Romista Mušinka: Najvýznamnejšia Rómka Elena Lacková sa dostala v roku 1964 z osady na Karlovu univerzitu

Kultúrny antropológ z Ústavu rómskych štúdií Prešovskej univerzity Alexander Mušinka je finalistom v kategórii Čin roka ceny Roma Spirit. Štátna vedecká knižnica v Prešove mu vydala prvú monografiu o významnej rómskej spisovateľke Elene Lackovej (1921 – 2003). V rozhovore hovorí, ako chudobné dievča z osady vo Veľkom Šariši dosiahlo vzdelanie na Karlovej univerzite v Prahe, a jej najznámejšia kniha vyšla doposiaľ v štyroch jazykoch – okrem slovenčiny a rómčiny.

O takej významnej osobnosti v rámci rómskej komunity na Slovensku, akou bola Elena Lacková, doteraz nevyšla monografia. Čím to je?

Neboli na to ruky, obrazne povedané. Možno to znie zvláštne, ale o mnohých osobnostiach a zásadných veciach doteraz nemáme monografie. Napríklad, od kodifikácie spisovnej slovenčiny uplynulo viac ako jeden a pol storočia, a prvý etymologický slovník, ktorý napísal Ľubor Králik, vyšiel až pred pár rokmi.

Lacková je v rámci svojej komunity jedinečná.

To áno, ale nie je jediná. V zmysle, že je symbolom, ktorý stelesňuje množstvo problémov a riešení spojených s rómskou komunitou, najmä v druhej polovici 20. storočia.

Video: Sté výročie narodenia Eleny Lackovej

Čo vás osobne viedlo k napísaniu monografie o nej?

Je to len začiatok, rád by som o Lackovej napísal ešte ďalšie publikácie. A čo ma viedlo? Myslím si, že najviac samotný fakt, že si to ozaj zaslúži. A potom, kedy inokedy, ak nie v storočnici jej narodenia – narodila sa v roku 1921. A musím povedať, že do rómskej témy ma takpovediac „dotiahli“ dvaja ľudia, ona a kanadský antropológ David Scheffel.

Ako?

V roku 1993 prišiel profesor Scheffel so svojimi študentmi z Kanady a USA do Prešova. Putovali po Európe. Potrebovali zažiť to, čo každý kultúrny antropológ, a to je kultúrny šok. Teda prísť do kultúry, ktorú nepozná. Elena Lacková pre nich urobila krátku prednášku na rómsku tému. Registroval som ju už o niečo skôr. Prešov je etnický a nábožensky pestrý, poznáme sa tu navzájom. Ja sám som z rusínsko-ukrajinskej rodiny. Lackovú som registroval od konca 80. rokov, v roku 1986 vystúpila na folklórnom festivale vo Východnej v pásme Ľudia z rodu Rómov. Môj otec je etnograf, ja tiež, prirodzene sme o sebe vedeli.

Aký ohlas medzi študentmi zo zámoria mala Lackovej prednáška v roku 1993?

Veľký. Zároveň urobila niečo výnimočné. Prišla a vraví: Čo ja vám tu budem prednášať o Rómoch, máte tu autobus, poďme do osady. Išla s nami v luxusnom turistickom Neoplane do osady vo Svinej. August, horúčavy. To bolo, ako keby tam pristálo UFO. Lackovú už miestni poznali.

Ako vás tam prijali?

Perfektne. To ešte neprišla vlna „očumovania“ osád. Gádžovia, ešte k tomu zo zahraničia, tam neprišli nadávať, kritizovať, poučovať. Prišli sa úprimne pozrieť. A Rómovia nás prijali s úctou. Lacková nám povedala – toto sú Rómovia, s nimi hovorte. Vtedy tam žilo asi 600 ľudí. Bytovka, chatrče, odpadky, horúčava, zápach. Klasicky stereotypný obraz. To bolo prvýkrát v živote, čo som vstúpil do osady.

