Denník N

Novembrový Kráľ Ubu

Foto - Juraj Lipták
Foto – Juraj Lipták

Slovenský november je zúfalá sirota. Ako moc ležiaca na zemi. Kto ju zdvihne, toho je.

Autor je režisér

Chcel som si oddýchnuť od 21. storočia, začítal som sa do Vollardových Spomienok obchodníka s obrazmi. „Kdo viděl, jak paní Renoirová o všechno dbala, tomu je hned všechno jasné… dovedla rozestavit květiny s dokonalým vkusem, o němž Renoir říkaval: Udělá-li moje žena kytici, nezbývá mi, než ji namalovat.“ Aké nežné.

Slovenský 17. november je nevľúdny. Český november sa opiera o dvojitý dátum, protektorátna smrť študenta Opletala a študentská demonštrácia v novembri ’89 sú dôvodom na silnú tradíciu vzdoru. Kubišovej hymnu nežnej spieva Jana Kirchner, všetko je dôstojné aj napriek manifestácii bez rúšok na Staromestskom námestí („Plivneš do moře a ono nezvedne se“).

Slovenský november je zúfalá sirota. Ako moc ležiaca na zemi. Kto ju zdvihne, toho je. Ak sú na uliciach ľudia, tak tí, ktorí odniekiaľ niekam idú ako v bežný deň, a ak je ich veľa na jednom mieste, tak protestujú. Čo ich vyhnalo do ulíc teraz? Zlosť, že musia nosiť rúška, že vládne nariadenia komplikujú cestu do krčmy a fitnes centra, že sa musia preukazovať covid pasom?

Nebolo by na tom nič nelegitímne, keby nešlo o zástupný problém: návrat k moci postáv, ktoré už dohrali svoju úlohu. Treba uznať, že ich boj o návrat je usilovný a majú dobrého partnera. Covid. Na formát Viscontiho (nie režiséra, ale jeho predka, vojvodu) nemajú – rovnako ako koalícia. Vojvoda zavrel brány Milána aj oponentov a bolo po (morovej) nákaze. Samozrejme, také jednoduché to nie je. Opozícia to urobiť nemôže a vláda to nedokáže.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

17. november

Komentáre

Teraz najčítanejšie