Súčasní architekti musia vedieť urobiť viac než len nudné škatule, hovorí Bjarke Ingels
Bjarke Ingels patrí k najväčším súčasným hviezdam svetovej architektúry. Aktuálne pracuje napríklad na centrále spoločnosti Google v Kalifornii a v Londýne. Jeho štúdio BIG tento týždeň predstavilo koncepčný návrh kampusu softvérovej firmy Eset na bratislavskej Patrónke, ktorá doň plánuje investovať 200 miliónov eur.
V rozhovore Bjarke Ingels hovorí o tom,
- prečo sa stal architektom;
- ako mu veda a výskum pomáhajú navrhovať lepšie budovy
- a či aj v čase klimatickej krízy stále platí jeho koncept „hedonistickej udržateľnosti“, ktorým razí teóriu, že dokážeme aj zachrániť planétu, aj mať sa stále dobre.
Ako vyzeral dom, v ktorom ste vyrástli? Bolo to miesto, ktoré ovplyvnilo to, ako dnes vnímate a vytvárate priestor?
Už som odtiaľ hodnú chvíľu preč, no moji rodičia v tom dome stále žijú, a tak ho stále vídam. Aj preto ho mám pomerne dobre v pamäti. Je to veľmi skromný jednoduchý dom – takzvaný „cigar box“, 150 štvorcových metrov, rovná strecha, nič výnimočné. Je však postavený na mieste, ktorým kedysi viedla cesta k pláži, je zasadený v kopci a zvažuje sa k jazeru v lese. Skrátka – malý príjemný dom, ktorého najväčšie kvality sú všade navôkol.
Myslím, že to je naozaj niečo, čo si so sebou nesiem. Milujem bývanie v meste, celú kultúrno-spoločenskú infraštruktúru, ktorú mi mesto poskytuje, ale veľmi rád trávim aj čas v prírode. A o tom je v istom zmysle aj to, čo robíme v architektúre – snažíme sa tieto dve kvality spájať dohromady.
Čo vás priviedlo k tomu, že ste sa stali architektom?
Bolo to až po strednej škole. Vždy som rád kreslil a bol som v tom medzi ostatnými spolužiakmi aj pomerne dobrý. Myslel som si, že zo mňa bude karikaturista, ale zistil som, že pre karikaturistov neexistuje žiadna škola. Architektúra bola súčasťou umeleckej akadémie, a tak sa mi zdalo, že to bude dobrá voľba. Napokon som sa do architektúry zamiloval.
Vždy vás priťahovali nápady, ktoré dokazujú, že aj zdanlivo nemožné veci sa dajú zrealizovať?
Bežne zvyknem hovoriť, že si dávam iba veľmi realistické ciele a o niečo sa snažím len vtedy, keď viem, že sa to naozaj môže podariť, ale teraz neviem, či to tak bolo naozaj vždy.
Spomínam si na jeden večierok, bolo to v čase, keď som ešte študoval. Vedľa mňa sedela žena, ktorá sa ma spýtala,