Novembrový Kráľ Ubu

Autor je režisér

Chcel som si oddýchnuť od 21. storočia, začítal som sa do Vollardových Spomienok obchodníka s obrazmi. „Kdo viděl, jak paní Renoirová o všechno dbala, tomu je hned všechno jasné… dovedla rozestavit květiny s dokonalým vkusem, o němž Renoir říkaval: Udělá-li moje žena kytici, nezbývá mi, než ji namalovat.“ Aké nežné.

Slovenský 17. november je nevľúdny. Český november sa opiera o dvojitý dátum, protektorátna smrť študenta Opletala a študentská demonštrácia v novembri ’89 sú dôvodom na silnú tradíciu vzdoru. Kubišovej hymnu nežnej spieva Jana Kirchner, všetko je dôstojné aj napriek manifestácii bez rúšok na Staromestskom námestí („Plivneš do moře a ono nezvedne se“).

Slovenský november je zúfalá sirota. Ako moc ležiaca na zemi. Kto ju zdvihne, toho je. Ak sú na uliciach ľudia, tak tí, ktorí odniekiaľ niekam idú ako v bežný deň, a ak je ich veľa na jednom mieste, tak protestujú. Čo ich vyhnalo do ulíc teraz? Zlosť, že musia nosiť rúška, že vládne nariadenia komplikujú cestu do krčmy a fitnes centra, že sa musia preukazovať covid pasom?

Nebolo by na tom nič nelegitímne, keby nešlo o zástupný problém: návrat k moci postáv, ktoré už dohrali svoju úlohu. Treba uznať, že ich boj o návrat je usilovný a majú dobrého partnera. Covid. Na formát Viscontiho (nie režiséra, ale jeho predka, vojvodu) nemajú – rovnako ako koalícia. Vojvoda zavrel brány Milána aj oponentov a bolo po (morovej) nákaze. Samozrejme, také jednoduché to nie je. Opozícia to urobiť nemôže a vláda to nedokáže.

Mladší z dvojice bývalých premiérov nasadil strhujúci hlas rétora a snažil sa vyzerať ako ten, kto dokázal osloviť námestia. Úbohý herecký výkon, bezduchá napodobenina pátosu. Radšej vkĺznem do knihy. Ale aj tam je! Starší už iba nekontrolovane vypúšťa zlosť – príklad delírujúceho egoizmu, ako opisuje Kráľa Ubu Alfreda Jarryho jeho vydavateľ Vollard. Je produktom a odleskom skupiny, politickej strany, ktorej vďačí za všetko. Sľubuje kopance do zadku parlamentu, skrátka literárny archetyp, ibaže u nás je jeho klon skutočný.

To patrí – aj s dávkou trápností – k bežnému politickému boju. Prekvapivejšie je mlčanie druhej strany. Autentické hlasy dávnych novembrových dní zostarli a rezignovali. Tak to po revolúciách býva, revolúcia je únavná. Z chaosu sa vynorí predátor a opustené námestia sú jeho.

Bývalí mocní, ktorí stratili moc, majú silnú motiváciu (strach z možnej dohry – hoci v to málokto verí – je silný), dnešní mocní už nemajú žiadnu a bezmocne prešľapujú. Vražda novinára uvoľnila hnev, chuť zmeniť stav vecí a obnovila vieru v dobré riešenie, ale každá vlna raz stratí energiu a zmení sa na pokojnú hladinu.

Takže čakať podľa stredoeurópskej dejinnej tradície zas dvadsať rokov? Alfred Jarry ponúka v hre lepší záver. Vyhnať kráľa.