Elena Lacková do osady vo Svinej predtým chodievala?

Áno, ako aktivistka. Dnes by sme ju nazvali terénnou sociálnou pracovníčkou. Chodievala tam ešte za socializmu v 80. rokoch. Učiteľka, pani Palčáková, tam s jej pomocou organizovala detský folklórny súbor. Kontakty vo Svinej mala Lacková dlhodobo. Výsledkom toho všetkého bol v roku 1998 prvý veľký komunitný projekt v rómskej osade na Slovensku – robil ho profesor Scheffel so svojimi študentmi, financovala ho priamo kanadská vláda.

Knihu Narodila jsem se pod šťastnou hvězdou napísala v roku 1997 podľa rozprávania Lackovej najznámejšia česká romistka Milena Hübschmannová. Prečo doteraz nevyšla v slovenčine ani v rómčine?

Ak budem patetický, tak poviem, že doma nie je nikto prorokom. V češtine vyšlo už jej štvrté vydanie, plus vyšla v angličtine, francúzštine a v maďarčine. Bol tu pokus preložiť to, ale akosi to vyšumelo dostratena. Až teraz, pokiaľ viem, sa prekladá slovenské vydanie.

Životný príbeh Eleny Lackovej nie je presne popísaný, jej spomienky sú do veľkej miery literárnou fikciou, ktorú preberali tí, čo o nej písali…

Tu treba pochopiť pár vecí. Ona bola v prvom rade aktivistka a spisovateľka. Nebola historička, nebudovala si svoje databázy, ani svoje meno, túto „hru“ nehrala. Ozaj pomáhala Rómom. Jej archív sa nezachoval, iba jeho torzá, neprikladala tomu význam. Na druhej strane, Hübschmannová bola ročník 1933, pochádzala z pražskej intelektuálnej rodiny, jej partner bol významný český rozhlasový režisér. Ona sama nebola Rómka. Ovládala fantasticky jazyk. A to sa prejavilo aj v knihe Narodila jsem se pod šťastnou hvězdou. Tá kniha je v dobrom poznačená rozdielmi medzi týmito oboma ženami. A práve Hübschmannová dodala životnému príbehu Eleny Lackovej vysokú remeselnú jazykovú hodnotu.

A čo sa týka faktografickej vierohodnosti, to bolo ako?

Toto nie je historická štúdia, ale umelecká elégia vo forme autobiografických spomienok Lackovej. Prečo? Pretože tam nejde v prvom rade o historickú presnosť. Vo vede hovoríme o oral history, myslíme tým spomienky ľudí. A tie sú málokedy úplne presné. Časť zabudneš, časť popletieš, časť nechceš povedať, časť vidíš v rôznych obdobiach rôzne.

Okrem toho, Lackovej nešlo o historickú presnosť, chcela odovzdať emóciu. Ak v jej živote fakty nesedia, nešlo o zámer veci prikrášľovať, jednoducho neboli pre ňu podstatné.

Čo sa vie o jej rodine?

Spomínanú spomienkovú knihu som konfrontoval s historickými faktami z archívov, aj jej rodinných. Príklad – v 80. rokoch v knihe hovorí o svojom živote v 50. rokoch. Ak sa však pozriem na jej životopis, ktorý si podala v 60. rokoch spoločne s prihláškou do Združenia Cigánov – Rómov, tak sa mierne líšia. A skôr verím staršiemu dokumentu, keď mala veci v živšej pamäti.

Jej mama mala poľské meno. Bola Poľka alebo poľská Rómka?

To nevieme. Pravdepodobne bola poľská Rómka. Nevieme ani to, ako sa dostala do Veľkého Šariša pri Prešove, kde sa vydala za Lackovej otca, známeho rómskeho muzikanta Mykolaja Doktora. A nevie sa ani to, ako sa jej rodičia zoznámili. Tvrdenie, že na zábave, môže byť súčasťou mytológie. Je to však také dôležité? S istotou vieme, že Lackovej otec bojoval v svetovej vojne, mohol byť v zajatý v Kyjeve.

