Profesor Krčméry hlási z hraníc, že utečenci sú zdraví ako my

Je jedným z dvadsiatich Slovákov, ktorí diagnostikujú a liečia utečencov na hraniciach medzi Maďarskom a Rakúskom. Profesor medicíny a farmakológie, odborník na tropické choroby VLADIMÍR KRČMÉRY hovorí, že nemáme dôvod na strach z infekčných chorôb. Za nebezpečný považuje len slovenský postoj k utečencom.

Aká je teraz situácia na maďarsko-rakúskom priechode pri Hegyeshalome a Nickelsdorfe?

Teraz cez hraničný priechod denne prejde asi 10- až 20-tisíc ľudí. Za posledných 24 hodín (rozhovor v pondelok, 6. 10. 2015, pozn. red.) to bolo 18-tisíc ľudí, zachytili sme päť transportov.

V akom zdravotnom stave sú tí ľudia?

Dospelí majú zápaly dýchacích ciest. Spolu so záchranármi sme liečili štyri diabetické kómy, oni resuscitovali aj infarkt. Naši ľudia transportovali rozbehnuté pôrody cez hranicu, aby sa dieťa narodilo v Rakúsku.

Z troch- či päťtisíc ľudí, ktorí hranicu prejdú naraz, je desať percent chorých. Je tam dvadsať našich pracovníkov, ktorí prezrú 400 až 500 pacientov. Ďalšiu časť si zoberie maďarský Červený kríž, časť si vezmú Rakúšania.

Spektrum chorôb, ktoré majú migranti, je podobné tomu, čo vidíte na Slovensku. Máme rýchle testy na tuberkulózu, ani v jednom prípade sme ich nemuseli použiť. Môj názor je podporený kultiváciami. Naši občania sa nemusia báť, že by od migrantov chytili nejaké infekčné choroby.

A čo tropické a iné závažné choroby?

Infekcie, ktoré sa tento rok objavili v Európe, neprišli zo Sýrie, z Iraku ani z Jemenu, ale zo Saudskej Arábie a z Južnej Kórey – odtiaľ MERS. Ebola prišla zo Sierra Leone a z Libérie. Inými slovami, táto vlna utečencov do Európy smrteľné tropické choroby nezavliekla.

Ako zisťujete, či tí ľudia nemajú tropické a iné choroby?

Na mieste robíme viac ako iba rutinnú medicínu, pacientom odoberáme vzorky. Väčšina z nich si kultivácie nechá odobrať. To, čo sme odobrali, nesvedčí o tom, že by tí ľudia boli viac chorí. Je to preto, lebo cez Maďarsko utekajú väčšinou mladí ľudia.

Aký je zdravotný stav detí migrantov?

Deti zvládajú putovanie relatívne dobre. Samozrejme, sú doráňané, majú otlaky, rany, pohryzenia, poštípania či zápaly pľúc.

Aké skúsenosti máte s policajnými zložkami či inými orgánmi na mieste?

Naša jednotka je v „území nikoho“, presne na hranici medzi Maďarskom a Rakúskom, úplne na čiare. Mali sme také zážitky, že nás z nej policajti vytláčali preč.

Ale zažili sme tam aj opačné, pozitívne veci. Minule tam bola z Bratislavy jedna rodina, priniesla veľký kotol a uvarila uzimeným migrantom fazuľovú polievku s klobásou, asi 300 porcií. Prišla tam aj jedna rodina z Brna, upiekli sedem plechov koláčov.

Ako vnímate reakcie Slovákov, ktorí sa radovali zo smrti utečencov v dodávke pri rakúskom Parndorfe?

Bol to hyenizmus, reakcie ľudí boli nepochopiteľné a odsúdeniahodné. Bohužiaľ, odrážajú pocity časti Slovenska. Médiá tú zohrávajú veľkú úlohu, lebo politici nie sú schopní vychovávať tento národ, povedzme na úroveň Rakúska.

Ani Rakúsko nemá obzvlášť dlhú demokratickú tradíciu – kedysi to bola monarchia, ktorá utláčala národy v nej žijúce. To, že sa po druhej svetovej vojne dostali pod vplyv Západu, je tam dnes vidieť. Ten národ je zrelý.

Na hraniciach s Maďarskom slúži päťsto rakúskych lekárov, ktorí pomáhajú utečencom, nás je tam z našej vysokej školy dvadsať. K tomu záchranári dobrovoľníci kolektívu pána Hodničáka z Bratislavy. Ale obyvateľov Rakúska nie je desaťkrát viac ako nás.

