Denník N

Ako urobiť Hviezdoslava „cool“. Alebo aj nie

Mesto Martin. Foto N – Peter Kováč
Mesto Martin. Foto N – Peter Kováč

Keď číta človek napríklad Krvavé sonety, je až šokovaný, ako strelka jeho morálneho kompasu nevybočuje.

Pri stom výročí úmrtia Pavla Országha Hviezdoslava som dal dva krátke rozhovory do médií. Osloviť ma nebolo ťažké, nás neliterárnych kritikov, čo by sme o básnikovi povedali aj niečo pozitívne, v populácii zas nie je veľmi veľa.

Otázka, ktorú som dostal od redaktorky, ma však našla absolútne nepripraveného. Že či si dokážem predstaviť, že by sa niekedy v budúcnosti mohol Hviezdoslav ešte stať „in“ a „cool“.

Nedokážem, bola prvá odpoveď mojej hlavy. Hviezdoslav nebol v skutočnosti „in“ vlastne nikdy, ľudia mu nerozumeli už za jeho života. Čo historik Jaroslav Vlček ešte za Hviezdoslavovho života nazval eufemisticky státím „osamelo v literatúre ako tatranská jedľa v kosodrevine“, to len zaklincovali komunisti, keď z tej jedle urobili sochu a postavili ju na piedestál. Hviezdoslav sa odjakživa čítal, len ak sa musel. Ako by teda teraz, po vyše sto rokoch, mohol byť v kurze?

Potom mi napadlo, naozaj sa to nikdy nemôže stať? Nebol by prvý, kto sa docenenia dočkal stovky rokov po tom, čo svoje dielo vytvoril. Retro móda vyťahuje aj ešte väčšie zvláštnosti. A deti sú také odlišné od nás vo všetkom, že je u nich možné pokojne aj to, že raz budú oprašovať staré knihy a hľadať v nich niečo, čo sme tam ešte my nevideli.

Je v sto rokov mŕtvom autorovi niečo, čo starne “dobre” a roky tomu na kvalite pridávajú, nie uberajú? Našiel som tri veci:

Zvuk jazyka! Paradoxne, to, čo vlastne všetkých tých, ktorí Hviezdoslava nečítali, rozčuľuje, získava vekom na patine, ktorá je čoraz viac sexi. Náš jazyk sa už mení, tvrdne – ale v Hviezdoslavovi je to jazyk, ktorého zvuk šteklí a je príjemný na dotyk.

Taký malý test:

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Knihy

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie