Denník N

Smiech, kritika a zákon

Ak je tu niečo, čo tvorí ten zakladajúci princíp slobody, tak je to smiech, ktorý sa pôvodne nechápe ako situačný humor, ale ako výsmech, posmešok, parodovanie.

Autor je filozof, publicista a bývalý politik

Vôbec nie je na škodu, že sa spustila vyhrotenejšia diskusia v súvislosti s „nedotknuteľnosťou“ speváčky Magušinovej, „neslušnosťou“ novinárov Tkačenka a Ondřejíčka… a napokon – aj keď s menšou pozornosťou – s pohotovosťou prokurátora Žilinku, ktorý hneď celú situáciu zarámoval do paragrafu „hanobenia národa, rasy a presvedčenia“.

Nie je to na škodu práve preto, že dal zámienku na širšiu spoločenskú diskusiu, ktorá napríklad len na stránkach Denníka N vyprodukovala niekoľko pozoruhodných úvah.

Predovšetkým ma prekvapila reakcia politológa Pavla Hardoša: nielen presná analýza, ale aj uvedenie problému do širších ideologických súvislostí a napokon aj pokus o nové pojmové vymedzenia (kresťanizmus, kresťanisti…). Jadrom je obhajoba „kritiky“ s výnimkou „zraniteľných skupín“. Avšak najcennejší je jeho rozbor katolíckeho naratívu, ako zo seba robiť obeť. Iba dodávam, že tento naratív má za cieľ legitimizovať politický katolicizmus vlastne ako boj za spravodlivosť a proti rôznym formám utláčania „kresťanov“.

Veľmi cennú úvahu pridáva Miro Kocúr priamo z vnútorného katolíckeho prostredia a polemiky: trefne ukazuje rozpor medzi posolstvami pápeža Františka a postojmi slovenskej katolíckej cirkevnej hierarchie. Tento rozpor je fundamentálny (poukázal som naň aj v článku Mravnosť a autorita. K úsiliam pápeža Františka), lebo ukazuje, ako sila dogmatického myslenia časti kléru popiera samotné princípy katolíckej teológie: postavenie pápeža ako zástupcu Krista na Zemi a jeho neomylnosť.

Postoj Mira Kocúra je pohľadom „otvoreného“ kresťana, ktorý nesakralizuje žiaden jav v samotnom kresťanstve: ani v dogme, ani v praktikách. Je to až smiešne, ale jeho zápas mi pripomína fabulu Ecovho románu Meno ruže: celý dej je vlastne zobrazením drámy zápasu časti kláštorného kresťanstva proti smiechu; smiechu ako žánru, ktorý vo svojom samotnom princípe podkopáva dogmatiku viery a nedotknuteľnosť, posvätnosť cirkevných funkcií. Preto ten boj proti Aristotelovej poetike, v ktorej má komédia vysoké hodnotenie.

Práve v tomto kontexte mi nedá nepristaviť sa v krátkosti pri význame smiechu v európskej kultúre:

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Komentáre

Teraz najčítanejšie