Väčšina ľudí na Slovensku sa utečencov bojí a nepraje si ich tu. Čo vy na to?

Diktát väčšiny je nebezpečná vec. Čo keď väčšina ľudí bude mať želania ako Nemci v tridsiatych rokoch? Čo keď väčšina národa bude za arizačné zákony, ako to bolo počas Slovenského štátu?

Politici – aj opoziční – skôr iba kopírujú priania ľudí. Namiesto toho, aby len plnili želania z prieskumov verejnej mienky, mali by sa snažiť povedať našim občanom aj nepríjemné veci. Časť z nich sa nad nimi potom možno zamyslí.

Je dôležitou úlohou médií hovoriť nám aj veci, ktoré sa nám celkom nepáčia. Aby sme si v sebareflexii dokázali povedať, kde sa vlastne nachádzame: sme občania Európskej únie alebo sme len konzumenti jej výhod?

Ako by ste opísali prístup Slovenska alebo Maďarska, cez ktoré prechádza veľa utečencov, k migrantom?

Je to prístup ochrany vlastných záujmov. Časom sa to proti nám obráti. Z humanitárnych utečencov sú všetci mladí ľudia, väčšina z nich je zdravá, majú deti, chcú pracovať, chodiť do školy. Väčšina z nich hovorí po anglicky alebo po nemecky. Mnohí z nich tu majú príbuzných, už mali kontakt s Európou.

Na ospravedlnenie Slovenska by som povedal, že sme dlho nemohli cestovať, máme malý styk s ľuďmi z iných kultúr. Máme krátku pamäť, zabudli sme, že keď prišli Rusi, 100-tisíc ľudí emigrovalo a že ich všetkých prijali. Potom sú tu naše typické zlé vlastnosti – malosť, strach z neznámeho, uzavretosť, závisť a nedôverčivosť.

Sme stále myšlienkovými dedičmi východného bloku?

Nielen komunizmu, ale všetkých totalít, ktoré sme tu za sto rokov mali. S výnimkou rokov 1918 až 1938 tu nemáme demokratické tradície.

Posledných dvadsať rokov ukazuje, že nadobudnutú slobodu nedokážeme úplne zvládnuť. Trpíme na pragmatický materializmus. Keď sme vstupovali do EÚ, svojmu okoliu som hovoril – a všetci mi za to nadávali -, že čas ukáže, že sme v EÚ predčasne. Že sme ešte nedozreli a že je iba otázkou času, kedy sa to demaskuje.

Často sa argumentuje, že ide o ľudí z cudzieho civilizačného okruhu a že ich integrácia bude ťažká. Súhlasíte?

Myslím, že tu ide hlavne o strach z neznámeho. Pokiaľ nevieme žiť s inými kultúrami, pokiaľ si na to netrúfneme, mali by sme to jasne povedať. Ale ja by som sa o to pokúsil.

Máme príklady z Európy – menej, ale aj viac úspešné. Podpaľovanie áut na predmestiach v Paríži je nezvládnutá migračná politika. Médiá a ľudí viacej zaujímajú obrázky horiacich áut. Ale sú aj iné príklady – býval som v Mníchove v tureckej štvrti. Nikdy nebola v televízii. Viete prečo? Lebo sa tam nikdy nič zlé nestalo.

Ak chceme, aby ľudia dostali vyvážený názor, mali by vidieť aj pozitívnu stránku veci. Život s inými kultúrami je možný, funkčný a pre spoločnosť pozitívny.

Migrantov chceme selektovať podľa ich náboženskej viery. Hrozí nám strata identity, ak prijmeme moslimov?

Väčšina migrantov z Afriky sú moslimovia, výnimkou je Eritrea. Netýka sa to ľudí z Iraku a zo Sýrie, tých 300-tisíc ľudí, čo za mesiac prešli cez Hegyeshalom a Nickelsdorf ďalej do Rakúska. Na okraj, je to pár kilometrov od Čunova. Tí ľudia sú väčšinou kresťania alebo moslimovia, ktorí už predtým žili alebo pracovali v Európe. Oni už kontakt s európskou kultúrou majú.

Kresťania sa báť straty vlastnej identity nemusia. Nie je dôvod báť sa mešít. Ak je naše kresťanstvo autentické, tak potom my týchto ľudí získame pre kresťanstvo, a nie oni nás pre islam.

Treba pracovať na tom, čo nás – kresťanov, židov a moslimov – spája. Funguje to v Spojených štátoch. Sto miliónov ľudí sa narodilo mimo USA, to je tretina. V Európe sú dobrými príkladmi Veľká Británia alebo Nemecko.

