Národné má nový klasický balet, Popolušku s troma pomarančmi

Keď pred dvomi rokmi v SND vymýšľali plagát s Popoluškou čakajúcou pred zavretou bránou, ešte nevedeli, akým hrozným spôsobom sa jeho obraz naplní. Vplyvom korony asi najdlhšie trvajúci skúšobný proces v dejinách SND sa minulý víkend skončil a Popoluška konečne bránu – pre zaočkovaných – otvára. Ona sa nezmenila, jej obecenstvo a celý svet áno.

Titul naplánoval ešte bývalý riaditeľ baletu Jozef Dolinský ml. k storočnici našej prvej scény. Premiéru mal mať v apríli minulého roku, k čomu už pre pandémiu nedošlo. Medzitým nastúpil nový generálny riaditeľ Matej Drlička, Dolinského odvolal a do baletu dosadil nové vedenie na čele s Ninou Polákovou, ktoré však Popolušku úspešného britského choreografa Michaela Cordera zachovalo v pláne.

Tento slávny Prokofievov balet sa u nás naposledy uvádzal pred takmer štyridsiatimi rokmi, Corderova choreografia je z roku 1996, keď ju naštudoval s Anglickým národným baletom. Ako vôbec prvá klasická produkcia, ktorú sem prišiel naštudovať choreograf zo Západu, výborný darček k storočnici. Ale časy sa pohli, bude to, čo bolo dobré pre Anglicko na sklonku tisícročia aj pre Cenu Laurencea Oliviera, u nás v období covidu stačiť?

Rýchla ihla v kope sena

Sergej Prokofiev balet napísal počas vojny, potom, čo už mal za sebou niekoľko diel pre Ďagilevov Ballets Russes, Parížsku operu a ďalšie scény, po návrate zo zahraničia v sovietskom Rusku. Je v ňom emócia, vtip aj experiment, pričom nestráca rozprávkovú niť. Corder sa drží pôvodného libreta bez akéhokoľvek posunu v koncepte a na rozdiel od iných choreografov využíva celú Prokofievovu partitúru v troch dejstvách v naštudovaní Ondreja Olosa. Ctí ju natoľko, že tanečníci sa v podstate nezastavia. Choreografiu realizuje v rýchlom, energickom štýle anglickej baletnej školy, s ktorou má náš súbor minimum skúseností, keďže všetky doterajšie klasiky v repertoári sú v ruskej baletnej estetike.

Takže si musia švihnúť, iné im ani neostáva, všetok tanec je úplne podriadený hudbe, ešte aj dupot zlých Popoluškiných sestier po schodoch. Na jednej strane je to obdivuhodná paráda, s hudbou to vie a muzikálneho choreografa aby dnes človek hľadal ako ihlu v kope sena. No pri všetkej úcte k tým kvantám baletných variácií sa tam niekde prihodí, že jeho dielo tými tanečnými krokmi, presne naliatymi do dynamických hudobných zmien, utečie preč bez toho, aby nás emócie a kúzlo, ktoré v hudbe sú a aj obsah po nich volá, hlbšie zasiahli.

Popolušku, svoju prvú hlavnú rolu na poste prvej sólistky, tancuje skvelá Tatum Shoptaugh, okrem iného aj majiteľka bakalárskeho titulu z trestného práva a strategickej inteligencie. Všetko robí dobre, pokorne znáša domácu prácu a zlé sestry, oslňuje v sólach, v duete s vílou či na plese s princom, technicky aj výrazovo presná. V jej rodnej Amerike je v deň premiéry pozorovateľné zatmenie Mesiaca, u nás má ničím nezatmený spln.

Mesiac a jeho strieborný svit je aj dominujúcim prvkom výpravy Brita Marka Baileyho, po Nižinskom a Tulákovi Chaplinovi už pravidelného spolupracovníka nášho baletu. Scénu a kostýmy navrhol špeciálne preň, nimi sa toto predstavenie odlišuje od toho anglického. Cez prasklinu v stene kuchyne, les a jeho tajomné postavy ročných období až po elegantné osadenstvo plesu vytvára obrazy, ktoré z Popolušky robia krásnu, mesačne chladnú produkciu.

Trochu prachu pod tú metlu

Je to rozprávka, ale v takom anglickom pokoji, bez akejkoľvek kontroverzie či čo len náznaku nejakého symbolu. Pritom je to príbeh premeny, volá po kontrastoch a silných citoch – ako sa napríklad podarilo Popoluške choreografky Maguy Marin v 80. rokoch novej francúzskej vlny v Lyonskom balete, a to boli jej postavy štylizované ako viktoriánske bábiky v maskách. Chýba možno len trochu viac temna, ktoré by všetky tie trblietky rozjasnili, trochu viac zla, nad ktorým dobro môže zvíťaziť. Pri výstupe s macochou a sestrami Popoluškin otec pozerá do krbu, akoby sa ho to netýkalo, a ona, povedané rečou dneška, bude tá pasívna hrdinka, ak sa to vôbec pri balete, kde si ide nohy zodrať, dá povedať. Na pomoc jej neprídu žiadne zvieratá, nemá tri oriešky, tekvicu, vlastne nič, čo by nám ju poľudštilo, zametanie na špičkách to asi nebude.

Chýbajúce šaty na ples jej zabezpečí kmotra víla Victoria Zinovieva, tancovať sa naučí tajne od učiteľa sestier Viacheslava Kruťa. No že ju tie jej viac žartovné ako zlé sestry, na ktorých si senzačná Romina Kolodziej a Luana Brunetti famózne zgustli, aspoň raz namiesto všelijakých náznakov a ústrkov naozaj nenakopú. Prepáčte, ale my sme tu všetci obklopení agresiou na ihrisku, v nemocnici, na facebooku aj v Lidli, tak aby sme sa v tých respirátoroch vedeli na javiskové dianie lepšie napojiť. Keď totiž príde na vec s princom, už je neskoro na pocity ľútosti, Artemyj Pyzhov je v tejto úlohe, na ktorú sa pripravoval stvárnením všetkých ostatných princov v klasických baletoch našej prvej scény, opäť skvostný a jemu už uveríme všetko, aj tie tri pomaranče (odkaz na Prokofievovu operu Láska k trom pomarančom?), ktoré rozdáva na plese a s ktorými to zlé sestry opäť skvele rozohrajú.

A už je tu záver, s ním vie Michael Corder počas večera brilantne pracovať, vďaka čomu tri hodiny čistého času preletia ako strela. Jeho coup de maître je tesne pred padnutím opony prvého dejstva, keď Popoluška s celým sprievodom ročných období a trblietavých hviezd prefrčí v plnej plesovej róbe javiskom na čarovných saniach. Trvá to asi päť sekúnd, vyzerá bombovo a funguje ako dokonalý teaser na ďalšie dve hodiny. Deti to budú milovať a určite aj tí dospelí, ktorí sa na Popolušku prídu uistiť, že klasický balet je u nás už jediné miesto, kde, našťastie, nikto nikdy nikoho naozaj nenakope.