Keď som vlani túto knihu písal, bol už covid. K množstvu dokumentov v archívoch som sa, bohužiaľ, nedostal. Okrem toho, fond Mileny Hübschmannovej, kde je o Elene Lackovej veľa materiálov, sa v Česku spracováva až teraz.

Dôležité veci, ako napríklad to, že mala sedem vlastných a dvoch nevlastných súrodencov, sú však nepochybné. Rómska komunita vo Veľkom Šariši spred sto rokov zodpovedá rómskym osadám, ako ich poznáme dnes?

To presne nevieme, ale asi áno. V tých časoch tam žilo 240 Rómov, dnes asi 400. Asi by som povedal, že to bola skôr chudobnejšia komunita, Doktorovci patrili k tým bohatším. Ale pozor, biedne vtedy žili aj mnohí ľudia z majority v okolí. Aj v samotnom Veľkom Šariši.

Lacková vychodila meštianku, mala výborného učiteľa, ktorý ju viedol. Ako sa vtedy k Rómom správala okolitá majorita? Bola podobná miera predsudkov ako dnes?

Po prvé, dejiny Rómov na Slovensku sú spracované extrémne slabo. Po smrti historičky zo SAV Anky Jurovej nemáme ani jedného profesionálneho historika, ktorý by sa tomu systematicky venoval. Ešte raz, ani jedného. A medzivojnové obdobie nie je z pohľadu života Rómov spracované vôbec. Čo je trochu spracované, je obdobie takzvaného Slovenského štátu počas vojny. Pracovné tábory pre Rómov, rómsky holokaust.

Po druhé, a to platí dodnes, ak hovoríme o dejinách Rómov, podstatne dôležitejšie, na rozdiel napríklad od dejín Slovákov, je poznanie lokálneho kontextu. Ten bol často výrazne odlišný.

Spomínala Lacková nevraživé alebo dokonca rasistické správanie okolia?

Jednoznačne, za vojny. Pred ňou iba čiastočne. Bol by som však opatrný. Nevieme, či Lacková v spomienkach opisuje konkrétne Veľký Šariš alebo negatívne skúsenosti z iných lokalít.

Je to také dôležité? V každom prípade išlo o správanie okolia k Rómom…

Vzťah ľudákov a gardistov za vojny k Rómom bol jednoznačne negatívny. Iste, v niektorých obciach držali Slováci počas vojny dlho nad Rómami „ochrannú ruku“, ale vo všeobecnosti bol jednoznačne zlý. Lacková opisuje, ako na začiatku zimy vyhodili Rómov z pôvodnej lokality vo Veľkom Šariši na novú, horšiu. Na obyčajnú lúku pod les. Píše to ako priamy, osobný zážitok. A aj keď sa to udialo v lete a ona v tom čase rodila najstaršieho syna v Kapušanoch, ako príklad správania majority k Rómom je to dôležité. Tento príbeh – vyhnanie Rómov na iné miesto – sa udial v desiatkach iných obcí.

Bolo vtedy skôr výnimkou, že rómske dievčatko ako ona chodilo do školy?

Nie úplne. Od čias Márie Terézie bola povinná dochádzka, týkala sa aj rómskych detí. Medzi vojnami bolo bežné, že v zime sa chodilo viac ako od jari do jesene, keď deti pomáhali s prácami na poliach a okolo hospodárstva. Výnimočné však je to, že Lacková túto príležitosť využila maximálne. Nemáme dôvod neveriť jej spomienkam, podľa ktorých do školy chodila rada a učenie ju bavilo.

Čo robila po meštianke?

