročiu vzniku ČSR. Volali sme po slobode tlače, prejavu, spolčovania, konštatoval, pochopili sme, že riešenie menšinovej problematiky sa nedá realizovať bez demokratizačných zmien celej československej spoločnosti. Dvadsiati traja z týchto signatárov potom v júni 1989 spoločne podpísali petíciu Několik vět, čo vzbudilo značný ohlas v zahraničí.

Okrem viacerých mladších spisovateľov petíciu podpísal aj spisovateľ Lajos Grendel, ktorý neskôr vykreslil atmosféru konca osemdesiatych rokov: „Hlavne potom, po máji osemdesiatosem, keď Kádár padol, sme boli veľmi netrpezliví, čakali sme, že aj v Československu sa dačo pohne.“ Keď potom rehabilitovali Imreho Nagya a maďarskú revolúciu, „rozhodli sme sa, že keď sa tu na Slovensku nebude nič diať, sami založíme nejaké hnutie. Takto vznikla Maďarská nezávislá iniciatíva“.

MNI vznikla skôr ako Verejnosť proti násiliu, 18. novembra 1989, a to bez toho, že by k jej zakladateľom dorazila správa o represáliách v Prahe. „Na jeseň osemdesiateho deviateho roku sa Karcsi Tóth čím ďalej, tým viac snažil vytvoriť vyslovene politické hnutie. Keď sme sa v noci rozchádzali a zvolili tri dvojice hovorcov,“ hovorí o tých chvíľach Hunčík, „jednoznačne sme rátali s tým, že Lajosa Grendela a Laciho Nagya na druhý deň zavrú, a hneď sme mali náhradníkov a ešte náhradníkov tých náhradníkov. Predpokladali sme, že v prvom polroku 1990 žiadne zmeny v Československu nenastanú a dovtedy sa treba vyprofilovať, treba vybudovať politické štruktúry, okresné organizácie tohto hnutia. Samozrejme sme boli veľmi prekvapení, keď sme sa na druhý deň dozvedeli, čo sa stalo v Prahe.“

V skupine, ktorá sa zišla večer 18. novembra v byte Károlya Tótha, dodáva László Szigeti, „nebol nikto zo šesťdesiatosmičkárov. Bola to skupina mladých ľudí, a pravdepodobne preto sa nám podarilo o niečo skôr sformulovať princípy občianskej spoločnosti. Bol to program demokratického štátu a občianskej spoločnosti“.

Tvorcovia MNI svoj krok plánovali už dlhšie, no zhodou okolností ho uskutočnili vo chvíľach, keď sa v Československu pohli umŕtvené dejiny. To malo význam pre spoluprácu MNI a VPN, keďže už na začiatku zásadných spoločenských zmien existovala etablovaná maďarská organizácia, ktorá sa mohla zapojiť do priebehu revolúcie. Eleonóra Sándor, manželka Károlya Tótha, ktorá aj sama čoskoro vstúpila za MNI do parlamentnej politiky, poukazuje na to, že Slováci síce mali vybudované kontakty s viacerými známymi a váženými maďarskými osobnosťami, je však „nepravdepodobné, že bez takéhoto organizačného pozadia by maďarskí predstavitelia boli pozvaní do vedenia Verejnosti proti násiliu“. Vďaka tejto „situačnej výhode“ bol László Szigeti nominovaný do Koordinačného centra VPN. 

V obsiahlom dokumente uverejnenom 24. novembra 1989 v časopise Szabad kapacitás sa písalo o tom, že MNI je zástankyňou moderného individualizmu a liberálneho humanizmu, usiluje sa o morálne obrodenie strednej Európy a integráciu Československa do Európy, hlási sa k slobode, tolerancii a solidarite a je presvedčená, že problémy národnostných menšín sú riešiteľné jedine v podmienkach demokracie.

Uskutočnila sa tak historicky unikátna spolupráca, ktorá spoluurčovala charakter revolúcie na Slovensku. Spojili sa tu predstavitelia dvoch menšín vo vtedajšej síce nespokojnej, avšak v zásade stále apatickej, nezorganizovanej, občiansky iba slabo uvedomenej väčšine obyvateľov Slovenska.

Tej prvej, menšiny pozostávajúcej z tých predstaviteľov maďarskej inteligencie, ktorí boli sami medzi Maďarmi menšinou, a to tak v rámci prevládajúcich nálad medzi obyvateľmi južného Slovenska, ako aj v kontexte jednotlivých prúdov v rodiacom sa politickom spoločenstve maďarskej komunity.

A tej druhej, menšiny uprostred slovenskej väčšinovej verejnosti. Tvorili ju početné občianske ostrovy, ktoré vyznávali usporiadanie vecí verejných postavené na slobode, demokracii a pluralizme. Tieto ostrovy sa v závratne rýchlom tempe preskupili do politicky profilovaného a vplyvného súostrovia, do neformálnej koalície rozhodujúcej o zmene politického systému.

Počiatočná vzájomná dôvera a spolupráca položila základ pre pokračovanie partnerstva prekonávajúceho etnické rozdiely na báze ústavného vlastenectva, čo veľmi pomohlo v časoch „reparátu Novembra 89“ vo voľbách v septembri 1998. A hoci sa u nás nepresadila vízia štátu, ktorý by menšiny vnímal ako obohatenie, nie ako bremeno, ktorého verejná správa by bola dostatočne citlivá na potreby menšín, aj v nasledujúcich dvoch desaťročiach sa úsilie o takéto postupné zmeny dialo za politickej účasti maďarskej menšiny.

Pravda, étos partnerstva a spolupráce, vzájomného rešpektu a pochopenia, bol opakovane vystavovaný rôznym skúškam – či už ich spôsobila postupujúca asimilácia, nedostatočne vybudovaná infraštruktúra, pretrvávajúca necitlivosť voči špecifickým problémom a potrebám menšiny, alebo aj to, že maďarská komunita dnes nemá v parlamente zastúpenie. Navyše, časy pred pádom komunizmu, keď sa k nášmu južnému susedovi chodievali inšpirovať tunajší maďarskí liberáli, sa jeho prepadom do neliberálneho autoritárstva pominuli.

Hoci nás môže zarmútiť opomenutý prínos predstaviteľov MNI do dejín Slovenska, povzbudzujúci je ich iný odkaz. Zmeny sa často začínajú zdola, v malých krúžkoch, v skupinách spriaznených duší vedených túžbou zlepšiť svet okolo seba. Sú to tí, ktorí dokážu vyžarovať vnútorné svetlo pripomínajúce banícku lampičku pripevnenú na helme, spoľahlivo osvetľujúcu cestu vpred. Žijeme v dobe, keď takéto svetielka budeme veľmi potrebovať.