Denník N

Marína Hodžová zomrela pred 101 rokmi. „November až do duše mrazivo doráža…“

Marína Miloslava Hodžová
Marína Miloslava Hodžová

O Maríne Hodžovej (31. marec 1842 – 21. november 1920), najstaršej dcére Michala Hodžu, by sa dal natočiť mimoriadne pútavý a dojímavý film. Úvodná scéna: tmavovlasá mladá žena sedí doma na svojom najmilšom mieste, za zeleným stolom v otcovej pracovni, píše list a občas sa svojimi tmavými, hlboko posadenými očami zadíva von oknom. Na tvári sa jej zračí vášeň, pohnutie, energia, ale aj sklamanie, smútok a strach. Mladá žena je sama, jej rodičia a sestry sú práve v kostole, cez okno preniká ranné svetlo a vonku sa črtá silueta Liptovského Svätého Mikuláša 60. rokov 19. storočia.

„November – v prírode – november v živote – november voľákosi všade, nedivu keď potom chladnô jesennô počasia takô až do duše mrazivo doráža. (…) Často, keď ma napadajú trúchle myšlienky, dotierajú na mňa trpkosti a neresti všeliaké, vezmem milé listy Vaše – a tu sa cítim akoby v blízkosti Vašej, načúvajúc rečiam tým krásnym, vznešeným, oduševňujúcim, slovám tým srdečným, plným súcitu, plným útechy a úlevy pre mňa.“

Marína Hodžová si v rokoch 1862 až 1865 vymieňala listy so spisovateľom, redaktorom a neskorším podpredsedom Matice slovenskej, Viliamom Paulinym-Tóthom a zo zbierky týchto listov (vydala Matica slovenská v roku 1965, editoval Peter Liba) čerpá aj toto rozprávanie. Dôvod, pre ktorý tridsaťšesťročný (ženatý) Viliam oslovil dvadsaťročnú Marínu prvým listom, bol celkom prozaický: redaktor a vydavateľ spoločenského zábavníka Sokol a humoristického časopisu Černokňažník dúfal, že mu Marína bude posielať čerstvé správy o aktivitách miestnej komunity národovcov.

Veľká časť mikulášskych mešťanov, remeselníkov, ale aj sedliakov totiž demonštrovala svoju „slovenskosť“ verejne a uvedomelo: ako herci či diváci sa zúčastňovali aktivít miestneho ochotníckeho divadelného spolku Slovenská beseda, podporovali Michala Hodžu v jeho sporoch s cirkevnou aj svetskou vrchnosťou, participovali na slávnostnom uvítaní Andreja Sládkoviča pri jeho návšteve Mikuláša v roku 1862 alebo oslavovali nového župana Liptovskej stolice Jána Francisciho v roku 1864.

V tomto národne uvedomelom prostredí žila aj Marína, pravá ruka svojho otca. Bola výbornou herečkou, pri slávnostných príležitostiach prednášala básne, ako dcéra hlavy miestnej slovenskej komunity stála vždy v centre diania. Korešpondencia medzi redaktorom Paulinym-Tóthom a Marínou však napokon znamenala pre oboch omnoho viac ako len výmenu informácií. Zdá sa, že Marína si do Viliama naprojektovala svoj ideál blízkej duše, k čomu azda prispela aj skutočnosť, že osobne sa v skutočnosti stretli len dvakrát.

Marínine listy sú prekvapujúco úprimné a vrúcne: „Konečne je jedna pokojná hodinka tu, v ktorej sa zase k Vám, priateľ môj drahý, láskavý, vybrať môžem. A skutočne výlety tieto sú pre dušu moju už nevyhnutné. Veľmi, až veľmi som si už privykla vždy a so všetkým k Vám, priateľ drahý, sa obrátiť. Veru niekedy sa obávam, že už aj zunujete dopisy moje, ktoré často divné bývajú.“

Vrúcny vzťah medzi tými, čo sa cítili zodpovední za zveľaďovanie slovenského národa, však nebol v tomto čase ničím zriedkavým. Národovcov a národovkyne spájala ich účasť na mimoriadne ambicióznom, romanticky bláznivom (a čiastočne aj nelegálnom) projekte národného obrodenia a pocit, že ich život je povznesený nad obyčajnú materiálnosť a všednosť, že spoločne budujú niečo mimoriadne hodnotné. (Napokon, nie nadarmo sa o nacionalizme hovorí aj ako o sekulárnej náhrade za náboženstvo.) Nech už sa akokoľvek rozchádzali v názoroch na politiku, jazyk, náboženské či celkom praktické problémy, začiatkom 60. rokov medzi nimi vládla prekvapivá súdržnosť a spriaznenosť, ktorá bola motorom pri prekonávaní prekážok a frustrácie.

