Denník N

Ako americkí kresťania pomáhali utečencom a ako sa mýlil Robin Williams

Cirkev ako miesto bezpečia pre utečencov – tak sa aj napriek hrozbe stíhania zachovala významná časť kresťanov v Amerike, keď sa do nej v 80. rokoch húfne sťahovali migranti z chudobných krajín.

Autor je teológ a etik

V 80. rokoch minulého storočia čelili Spojené štáty americké utečeneckej kríze: v priebehu dekády prekročilo hranice krajiny s cieľom získať politický azyl takmer milión osôb zo Strednej Ameriky. Jednou z reakcií amerických cirkví – katolíckej i protestantských – na túto krízu a prísnu migračnú politiku počas Reaganovej administratívy bolo kontroverzné Sanctuary Movement (Hnutie za útočište).

Kontroverzia spočívala v tom, že sieť niekoľkých stoviek cirkevných spoločenstiev a iných skupín poskytovala ochranu utečencom najmä zo Salvádora a Guatemaly, a usilovala sa zabrániť ich deportácii. Cirkvi týmto osobám pomohli zabezpečiť jedlo, prístrešie, ošatenie i právnu pomoc, aby mohli legalizovať svoj pobyt na území Spojených štátov. Vyskytovali sa aj prípady pomoci pri ilegálnom prekročení hraníc.

Viacero duchovných pracovníkov čelilo pre svoju angažovanosť v Sanctuary Movement žalobám a v niekoľkých prípadoch boli uznaní vinnými z porušenia imigračného zákona.

Politika či ekonomika?

Jedným z dôležitých bodov sporu medzi cirkvami stojacimi za utečencami a štátom bola otázka príčiny utečeneckého exodu: zatiaľ čo jedna strana hovorila o politických príčinách, druhá o ekonomických. Na získanie politického azylu bolo potrebné preukázať, že utečenci by pri návrate do domovských krajín čelili násiliu a prenasledovaniu. Dokazovanie „odôvodneného strachu“ bolo často nad ich sily a možnosti.

Cirkvi okrem iného čelili obvineniam, že ich aktivity sú viac politického ako náboženského charakteru. Lídri hnutia sa naopak odvolávali na biblickú tradíciu a historické príklady „cirkevného azylu“. Citovali napríklad známu pasáž z Hebrejskej Biblie, ktorá je súčasťou aj kresťanského kánonu: „Ak sa do vašej krajiny prisťahuje cudzinec, neutláčajte ho. Cudzinec, ktorý sa zdržuje u vás, nech je pre vás ako domorodec. Miluj ho ako seba samého, lebo aj vy ste boli cudzincami v Egypte. Ja som Hospodin, váš Boh.“

Pápež Ján Pavol II. pri svojej návšteve Spojených štátov v roku 1987 pochválil angažovanosť cirkví pri pomoci utečencom. Pápež vo svojej homílii pred približne 275-tisícovým davom v texaskom San Antoniu vyzdvihol „veľkú odvahu a štedrosť“ kresťanov, ktorí sa „snažili ukázať súcit s ohľadom na komplexnú ľudskú, sociálnu a politickú realitu“.

Európa, podobne ako Spojené štáty pred troma desaťročiami, čelí vážnej utečeneckej kríze, ktorá je historickou výzvou nielen pre štát, ale aj pre cirkev ako dôležitú inštitúciu občianskej spoločnosti. Čo by mala robiť cirkev – jej predstavitelia a veriaci – v prípade, že migračná politika krajiny a atmosféra v spoločnosti je málo priateľská k ľuďom na úteku? Ako by sa v najbližších mesiacoch a rokoch mala v prospech utečencov prakticky angažovať? 

Na tieto otázky si budú musieť hľadať odpovede jednotlivé cirkvi. Možno úplne postačí, ak bude slovenská cirkev preukazovať identické postoje, za aké americkú cirkev pochválil Ján Pa­vol II. – odvahu, štedrosť a súcit. Historický a kultúrny kontext je iný a činy vychádzajúce z týchto postojov tiež nebudú úplne totožné, ale sú rovnako potrebné.