Veríte, že integrácia ľudí z iných kultúr do spoločnosti v Európe je možná?

Áno. Vezmite si spomenutú Veľkú Britániu. Prečo je ekonomickým ťahúňom? Lebo dokáže vytvoriť model spoločnej práce nielen s občanmi z Commonwealthu, ale aj s východnou Európou. Krajinami, kde sa Rómovia vedia integrovať, sú práve Veľká Británia a Írsko. Pristupujú tam k nim bez predsudkov.

Máme, samozrejme, zlé aj dobré príklady. Záleží, kam sa prihlásime my. Prihlásime sa k vyholeným hlavám z Postupimu alebo k Ženeve, kde je polovica občanov cudzincov. Je na nás, aby sme vystúpili z tieňa strachu, obáv a neistoty. To vylučuje lásku. Človek nemôže stále žiť v strachu, obavách a neistote, lebo skĺzne k nenávisti.

Prečo pomáhate utečencom na rakúsko-maďarskej hranici?

Pripadalo nám čudné, že päť kilometrov od Slovenska je hlavný koridor, ktorým za mesiac prešlo 300-tisíc ľudí. To nás nenechalo spať. Hoci my na Slovensku sa tvárime, že sa nás to veľmi netýka. Že nás sa týka iba pár stoviek ľudí v rámci hádok o kvótach.

Ale tu nejde o počty, ide tu o to, aký signál dáme Európe. Chceme pomôcť alebo nechceme? Týkajú sa nás len eurofondy alebo sa budeme správať ako v Rakúsku? Vo Viedni mali nedávno demonštráciu, 110-tisíc ľudí tam demonštrovalo za uľahčenie azylovej politiky. Nie za sprísnenie – tu narážam na naše hlasovanie v Gabčíkove.

Je na Slovensku politik, ktorého by ste za postoj k utečencom pochválili?

Jediný, kto sa u nás k problému postavil ľudsky, a nie len pragmaticky, je prezident Kiska. Pevne verím, že aj ostatní politici sa k migrantom postavia podobne. Tu ide o sýrskych a irackých migrantov, ktorí utekajú pred zločineckým režimom, a ide im doslova o krk.

Nemám tu na mysli migrantov, s ktorými sa trápia Taliansko a Malta. Tieto krajiny sa nás snažia presvedčiť, že Stredozemné more nie je iba ich, ale že patrí nám všetkým, a že ak sa tam ročne vylodí viac ako 250-tisíc ľudí, že ich jednoducho neuživia.

Išlo by tu o prejav solidarity. Verím, že Slovensko časom dostane rozum a vyšle signál, že má zmysel pre európske hodnoty a solidaritu, a vyjadrí podporu krajinám, ktoré sú krízou postihnuté.

Čelíme humanitárnej katastrofe?

Áno. A keď je humanitárna katastrofa, vtedy je výnimočný stav. Ak by bolo v Bratislave zemetrasenie, skolabovalo by celé mesto a mali by ste 200-tisíc zdravotníckych strát a ďalších 200-tisíc ľudí by zahynulo do 48 hodín, tak vtedy neplatia bežné predpisy. To je neštandardná situácia.

Nemôže niekto prísť a povedať: „Podľa zákona o zdravotnej starostlivosti mám prednostný nárok, aby ste mi dali plombu do zuba.“ Čo urobíte? No, vyhodíte ho a liečite prednostne tých, ktorým ide o život.

Skúste byť viac konkrétny.

Vezmite si také Maďarsko. V úplne prvej etape postavili Maďari múr a povedali, že do Maďarska nikoho nevpustia. Keď zistili, že sa to nedá, povedali: „Dobre, dodržíme azylový proces.“ To sa však pri humanitárnej katastrofe nedá. Keď začne utekať z Rwandy do Konga 100-tisíc ľudí pred genocídou, nemôžete robiť azylový proces. Ak neotvoríte hranicu, ľudia ju zvalia a vás spolu s plotom.

Keď Maďari zistili, že ich plány sú nereálne, rozhodli sa prijať všetkých, urobiť s nimi nejaký azylový proces, a potom ich poslať ďalej na Západ. Ale toto sa fyzicky spraviť nedá – toľko táborov v Maďarsku nie je. Ani toľko ľudí, ktorí by azylový proces zrealizovali.

Ste aj odborníkom na tropické choroby. Pozdáva sa vám, že tohtoročnú Nobelovu cenu za medicínu dostali vedci z oblasti parazitológie?

