Päťdesiat dolárov za keksík či fľašu vody – ako má zasýtiť deti matka na poľsko-bieloruskej hranici

O temných, studených a vlhkých lesoch v poľsko-bieloruskom pohraničí sa 28-ročnej irackej Kurdke Širín bude podľa jej slov snívať celý život. „Videla som tam veľa detí aj bábätiek. Ich matky kričali a modlili sa za zázrak. To, čo sa tam dialo, mohli dospelí ledva prežiť. Akú šancu potom mali dojčatá?“ pýtala sa reportérky al-Džazíry Sáry Činčurovej v poľskej nemocnici.

Dostala sa do nej po 21 dňoch blúdenia po lese, s omrzlinami a veľkými, neošetrenými pľuzgiermi na chodidlách. Jej 7-ročný syn tam bol s ňou. Kde je jej manžel, nevie. Prechod hraníc z Bieloruska bol chaotický, rodina sa rozdelila, je možné, že zostal tam. Ako ho nájde, netuší.

Do Bieloruska podobne ako mnohí pricestovali len narýchlo zbalení, bez zásob jedla a primeraného oblečenia. Povedali im totiž, že všetko pôjde rýchlo a hladko. Prekročia hranice s Poľskom a už budú v bohatej a bezpečnej Európe, kde dostanú azyl.

Širín je jednou z tisícov žien, čo sa spolu so svojimi deťmi stali rukojemníčkami cynickej hry bieloruského totalitného režimu, ktorý sa zahráva s ľudskými osudmi a životmi, aby tlačil na Európsku úniu tým, že zneužíva obavy jej obyvateľov z migrantov aj jej neschopnosť dohodnúť sa na transparentnej migračnej a azylovej politike.

Minsk zároveň dúfa, že sa mu podarí ako Turecku, ktoré podobnú taktiku zvolilo v roku 2015, dotlačiť Úniu k nejakým výhodám finančného či nefinančného charakteru. Celá kríza má aj ďalší rozmer – Únia sa postavila za poľskú vládu, s ktorou je inak v hlbokom spore, pretože Poľsko obmedzuje nezávislosť súdnictva a robí ďalšie kroky, ktoré nie sú v súlade s únijnými hodnotami.

Ľudia čakajúci v stále tuhšej zime na hraniciach (kde ich občas „oblievajú“ vodnými delami) alebo v provizórnych stanových táboroch pripomínajúcich skôr pomery v menej vyspelom svete ako pri vstupnej bráne do bohatej Európy, sa tak „zredukovali“ na akúsi masu, s ktorou sa každý hrá, ako sa mu chce. Každý migrant a každá migrantka má však svoj vlastný príbeh.

Hovorme o ženách

Ako pri iných podobných krízach, aj tu platí, že bremeno a riziko, ktoré musia znášať ženy, je ťažšie ako v prípade mužov, čo vyplýva z ich nerovnosti a zo spoločenských očakávaní – napríklad že sa viac obetujú či urobia pre deti aj nemožné.

Poľka Agnieszka Kosowiczová, ktorá vedie jednu z humanitárnych organizácií pôsobiacich v pohraničí, hovorí, že aj v médiách sa viac opisujú príbehy migrantov ako migrantiek, hoci v tejto skupine oklamaných ľudí z krajín Blízkeho východu je žien aj detí pomerne veľa, keďže ide o prípady, v ktorých z domova odišla celá rodina.

Ona a ďalší humanitárni pracovníci opisujú príbehy žien, ktorým sa v lesoch stratili deti alebo ich od detí oddelili, keď ich napríklad zobrali do nemocnice. Mnoho rodín čakajúcich na hraniciach nemá ani základné hygienické potreby, deti sú bez plienok, menštruujúce ženy bez vložiek, ženám pohraničníci na oboch stranách nechcú dovoliť, aby mohli ísť niekde diskrétne vykonať potrebu.