Biskupi by mohli byť rozvážnejší
Čo si môžu v slabej chvíľke myslieť nahnevaní kňazi, nesmú robiť rozvážni biskupi, ktorí chcú so štátom seriózne rokovať.
O načasovaní, povahe a účinnosti predvianočného lockdownu sa už popísalo veľa. Zaznelo veľa výhrad – či už zo strany organizátorov kultúrnych a športových podujatí, prevádzkovateľov gastrozariadení či hotelov, alebo zo strany viacerých cirkví. Mnohé z nich sú oprávnené a len ilustrujú fakt, že vláda siaha po polovičatých a nešťastných riešeniach v snahe zaplátať niečo, čo mala riešiť oveľa skôr a inak.
O to pochopiteľnejšia je frustrácia tých, ktorí sa naozaj snažili byť čo najviac súčinní pri zavádzaní prvých opatrení s vidinou blížiaceho sa svetla na konci tunela. Z tohto pohľadu sa človek aj vie vcítiť do pocitu ukrivdenosti veriacich, ktorí ani ďalšie sviatky nebudú môcť prežiť spoločne v komunite a v kostoloch.
V tomto sú všetky dotknuté organizácie na jednej lodi a treba načúvať ich námietkam, pretože ich služby predstavujú pre ľudí dôležitú súčasť ich životov – nech už ide o šport, umenie, jedlo či duševnú potravu.
Pri tomto počúvaní je však užitočné neprehliadať neférové a zavádzajúce argumenty niektorých dotknutých strán, ktoré sa v snahe vydobyť si výnimky uchyľujú k nebezpečnej hre. Reč je o veľmi silnom vyhlásení katolíckych biskupov, ktorí sa cítia „veľmi roztrpčení“ (a potiaľto majú aj moje pochopenie), že dochádza k opätovnému zavedeniu lockdownu. Následné odvolávanie sa na okolité krajiny s jediným argumentom, že tam „dôsledne rešpektujú náboženskú slobodu“, je však zo strany biskupov lacnou hrou na obeť náboženského prenasledovania, čo je v tejto situácii taký nízky úder pod pás štátu, že by sa zaň hanbil ešte aj Štefan Harabin.