„Ach, bol to deň!“ spomína si Marína na oslavu prvého výročia Memoranda, „slávnoradostný, utešený. Nemožno city tie opísať, ktoré srdcia naše preplňovali už ráno pri službách božích a potom – pod belmodročervenou zástavou v kole samých verných duší pri spievaní piesní našich a zdraviciach vynášaných od otca môjho, Matúšku, Hroboňa, Makovického, Grajchmana a mnohých. Nekonečná radosť, nadšenia a uveličenia zrkadlilo sa v každej tvári a pritom tá úprimnosť, nenúcená dúvernosť slovenská panovala v každom slove a pohybe.“ (Teda nie „Mor ho!“, ale divadlo, poézia, tanec a milé spoločné pobudnutie…)

Aké významné muselo byť takéto oddanie sa vyššiemu cieľu pre ženu, ktorú v budúcnosti čakala už len starostlivosť o rodinu a domácnosť? Po správe o uväznení Paulinyho-Tótha za napísanie politickej brožúry Jánošík sa priznáva dokonca k istej závisti: „V prvšom okamihu zmocnila sa ma nevypovedaná istá rozžialenosť a – rozhorčenosť – – – potom ale vcítiac, vžijúc sa do položenia Vášho, ľutovala som Vás síce srdečne a predca som Vám závidela! Viem – vidím Vás, priateľ moj drahý, vo väzení Vašom s tvárou vyjasnenou, v ktorej sa odhodlanosť, nezlomná vytrvalosť a cit vznešený, krásny, povedomia oblažujúco zrkadlí.“ Aj Marína chcela nasadiť svoju energiu do napĺňania myšlienky, ktorú považovala za vznešenú, posvätnú, správnu a krásnu, ale kým muži na to mali aspoň aké-také možnosti a prostriedky, jej pole pôsobnosti bolo veľmi obmedzené a prekážky mnohoraké.

Azda najdôležitejšou a najúspešnejšou aktivitou Maríny Hodžovej bolo založenie dievčenského vzdelávacieho spolku, Slovenskej dievčenskej besedy, v roku 1862. Marína okolo seba zhromaždila okolo tridsať dievčat prevažne z remeselníckych rodín, ktoré sa stretávali dvakrát týždenne, spoločne čítali knihy a časopisy, debatovali alebo prednášali poéziu, ale aj vlastné texty. Pre dievčatá, ktoré sa už nikdy nemali dostať k ďalšiemu vzdelaniu a intelektuálnym podnetom, to muselo byť nesmierne obohacujúce podujatie, a i sama Marína píše, že „táto beseda je pre mňa radosť, už vždy deň vopred sa teším dňom tým, v ktorých sa schádzavame“.

Besedu musela Marína opustiť v roku 1865, keď na jeseň odišla do Nemecka, kde sa chcela vzdelávať, aby mohla po návrate založiť slovenskú školu pre dievčatá. Nakoniec strávila v ústave diakonís v Neundettelsaue necelý rok a v Mikuláši naozaj zorganizovala malú súkromnú vzdelávaciu skupinu. Tá však fungovala len krátko a nikdy nebola oficiálne uznaná. Už roku 1867 Marína s rodinou odchádza do exilu do Tešína, čo bol trest za Hodžovu politickú, cirkevnú a spoločenskú angažovanosť. Marína píše svojej priateľke Ľudmile Kôrkovej: „Ťažko, veľmi ťažko mi padá lúčenie odtiaľto – týmbôž, že musela som sa odlúčiť od školy mojej, na ktorú som tak celou dušou prilipnutá bola a kde vzdor všetkým nepriateľským pletichám vodilo sa mi po celý školský rok veľmi dobre a docielila výsledok nad všetko očakávania.“

Život Maríny Hodžovej bol teda poznamenaný jednak veľkou energiou a túžbou po všeobecne užitočnej, zmysluplnej práci, jednak prekážkami, ktoré ju ako ženu, Slovenku a dcéru M. Hodžu sputnávali a vrhali do melanchólie a ľahostajnosti. V listoch sledujeme jej úspešné umelecko-spoločenské aktivity, ktoré ju napĺňali pocitom zmysluplného bytia, ale aj premrštené ceny za prenájom divadelnej dvorany, diskriminačné administratívne prekážky pri organizovaní národnej lotérie a spolkovej činnosti, alebo problémy s nedostatkom herečiek, ktoré po vstupe do manželstva prestávajú verejne vystupovať.