Ako sa mýlil Robin Williams

Paradoxne, zatiaľ čo len pred niekoľkými mesiacmi bola dôležitou témou „odluka štátu od cirkvi“, či zmena spôsobu financovania registrovaných cirkví a náboženských spoločností, vo svetle súčasných udalostí sa tieto témy javia ako triviálne alebo minimálne menej dôležité. Ak má byť slovenská cirkev kritizovaná – a kritici sa vždy nájdu – nech je kritizovaná za to, že sa mýli na strane radikálneho milosrdenstva.

Takto sa napríklad „mýlil“ Frank – charizmatický kňaz stvárnený legendárnym Robinom Williamsom – v romantickej komédii License to Wed (Svadba a iné pohromy).
Počas predsobášnej prípravy snúbencov sa Ben, ktorému bol proces prípravy s jeho pravidlami a úlohami zadávanými kňazom Frankom nie veľmi po vôli, rozhodol získať o ňom kompromitujúce informácie, aby dokázal, že obdivovaný kňaz nie je taký dokonalý, za akého ho všetci považujú. Po ich nelegálnom získaní sa mu príležitosť na ich použitie naskytla priamo v kostole počas nácviku sobáša.

Hoci Benovi spočiatku nikto neveril, kňaz otvorene priznal manželstvo aj rozvod s Máriou Gonzálesovou. Benova radosť z odhalenia tajomstva poukazujúceho na údajné pokrytectvo kňaza však netrvala dlho. Pokorné priznanie Franka šokovalo prítomných druhýkrát vtedy, keď odhalil, že išlo o pomoc utečenkyni, ktorej zamietli politický azyl a hrozila jej deportácia do Guatemaly a takmer istá smrť.

Manželstvom Frank nielen pomohol Márii ostať v krajine legálne, ale umožnil jej deťom získať vzdelanie. Jej najstarší syn bol prijatý na právnické štúdiá na Harvarde, s víziou bojovať za imigračnú reformu. Pár sa rozišiel, hneď ako Mária získala právo na trvalý pobyt.

„Fotky tejto rodiny, ktoré nosím vo svojej peňaženke, mi pripomínajú, že aj jeden človek môže niečo zmeniť – aj proti prevahe neprekonateľných problémov,“ povedal Frank. Podobne ako pri Sanctuary Movement, aj v prípade kňaza Franka vidíme kontroverzným spôsobom prejavenú odvahu, štedrosť a súcit.

Morálne dilemy

Aby nedošlo k nedorozumeniu: neobhajujem porušovanie zákonov, len chcem ilustrovať, že niekedy pri snahe autenticky pomôcť inému človeku, môžeme čeliť vážnym morálnym dilemám. A ak – v ojedinelých prípadoch – čelíme dileme, či dodržať ľudský zákon alebo preukázať skutok milosrdenstva, mali by sme konať v súlade so svojím najlepším svedomím.

Azda všetci si želáme, aby sa utečenecká kríza podarila čím skôr dostať pod kontrolu: chceme vidieť zahájenie stabilizačných procesov v krajinách postihnutých konfliktmi, efektívnu pomoc osobám na úteku, ako aj bezpečnosť, poriadok a solidaritu v Európe. Zatiaľ sa tieto ciele darí napĺňať len čiastočne a existuje reálna hrozba, že sa kríza bude ďalej prehlbovať.

Aj slovenskí kresťania – a prirodzene nielen oni – sa budú musieť zamyslieť nielen nad tým, ako sa zachovať k osobám, ktoré majú inú farbu pleti, kultúrne zvyky, či náboženské tradície, ale aj k takým osobám, ktoré budú na Slovensko prichádzať alebo ním prechádzať bez potrebnej dokumentácie.

Patrím k tým, ktorí sú silne presvedčení o dôležitosti ochrany štátnych hraníc a potrebe principiálne regulovanej migrácie. Hlboko si vážim ľudí, ktorí namáhavo pracujú, aby udržali bezpečnosť a poriadok v krajine. Avšak uvedomujem si aj to, že krízové situácie nás niekedy stavajú pred neľahké morálne dilemy.

Keďže dvere cirkví bývajú medzi prvými, na ktoré utečenci zvyčajne klopú, cirkev a jej veriaci môžu už v blízkej budúcnosti čeliť mnohým dilemám a nečakaným výzvam. Keď sa tak stane, na jednu vec by určite nemali zabudnúť: cirkev by mala byť bezpečným a pohostinným miestom pre každého človeka.

 

Komentáre

Teraz najčítanejšie