Denník N

Zahmlený pozdrav

Foto - Ján Púček
Foto – Ján Púček

Pozorovanie počasia je v týchto dňoch oveľa znesiteľnejšie ako rozhliadanie sa po rozmrvenom svete, z ktorého nám priamo spred očí miznú najmilší ľudia.

Autor je spisovateľ

Ahoj, Eugen. V pondelok ráno som sa zobudil v hustej hmle na šiestom poschodí. Na chvíľu som zabudol, že je to už presne deň, čo tu s nami nie si. Potom som si spomenul a hmla ešte viac zhustla a padla ešte nižšie, až sa napokon dotkla asfaltového chodníka, ktorý pod jej váhou trochu stmavol. Zdá sa mi, že pozorovanie počasia, pohybov oblohy a iných atmosférických úkazov je v týchto dňoch oveľa znesiteľnejšie ako rozhliadanie sa po rozmrvenom svete, z ktorého nám priamo spred očí miznú najmilší ľudia.

V to ráno sa mi zdalo nevyhnutné vyjsť trochu vyššie. Hore. Dlho šliapať do kopca. Zosúladiť rytmus chôdze a dychu, to je, myslím, najvhodnejšie rozpoloženie na rozhovor s tebou. Tentoraz to nebol Veterlín. Ani Čierna skala. Vybral som sa na vrch Markovica nad mestečkom Nová Dubnica. Mapu som nechal položenú na okennom parapete a vnoril sa do hmly.

Vždy keď som do Fragmentu či inde spisoval tvoj medailónik, mal som ťažkosti jednak s tým, aby sa na malú plochu vtesnali všetky tvoje „zamestnania“, a zároveň aby som na žiadne z nich nezabudol. Od žurnalistiky, cez film a divadlo až po Nahlas, Nežnú, Vesmír či Krajinu. Zdá sa mi, že aj všetci milí ľudia, ktorí sa s tebou v tieto dni lúčili, narazili na podobný problém nevšednej šírky tvojich záujmov. Pre mňa si

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre, Kultúra

Teraz najčítanejšie