Žila s rodičmi, pomáhala im. V štrnástich rokoch začala písať básne. Čo je zaujímavé, prvá známa publikovaná zmienka o nej pochádza z prešovského gardistického denníka Slovenská sloboda zo 6. júna 1940. Píšu o „osemnásťročnej Cigánke Márii Doktorovej z Veľkého Šariša“, ktorá je najlepšou žiačkou miestnej školy. Písali, že mala odmalička záľubu v čítaní kníh, v písaní básní, fejtónov, pričom „najnovšie sa pustila do písania divadelnej hry, ktorá je podľa posudku Matice slovenskej v Turčianskom sv. Martine, kam ju poslala, na inteligenciu Cigánky veľmi dobrá“. A ak aj hru neuznajú ako vhodnú na režírovanie, bude písať „dotiaľ, kým nenapíše niečo ozaj súce“.

Elena sa však nevolala Mária, je to vôbec o nej?

Som si úplne istý, že áno. Nikto iný z tunajšej rómskej komunity divadelné hry za vojny určite nepísal.

Prečo silno ľudácky denník písal o šikovnej „mladej Cigánke“?

Podľa mňa bol jej príbeh námetom pre dobový bulvár. Prekročila svoj tieň.

Na začiatku vojny sa Elena vydala za Róma Jozefa Lacka, odišla za manželom do neďalekých Kapušian. Ako prežili obdobie rasistických perzekúcií? 

Vyhli sa hrôzam vojny tak ako tisícky iných Rómov na Slovensku. Píše, že jej muža internovali v tábore v Hanušovciach, ju nechali na pokoji. Zákon z roku 1941 neznamenal – na rozdiel od Židov – vyvážanie Rómov do koncentračných táborov. Na rozdiel od Protektorátu Čiech a Moravy, kde platili nemecké zákony, na Slovensku ľudáci Rómov zlikvidovať takpovediac nestihli. A na rozdiel od Židov im nemali zobrať aký majetok. Zaviedli tu pre Rómov pracovné tábory, čo nebol pre dobovú administráciu primárne mechanizmus ich disciplinácie, ale spôsob na zabezpečenie lacnej pracovnej sily štátu.

Lacková vojnové utrpenie Rómov reflektovala v roku 1948 vo svojej prvej významnej hre Horiaci cigánsky tábor. Je to umelecká licencia alebo jej vlastné zážitky?

Skôr to prvé, ide však o zážitky z jej blízkeho okolia, časť z nich – ponižovanie, ostrakizáciu – určite zažila aj ona sama.

V knihe spomínate článok o tejto divadelnej hre z ústredného komunistického denníka Rudé Právo z augusta 1949, ktorý bol dokonca na titulke. To znamená, že bola unikátna a nikto na podobnú tému vojnových perzekúcií Rómov nič podobné nenapísal?

Áno, bola, nielen v rámci Československa, ale možno aj v rámci Európy. O holokauste Rómov sa začalo písať a hovoriť až o niekoľko dekád neskôr. Divadlo bolo vtedy preferovaná forma umenia, až neskôr prišli do bežného dedinského prostredia film a televízia.

Lacková po vojne vstúpila do komunistickej strany (KSČ). Prečo inklinovala k týmto myšlienkam?

Veľmi zjednodušene môžeme povedať, že k tomu vtedy inklinovali takmer všetci. Musíme si uvedomiť, že najmä sociálne slabšie obyvateľstvo inklinovalo k myšlienkam sociálnej rovnosti, k utópii. Až oveľa neskôr boli odhalené zverstvá Stalinovho režimu. Veď si vezmime aj takého Wericha s Voskovcom, čo je ich Hej rup? Komunistické ideály. Lacková zasadila vtedy bežný naratív do rómskeho prostredia, to bolo unikátne.

Pozor, po vojne brali Rómov nie ako príťaž, vyzdvihovali ich ako obete fašizmu. Jej hry potom uvádzalo kočovné rómske divadlo. Lacková bola po roku 1948 jedna z poctivých, nedogmatických aktivistiek a aktivistov, ktorí inklinovali k myšlienkam komunizmu. Brala ich ako príležitosť pozdvihnúť chudobných Rómov. Vtedy ešte komunisti nepočítali s neuveriteľne silným odporom zo strany majority.