Áno a vyhral som vďaka tomu stávku. Pred rokom som sa so študentmi stavil, že najbližšia Nobelova cena bude za maláriu. Z hľadiska verejného zdravia už robila také závažné problémy, že zaujala pozornosť špičkových výskumných tímov, následne aj Nobelovho výboru.

Tropické infekcie vrátane parazitóz tvoria už 60 percent všetkých úmrtí vo svete, to nikdy nebolo.

Prečítajte si

Nobelov výbor si všimol choroby chudobných, ocenil aj liek na maláriu

Čím je to spôsobené?

Väčšina ľudí žije v chudobných krajinách, v trópoch a subtrópoch. Vezmite si Indiu – má viac ako 1 miliardu obyvateľov, Čína 1,4 miliardy. Polovica územia Činy je tropická a subtropická, to je 700 miliónov obyvateľov.

K tomu prirátajte 300 miliónov ľudí z Indonézie, 100 miliónov z Filipín, 100 miliónov z Vietnamu, Thajska a Mjanmarska. V Malajzii je to ďalších 100 miliónov, v Bangladéši 180 miliónov, v Pakistane 160 miliónov. K tomu pripočítajte 500 miliónov ľudí, ktorí žijú v trópoch a subtrópoch v Afrike. To je spolu 3,5 miliardy ľudí. A to sme nepočítali Latinskú Ameriku.

V subsaharskej Afrike zomiera na maláriu 600- až 800-tisíc detí každý rok, je to strašný cintorín. Ohrozené na maláriu sú dve miliardy. Počet prípadov tých, čo ochorejú, ale nezomrú, je od 300 do 600 miliónov. Sú to obrovské čísla.

Čo je to malária?

Keď si slovo rozdelíme na dve časti, „mal“ a „air“, znamená to doslova „zlý vzduch“. Zlý vzduch je symbolom malárie. Najviac malárie je v močaristých oblastiach, tam, kde cítite ich pach. Najviac prenášačov, čiže komárov, žije v tropických oblastiach, kde je veľká vlhkosť. Komár musí mať dvadsať stupňov a viac.

Ako sa malária prejavuje?

Choroba je zákerná v tom, že nemá takzvané „typické príznaky“. Poviem príklad. Zápal pľúc sa prejavuje typickými príznakmi – kašľom, sťaženým dýchaním, bolesťami na hrudníku a inými.

Malária napodobňuje hocijakú inú chorobu – môže napríklad začať ako ťažká meningoencefalitída s poruchou vedomia. Niekedy sa malária začína ako ľahká chrípka. Zákerná je u cestovateľov, ktorí sa vrátia zo subtrópov a svoje okolie presviedčajú, že im nič nie je. Boja sa, že keď povedia, že im je zle, všetci im začnú nadávať: „Vidíš, nemal si tam chodiť.“

Na maláriu neexistuje vakcína. Najlepším antimalarikom je Artemisinin, ide o výťažok z paliny siatej. Zaň udelili Nobelovu cenu.

Ako lekár definitívne určí, či má pacient maláriu?

Klinicky sa to nedá. Musíte urobiť test. Vo svete sa nezdôrazňuje len jedna metóda, tá mikroskopická, pretože je zaťažená chybou. V Sudáne to vyzeralo tak, že už okolo dvanástej laborant posúdil okolo 80 vzoriek. Keď to máte spraviť, oči vás bolia tak, že riziko chyby, ktorú môžete urobiť, je veľké. Všetko, čo laboranti poobede videli, tak bolo „pozitívne“ – po dvanástej mal maláriu každý.

Vedľa vyšetrení tohto druhu robíme aj takzvané „rýchle diagnostické testy“ (RDT, rapid diagnostic test).

V určitom štádiu sa malária, hlavne u cudzincov, prevalí do nezvratnej fázy. U nich je to preto, lebo nemajú protilátky. Populácia v Sudáne či Keni absolvovala 50 až 100 malárií za svoj život, takže protilátky má. Je semiimúnna alebo dokonca hyperimúnna.

Aká je úmrtnosť?

U domáceho hyperimúnneho obyvateľstva je mortalita okolo 0,1 percenta. V Sudáne vám zomrie 1 až 0,1 percenta chorých. Ale západní diplomati, vojaci mierových misií či iní cudzinci chorobe podľahnú v piatich až desiatich percentách.

Najväčšiu mortalitu majú japonskí turisti. Oni lieky užívajú, ale nepriznajú si, že sú chorí. Priniesť si chorobu z trópov je pre nich stigma.