Čítame Marínine ospravedlňovanie sa za dlhé mlčanie kvôli nakopeným domácim prácam, plesovej sezóne či početným návštevám. Vidíme Marínu šťastnú z vydareného výletu po Liptove, ale i sklamanú, že na výlet do Turca so sestrami ísť nemohla. „Prečo? Hlavne a vlastne, že sme nemali gardedámy, ktoré by s nami boli išli; (…) nespomáhalo nič, ani prosenia, ani naše mrzenia a hromženia na predpojatosť, formy a predsudky sveta tohoto, a tak chtej nechtej muselo sa doma ostať…“

Najsilnejším Maríniným – filmovej hrdinky hodným – výstupom opisovaným v listoch je ten, keď stojí v stoličnom dome na stole a kričí „Pomsta!“, pretože vrchnosť sa zdráhala vyšetrovať mužov, ktorí zbili jej otca a učiteľa J. D. Makovického. Hoci sa neskôr rozšírila aj verzia, že Marína nahnevaných ľudí utíšila, ona sama píše Paulinymu-Tóthovi niečo iné: „Nedivte sa, priateľ môj, oj nezazlite tieto, hádam aj nekresťanské výlevy, úmysly – a predsevzatia – ale nemožno mi ináč. Pomsty žiadosť, ktorá vrie, zatriasa celou bytosťou mojou, cítim, nie je ona podlá, malicherná, ale spojená s tou najhroznejšou boläsťou, rozžialenosťou; je to, zdá sa mi to, akoby povinnô vyššô volania o pomstu! Všakver strašná, nie do poznania som? Ha, veď v otcovi mojom zneuctený, doráňaný, dobolený je aj celý národ moj, a národ tento iste zvolá Pomsta!“

Pre Marínu bol jej otec nedotknuteľnou autoritou, mučeníkom a symbolom nezlomného, sebaobetavého boja za ideály, a ona, na rozdiel od iných, pragmatickejšie uvažujúcich, či len vyčerpanejších aktivistov, chcela žiť tiež takto: „A už veru nedbám, nech mi nadá, kto chce do idealistiek a fantastických a prepiatych atď., ale keď ja raz nebudem schopná citov takých, keď by nadšenia, oduševnenia cit z duše mojej vymiznul – tu potom nežiadala by som si vari ani žiť, lebo čože by ma potom mohlo tešiť a interesovať na tomto klamlivým, prúdom materializmu zväčša nesenom svete!“

Odchod z Mikuláša však znamenal pre Marínu koniec jej národne angažovaných aktivít. Po otcovej smrti v roku 1870 sa z Tešína sťahuje k svojej vydatej sestre Božene do Trnavy, tu spoznáva budúceho právnika Filipa Hladkého a po svadbe v roku 1876 sa manželia presťahujú do Bratislavy. Bezdetná Marína vychováva sestrinu dcéru Vieru Kutlíkovú a vyučuje krajčírske remeslo. Marína Hodžová-Hladká je pochovaná spolu s manželom na Ondrejskom cintoríne v Bratislave. Zdá sa, akoby jej horúčkovitá životná energia, talenty a oddanosť napokon vyšli nazmar, z jej listov ide akýsi trpký pocit frustrácie a márnosti. Ale popritom aj krásne romantickej melanchólie:

„Ja aspoň, tak sa mi zdá, v zime lepšie ako v lete sa cítim. V lete, keď sa človek pozrie na tie svetlé a modré vrchy, tu mimovoľne napadá dákasi nevýslovná tesklivosť a túha a tak by si žiadal, túžil len ta – ta – za tie vrchy, za tie hory. A tak vždy len túžba a túžba do nekonečnosti. – V zime je človek voľakýsi skrovnejší. Je to takô dákosi milô utiahnutia sa do seba a akoby pripravovania sa k lepšiemu životu. A čo to aj jesú mnohé obidy a nepríjemnosti prenášať sa cez tú zimu, prenesie to človek dosť trpelive a snadno, bo pozdvihuje, teší ho milá nádeja na príchod jara, a tak sa teší, tak akoby očakával na jar, na leto nový lepší živôt, a akoby vyplnenia všeliakých túžeb a nádejí milých.“

(Rozprávanie o Maríne Hodžovej k stému výročiu jej smrti bolo aktuálne už minulý rok, keďže Marína zomrela 21. novembra 1920. Prišla som na to však až pri písaní tohto textu: v Biografickom lexikóne Slovenska, a preto aj vo Wikipédii a vo všetkých textoch, ktoré z týchto zdrojov čerpajú, je uvedený chybný rok úmrtia 1921.)

[Knižný obchod Denníka N: Predávame len to, čo sami čítame.]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

História

Knihy

Komentáre

Teraz najčítanejšie