Moje telo pre mňa vždy predstavovalo záťaž. Zaplavuje ma pocit, že som súčasťou tajného sesterstva
Mám 19 rokov a výšku okolo 177 centimetrov, no úplne presne to neviem, pretože sa meraniu vyhýbam. Bojím sa, či náhodou moja výška nestúpne – akoby som nerástla nezávisle od toho, či sa odmeriam alebo nie. Mám na dievča pomerne široké plecia a s mojou postavou a výraznosťou často myslím na to, či nepôsobím príliš mužsky, príliš tvrdo, príliš silno.
Niekedy dávno, asi pred deviatimi rokmi, som si v poličke skrývala ženský časopis s článkom, ako potlačiť chuť na jedlo. Jeden z tipov bol pritlačiť si prst o vrchnú peru na pätnásť sekúnd, čo malo nejakými nervovými prepojeniami zamedziť potrebe jesť.
Mám desať, sedím potajme v izbe nad časopisom, tlačím si prst o vrchnú peru a čakám, kým budem menšia, dievčenskejšia. Zvažujem, či to funguje, predstavujem si rôzne jedlá a zisťujem, či mám na ne chuť. Púšťam prst sklamaná, trik nezafungoval, chuť na jedlo mám stále.
Časom sa naučím, že žiadne jednoduché riešenie na zmenšenie tela nie je. Zistím, čo sú to kalórie, a vážim a meriam si každé jedlo dovtedy, až kým nemám v hlave malú kalorickú kalkulačku. Jedenie v reštaurácii mi spôsobuje stres,
