Denník N

Nie je príjemné, keď vás ľudia berú predovšetkým ako manželku a vnučku Kipa Thorna. Ako vedkyne chceme byť samy sebou

Carolee Winstein a Larisa Anne Thorne. Foto N – Tomáš Benedikovič
Carolee Winstein a Larisa Anne Thorne. Foto N – Tomáš Benedikovič

Počúvajte podcasty v aplikácii Denníka N. Všetky naše podcastové kanály a služby.

Podcasty Denníka N

Carolee J. Winstein je americká profesorka biokineziológie a fyzikálnej terapie. Jej vnučka Larisa Anne Thorne je neutrínová fyzička, ktorá pôsobí ako výskumníčka na Johannes Gutenberg University v nemeckom Mainzi. Bratislavu navštívili pri príležitosti verejnej debaty, ktorú tu viedol nositeľ Nobelovej ceny Kip Thorne s kolegom fyzikom Brianom Coxom.

„Keď sme sa s Kipom vzali, moja teta odmietla akceptovať fakt, že som si nechala svoje vlastné priezvisko Winstein. S ľuďmi o mne vždy hovorila iba ako o pani Thornovej,“ opisuje v rozhovore Carolee J. Winstein. Spolu s vnučkou nemajú rady, keď ich okolie vníma len prostredníctvom ich slávneho príbuzného.

V rozhovore hovoria o tom, akým predsudkom musia čeliť ženy vedkyne, ako si vybudovali vlastnú kariéru, prečo je pre ženy stále extrémne náročné uspieť vo vede, aj o tom, ako zvládali obdobie vzájomného odlúčenia počas pandémie.

Video: Celý rozhovor s Carolee Winstein a Larisou Thorne 

O čom sa rozpráva rodina slávnych vedcov, keď sa stretne pri spoločnom obede?

Carolee: Zvyčajne sa zhovárame o bežných veciach. Navzájom zdieľame predovšetkým svoje zážitky asi tak ako ostatní. O vede takmer vôbec nehovoríme. Tým, že nebývame blízko seba, dobiehame zameškané. Rozprávame sa najmä o tom, čo sa stalo za ten čas, čo sme sa nevideli.

Bohužiaľ, tak ako ostatné rodiny aj my sme doplatili na globálnu pandémiu a spoločné stretnutia sme museli na istý čas úplne obmedziť. Stretávali sme sa iba cez videohovory. Bolo to naozaj veľmi divné obdobie.

Larisa: Pamätám si, ako som v júni 2020 šoférovala naprieč krajinou až na východné pobrežie (Spojených štátov – pozn. red.), aby som vás videla.

Carolee: Prišli ste s tvojou mamou k nám do Pasadeny na obed. Sedeli sme v rúškach vonku na terase oddelene pri dvoch stoloch. Pri jednom si sedela ty s mamou, pri druhom sme boli ja s Kipom. Rúška sme si dali dole, len keď sme jedli. Ale boli sme šťastní, tak veľmi sme vás už chceli vidieť!

Larisa, aké je to mať starého otca s takými obrovskými znalosťami a prehľadom vo fyzike? Pomáhal vám niekedy s domácimi úlohami?

Larisa: Keď som bola malá, bolo to úplne super. Veľmi mi pomáhalo, že som s niekým mohla hovoriť o veciach, ktorým som nerozumela, alebo ktoré sa mi plietli. Nechcem tým povedať, že starý otec robil domáce úlohy za mňa, ale bolo veľkou úľavou mať v ňom zdroj vysvetlení mnohých neznámych vecí a javov. Dokonca ešte aj počas bakalárskeho štúdia a výskumu, ktorý som na univerzite začala, mi pomáhal pochopiť niektoré nevyhnutné súvislosti a kontext.

V istom období života deti kladú mnoho otázok. Všetci rodičia vedia, aké veľmi únavné to vie byť, najmä ak na niektoré otázky ako rodič nemáte odpoveď, lebo ju jednoducho neviete. Ako podľa vás môžeme aj napriek tomu motivovať deti, aby zostali zvedavé?

Carolee: Myslím si, že každý rodič by mal byť pre svoje deti vzorom. Proste aj my dospelí musíme byť zvedaví, musíme chcieť vedieť viac, musíme sa radi dozvedať niečo nové. Deti musia vidieť, že nás veci okolo nás zaujímajú, že nás nadchýnajú, že my sami kladieme zvedavé otázky. Veď ani môj manžel nevie všetko, aj on musí byť zvedavý. Neustále sa pýta, aby mohol neustále objavovať.

Larisa: Podľa mňa je veľmi dôležité vedieť si priznať, že ako rodič neviete všetko. Pamätám si ten šok, keď som ako dieťa zistila, že moji rodičia v skutočnosti všetko nevedia. Bolo to v momente, keď mi môj otec nebol schopný pomôcť s úlohou z matematiky, pretože bola nad jeho znalosti, ktoré si pamätal zo školy.

Carolee, kto bol vaším prvým mentorom, človekom, ktorý podporil vašu zvedavosť smerom k prírodným vedám, a ovplyvnil tak vaše životné smerovanie?

Carolee: Povedala by som, že ma formovalo celé prostredie, v ktorom som vyrastala. Narodila som sa v akademickej rodine, môj otec bol chemik (Saul Winstein, významný kanadský vedec v odbore organickej chémie – pozn. red.), mama bola veľkou patrónkou umenia. Možno trochu nadnesene poviem, že sa mi od nich dostalo výchovy z oboch mozgových hemisfér – z ľavej, logickej a analytickej, aj pravej, emocionálnej a kreatívnej.

Mala som staršieho brata a moji rodičia medzi nami nikdy nerobili rozdiely. Nikdy mi nedali najavo, že by som nemohla dokázať to, čo môj brat. Vždy mi zdôrazňovali, že môžem robiť čokoľvek, musím si len nájsť to, čo ma napĺňa, pre čo zahorím vášňou a v čom sa budem snažiť uspieť.

Keďže ma obklopovalo akademické prostredie, celkom prirodzene som sa vybrala tým smerom. Objavovanie toho, ako veci fungujú a prečo fungujú tak, ako fungujú, ma pritiahlo k vedeckému štúdiu. Začala som študovať fyziológiu, ktorá sa zaoberá tým, ako funguje ľudské telo, mechanizmami a procesmi v ňom.

Na univerzitu ste nastupovali koncom 60. rokov, keď sa v americkej spoločnosti začali diať z pohľadu žien veľké zmeny. Prečo u vás zvíťazila prírodovedecká kariéra a nie, povedzme, spomínané umenie?

Carolee: Keď som mala 19 rokov, môj otec zomrel.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Podcast Denníka N

Prírodné vedy

Rozhovory

Životy žien

Veda

Teraz najčítanejšie