Pri malárii zlyhávajú pacientovi určité špecifické orgány?

Bez lieku sa parazity nekontrolovane množia, organizmus sa postupne úplne zosype. Obsadia vám centrálnu nervovú sústavu, mozog. Dôjde k ťažkej poruche vedomia, zlyhajú ďalšie orgány, ktoré buď obsadia parazity, alebo, čo je ešte viac pravdepodobné, mŕtve červené krvinky.

Parazit deštruuje červenú krvinku, tá odumrie. A tie mŕtve krvinky potom robia najväčší neporiadok. Z nich sa uvoľňujú nebezpečné látky. Mŕtva krvinka napuchne, zmení svoj tvar, nepohybuje sa a upchá cievy v centrálnej nervovej sústave, pečeni, srdci, pľúcach, obličke či oku. Ak sa pozriete pacientovi na očné pozadie, môžete tam vidieť, že má maláriu.

Nobelovu cenu za medicínu udelili aj za lieky na onchocerkózu (riečna slepota) a filariázu. Stretli ste sa s týmito chorobami?

V Afrike sú oblasti, kde sú tieto ochorenia pohromou, ide hlavne o takzvaný Sahel (oblasť južného okraja Sahary, pozn. red.). S maláriou ich spája to, že jedným z vektorov (prenášačov, pozn. red.), a dokonca aj medzihostiteľov, sú komáre.

Onchocerkózu som videl v Sudáne, Ugande aj Rwande. Diagnóza je veľmi jednoduchá – pozriete sa pacientovi do oka a vidíte, že sa mu v ňom hýbe červ. Najväčšie majú pol centimetra.

Časť ľudí má červy už mŕtve. V oku zahynú. Zahnívajúci červ obrastie, aby sa infekcia nešírila ďalej. Organizmus sa tak bráni. Oko pacienta je potom úplne zastreté, nevidí naň.

Odhaduje sa, že asi 300 miliónov ľudí je v riziku a asi 100 miliónov ľudí prekonalo nejakú formu tejto nákazy. Asi milión ľudí osleplo na filárie.

Ako je to s filariázou?

Tam sú tie červy väčšie, majú niekoľko centimetrov. Upchávajú lymfatické cievy, jednak v dolných končatinách, a potom v miešku, skróte. Jedna z prvých fotografií čínskeho cisára je, že ho nesú na nosidlách, pred ním idú ďalší dvaja ľudia, ktorí nesú iné nosidlá. Na nich má vyložený miešok. Je skoro taký veľký, ako je on sám.

Keď vidíme, že sa vám v oku hýbe červ, zavoláme „očiara“, ktorý vám oko v anestézii nareže a červa vytiahne. A keď vidíme, že máte plné lymfatické cievy, červa pomaly natočíme na paličku a vytiahneme ho alebo vytlačíme. Ale omnoho lepšie, ako rezať oči alebo ťahať dospelé červy, je vyvinúť také lieky, ktoré zabijú parazity v ranom štádiu, že ani neviete, že ich máte. A za to je Nobelova cena.

Ako sa s uvedenými ochoreniami bojuje v praxi?

Jedna z ciest je prevencia. To robí Bill Gates, rozdáva 600 miliónov tabliet deťom ročne. Dáva im Ivermectin. Laureáti ocenení Nobelovou cenou teraz objavili Avermectin, je až 10-násobne účinnejší.

Lieky, za ktoré udelili Nobelovu cenu, majú veľmi pozitívne verejno-zdravotnícke účinky. Nejde len o to, aby sme liečili individuálneho pacienta. Ide hlavne o to, aby sme zaviedli určité preventívne schémy, hovoríme im MDA, anglicky „Mass Drug Administration“, čiže „masové podávanie liekov“.

Tento postup platí aj na maláriu. Na začiatku školského roka vyfasuje každé dieťa lieky proti malárii. Vyčistí sa z plazmódií – vďaka tomu má viac krviniek. Ak má viac krviniek, lepšie sa mu darí v škole. To má ekonomický dôsledok pre krajinu. Dostane aj Ivermectin, predchodcu Avermectinu, ten zabije mikrofilárie v organizme. Ivermectin na všetky formy nefunguje, nový Avermectin už áno. V tom je jeho genialita. Je len otázkou času, kedy sa Avermectin prepracuje do „masového podávania liekov“ (MDA), aby každé dieťa v subsaharskej Afrike dostalo príslušný liek.

Celé to platí Bill Gates Foundation, Merck a Svetová banka. Zachraňujú Afriku.