Reforma vysokých škôl: Teraz nie. Kedy konečne áno?
Školám chýba reflexia, ktorá by im umožnila rozpoznať príčiny vlastných zlyhaní, priznať svoj podiel na plagiátorstve či odchode študentov.
Autori sú vysokoškolskí učitelia. Hlasovali nohami
Známou a často zneužívanou reakciou na kritiku je odpútavanie pozornosti ukazovaním na domnelé riziká. Je prejavom nedostatku sebareflexie, snahou zdôrazňovať, že vlastné nedostatky sú nepatrné v porovnaní s tými, ktoré by priniesla zmena. V danej chvíli túto stratégiu intenzívne využívajú vysoké školy voči novele vysokoškolského zákona. Nehovoria o existujúcich problémoch, ani len nenaznačujú ich možné riešenia, iba varujú pred možnou politizáciou.
Problémov, ktoré treba vo vysokom školstve riešiť, je pritom mnoho: nízke hodnotenie v medzinárodných rebríčkoch, uzavretosť voči zahraničiu, plagiátorstvo študentov aj pedagógov, únik talentov, komplikované riadenie atď. Ministerstvo školstva pripravilo novelu vysokoškolského zákona s cieľom umožniť zmenu pretrvávajúceho stavu. Spôsob, ktorým ju chce dosiahnuť, je otvorenie vysokých škôl voči ich okoliu. Osobitne verejných, pretože predstavujú 90 percent kapacity terciárneho vzdelávania.
Označenie „verejné vysoké školy“ vychádza zo spôsobu ich financovania, nie z toho, či poskytujú verejnosti adekvátnu protihodnotu. Bránia sa tým, že obeh peňazí stráži celý rad kontrolných inštitúcií. Zabúdajú na to, že kontrolujú iba prípadné porušenia zákona, nie efektívnosť využívania. Štatistiky OECD pritom jasne ukazujú, že Slovensko na svoje univerzity vynakladá porovnateľne toľko prostriedkov ako krajiny V4.
Nedá sa preto hovoriť o tom, že peňazí je málo alebo veľa, skôr o tom, či sa nimi plytvá a kde. Zisteniu do značnej miery bráni jestvujúci systém riadenia. V ňom majú všetky rozhodovacie právomoci akademické senáty univerzít a fakúlt.
