Pátram po bratovi. Rozdelili nás ako deti a jeho poslali do Ameriky

• Príbeh Stely ukazuje diery v starostlivosti o opustené deti.
• Na Slovensku rozdelili už mnoho súrodencov a deje sa to dodnes.
• Mladým dospelým, ktorí po rokoch hľadajú svoju rodinu, v tom štát veľmi nepomáha.
• Detí bez rodičov pribúda, je ich už 14-tisíc, adopcií je z roka na rok výrazne menej; domovy sa aspoň stále viac podobajú na rodiny.

Jeseň roku 1997 bola na Slovensku mimoriadne chladná. Mrazy prišli už koncom septembra a urýchlili rozpad jednej neúplnej rodiny.

Sedemnásťročnej Alžbete sa pár mesiacov predtým na jar narodilo druhé dieťa, syn Anton. Dcéra Stela mala v októbri jeden a pol roka. Všetci traja prespávali, kde sa dalo. Občas u rodiny, niekedy aj vonku, pod mostom.

Po skorom príchode mrazov sa dostali malé deti do ohrozenia života. „Polozamrznutá,“ zapísala si pediatrička do záznamov o nájdenej Stele. Osamelej matke úrady obe deti zobrali. Chlapec sa dostal do dojčenského ústavu v Košiciach, dievča do detského domova niekoľko desiatok kilometrov opačným smerom od ich rodného mesta.

To je moment, keď sa ich cesty rozišli.

Pátranie

„Dobrý deň, priatelia. Touto cestou vás chcem poprosiť o zdieľanie tejto fotky, na ktorej je môj brat… Chcela by som sa s ním spojiť, no neviem ako. Som jeho staršia sestra,“ píše Stela o 23 rokov neskôr na Facebooku.

Vo februári 2021 už vie, že jej brat žije niekde v Amerike. Sama je už dospelá žena, so svojimi problémami a s vlastnou rodinou.

Stela má jednu silnú spomienku z raného detstva – mladá žena jej podáva fotografiu s malým chlapcom a dospelým mužom. Pôsobia šťastne.

Spomienky z detstva sa vynárajú neúplné, mnohé skreslené. Fotografia má dnes už trhliny a stopy po mnohých prehnutiach. Pravý okraj je krivý a nepravidelný. Je to však jedna z mála vecí, o ktoré sa dá oprieť.

Päťročný chlapec má tmavomodrú šiltovku s logom barana. Takú istú ako jeho otec, smejú sa a pozerajú do objektívu. Blesk a hotovo, krásna momentka je na svete.

Široké americké úsmevy šťastného otca a chlapčeka s iskrou v očiach. Takú iskru má aj Stela, ak sa smeje. Ten chlapec dostal v Amerike meno Felix. Žije asi osemtisíc kilometrov od nej a určite si sestru nepamätá, veď ich rozdelili, keď ona mala asi rok a pol a on iba pár mesiacov.

Táto fotografia stála na začiatku pátrania po bratovi po viac ako dvadsiatich rokoch od ich rozdelenia.

Baran na čiapkach na fotografii a aj na športovej vetrovke otca je logom klubu amerického futbalu z NFL St. Louis Rams, v meste klub pôsobil v rokoch 1995 až 2015 a potom sa vrátil do Los Angeles.

Sestra pozná nové meno svojho brata, narodil sa ako Anton, dnes sa volá Felix. A zrejme žije niekde v americkom štáte Missouri.

To je všetko. Stela sa nevie rozpomenúť, ako dlho a či vôbec s bratom spolu žili bez matky, kedy ich rozdelili; netuší, kam Antona poslali, ako putoval po Slovensku a ako sa z neho stal Felix.

Na deväť mesiacov som sa do toho pátrania zapojil. Stela to viackrát chcela vzdať, opakovane sme narážali na odmietnutie, kafkovskú byrokraciu, sľuby a sklamania. Pochopil som, aký deravý je systém podpory detí, ktoré museli vyrastať bez svojej pôvodnej rodiny. A opakovane som narážal na otázku, či je lepšie rozdeliť súrodencov, keď ich to má vytrhnúť z chudoby a nahradiť lásku súrodenca láskou novej rodiny.