V roku 1964 ako 43-ročná Lacková začína študovať na Fakulte sociálnych vied a publicistiky Karlovej univerzity. Tu sa objavuje nejasnosť. Bola prvou vysokoškolsky vzdelanou Rómkou v Československu, ako to niektorí tvrdili?

Podľa toho, čo viem, nie. Dobová tlač a prihlášky Zväzu Cigánov a Rómov na Slovensku, ktoré sa zachovali, preukazujú iných vysokoškolsky vzdelaných Rómov pred ňou, v 50. rokov, najmä pedagógov. Ale, pozor, nejde o historickú fakticitu. Tým, ako a kedy vyštudovala Karlovu univerzitu, brutálne nabúrala stereotypy. Dosiahla to v zrelom veku, keď už bola niekoľkonásobná stará mama, navyše z patriarchálneho prostredia, kde žena nemá čo študovať. A ešte k tomu Rómka. Ukázala, že sa to dá.

Vďaka čomu, okrem talentu a vnútornej motivácie, za to vďačí?

Tomu, že sa v správnom čase vyskytla na správnych miestach. Pôsobila vtedy v západných Čechách, kam sa zo Slovenska, kde narážala ako aktivistka na nepochopenie na krajskom úrade v Prešove, opakovane s manželom sťahovali. Sťažovala sa na to aj v liste prezidentovi, čím sa dostala do nemilosti regionálnych orgánov na východe. Jej muž robil na stavbách, jej tam dali prácu, keďže prešla kurzami úradníckeho vzdelávania.

Lacková nepôsobila v teréne v osadách?

Naopak, odkedy nastúpila na krajský úrad, nerobila nič iné. Ako úradníčka nesedela, ako sa hovorí, v kancelárii na zadku.

Ako už napovedá názov spomínanej knihy Narodila jsem se pod šťastnou hvězdou, spomína Lacková na svoj život ako na dobrý?

Určite. Pretože sa jej podarilo vymaniť z prostredia, kde vyrastala, a neskutočným spôsobom ju to posunulo. Po páde režimu v roku 1989 už bola na dôchodku, nesmierna aktívna. Išla do národnostného hnutia, založila Združenie rómskych pracujúcich na Slovensku, s Dankou Hivešovou robili združenie Jekathane, časopis Romano ľil, robili výjazdy do obcí, za dva roky urobila viac ako tristo besied.

Prečo o nej vychádzalo tak málo článkov v médiu, ktoré založila?

Ako som už hovoril, „doma nie si prorokom“, alebo inak povedané – „pre oči človek niekedy nevidí dôležité veci“. Redakcia nepísala o nej články, nešlo, myslím, o ignoráciu, publikovala o nej iba prevzaté články, aj keď dostala najvyššie štátne vyznamenanie od prezidenta Rudolfa Schustera.

Lacková zomrela v roku 2003, pričom sa ako významná rómska osobnosť nezapojila do politiky. Čím to bolo dané?

Myslím, že ide o kombináciu jej vysokého veku, konkurencie a nebolo jej to ani blízke. Bola na kultúru a sociálnu prácu. Iste, možno svoje zohrala aj obava, že „vytiahnu starú komunistku“. A potom, ak by sme mali Lackovú charakterizovať jedným slovom, asi by som použil výraz insitná. V tom dobrom význame, nie ako naivná. Ona nebola ako autorka remeselne brilantná, nebola to veľká mysliteľka, ona sa stala symbolom – ako in sita. Bola však nesmierne aktívna, s veľkým srdcom a prinášala veľmi dobré témy a nápady.

Rómske dejiny charakterizuje deficit písomných dokumentov, ona ho prelomila…

Presne, v tom je jej veľký význam. Kontinuálne prekračovala svoj tieň. Do veľkej miery prispela k tomu, že Rómovia majú písané dejiny. A to je to, v čom bola aj výnimočná.