Denník N

„To snáď nie je pravda. Toto je vojna!“ Ako Hitler rozpútal najkrvavejší konflikt v dejinách

Adolf Hitler pri slávnostnom položení základov stavby ríšskej diaľnice na trase Frankfurt nad Mohanom – Darmstadt – Mannheim, ktorá mala zabezpečiť odstránenie nezamestnanosti v regióne, 23. septembra 1933. Foto - Deutsches Bundesarchiv/Wikimedia Commons
Adolf Hitler pri slávnostnom položení základov stavby ríšskej diaľnice na trase Frankfurt nad Mohanom – Darmstadt – Mannheim, ktorá mala zabezpečiť odstránenie nezamestnanosti v regióne, 23. septembra 1933. Foto – Deutsches Bundesarchiv/Wikimedia Commons

Oceňovaný profesor a historik Benjamin Carter Hett prináša pútavé rozprávanie o rokoch, ktoré predchádzali druhej svetovej vojne, a o fundamentálnom konflikte medzi demokraciou a autoritárstvom v tridsiatych rokoch minulého storočia. Keď sa demokratická vlna začne trieštiť, vytvorí priestor pre nepredvídateľných lídrov, akým bol aj Hitler. Výsledkom však môže byť hrozba kolapsu nielen európskej civilizácie.

Úryvok z knihy Nacistická hrozba, ktorú vydáva Denník N

Úrad ríšskeho kancelára, podvečer

Je nervózny a mrzutý. Presne takéto typy ľudí mu najviac lezú na nervy. Poväčšine sú to aristokrati, vedomí si svojho postavenia, svojej prestíže, zvučnosti svojich urodzených mien. Sú to napospol mocné a uznávané armádne šarže, ktoré nemajú dôvod cítiť nejakú podriadenosť voči novoprišelcovi. No a on je človek, ktorý začínal od nuly. V armáde, ktorej velia sebavedomí muži, sa nikdy nedostal cez hodnosť slobodníka. Jeho konfekčný odev mu celkom nesedí. Zhromaždeným dôstojníkom sa dookola nervózne ukláňa. Keď spoločnosť zasadne k večeri, zisťuje, že nebol obdarený schopnosťou viesť nezáväznú spoločenskú konverzáciu. Trápnosť eskaluje.

Je 3. február 1933.

Adolf Hitler je kancelárom Nemeckej ríše ešte len štvrtý deň. Jeho nový minister vojny, poľný maršal Werner von Blomberg, ho pozval na oslavu šesťdesiatych narodenín ministra zahraničných vecí Konstantina von Neuratha a na stretnutie s vrchným velením ozbrojených síl. Je tu viac ako desiatka dôstojníkov, medzi nimi veľa tých, ktorí budú hrať v budúcich rokoch rozhodujúce úlohy, napríklad budúci najvyšší velitelia nemeckých pozemných síl Werner von Fritsch a Walther von Brauchitsch, budúci náčelník generálneho štábu pozemného vojska Ludwig Beck a budúci poľní maršali Wilhelm Ritter von Leeb a Gerd von Rundstedt. Scénou je oficiálne sídlo súčasného hlavného veliteľa ozbrojených síl generála Kurta von Hammersteina-Equorda na ulici Bendlerstrasse v centre Berlína. Hammersteinov svetonáhľad je silne protinacistický a protihitlerovský. Jeden hosť si myslí, že Hitlera pozdravil nanajvýš „benevolentne a blahosklonne“, prezrádzajúc pohŕdanie, ktoré Hammerstein prechováva voči novoprišelcovi.

Konstantin von Neurath (2. február 1873 – 14. august 1956) bol nemecký nacistický politik, diplomat a prvý ríšsky protektor Čiech a Moravy. Foto – Deutsches Bundesarchiv/Wikimedia Commons

Po večeri dostáva Hitler priestor na to, čo mu ide najlepšie: reční. Úlohy sa zhosťuje bravúrne ako vždy, aj napriek tomu, pred akým publikom stojí. Zmocňuje sa ho vzrušenie, naťahuje sa ponad stôl k svojim poslucháčom, svoje tvrdenia zdôrazňuje častým opakovaním.

Začína správou, ktorú si u seba drží už viac ako desať rokov, odkedy v Mníchove tesne po poslednej vojne naštartoval svoju politickú kariéru. Vraví, že Európa čelí kríze. „Silná európska rasa“ vybudovala kultúru a vytvorila impériá, ktoré svoj priemyselný tovar vymieňajú za koloniálne výrobky z afrických a ázijských území. Teraz však kapacita európskej výroby presahuje všetko, čo môžu kolónie absorbovať, a regióny ako východná Ázia sa industrializujú a využívajú nízke mzdy na to, aby Európu predbehli. Nemecký vývoz do vyspelých krajín vyvoláva zasa len vyššiu mieru dovozu a v konečnom dôsledku vedie k automatizácii priemyslu, čo ešte zvyšuje nezamestnanosť. Globálna ekonomika nie je skrátka nič iné než pasca pre Nemecko. A od prvej svetovej vojny sa navyše šíri „otrava sveta boľševizmom“, neustála hrozba komunistickej revolúcie.

„Ako teda zachrániť Nemecko?“ pýta sa svojich poslucháčov. Jedine, uzatvára, „politikou veľkého presídľovania, ktorá predpokladá rozšíriť Lebensraum“ – životný priestor – „pre nemecký ľud“. Inými slovami: dobytím územia iných štátov. Nemecko sa bude musieť na túto úlohu pripraviť. Znamená to: „Konsolidáciu štátu… Už nemôžeme byť svetoobčanmi. Demokracia a pacifizmus sú slepou uličkou… Načo nám je armáda zložená z vojakov infikovaných marxizmom? Načo nám je povinná vojenská služba, keď je vojak pred výcvikom aj po ňom vystavený akejkoľvek propagande? V prvom rade treba vyhladiť marxizmus.“ Hitler sľubuje, že osvetová práca jeho nacistickej strany zabezpečí, aby sa k dôstojníkom dostával „prvotriedny náborový materiál.“

Titul Nacistická hrozba: Hitler, Churchill, Roosevelt, Stalin a cesta k vojne vychádza v knižnej edícii Denníka N. Kúpite ho na obchod.dennikn.sk.

Tu Hitler prechádza k jadru svojej správy. Šesť až osem rokov nacistov pri moci bude stačiť na prípravu nemeckej armády na rozširovanie „životného priestoru pre nemecký ľud“ a bude to s najväčšou pravdepodobnosťou smerom na východ. Zašiel ešte ďalej. „Germanizácia obyvateľstva anektovanej alebo dobytej krajiny nie je možná. Ponemčiť dokážeme iba pôdu.“ Čo sa stane s ľuďmi, ktorých nemožno ponemčiť? Po skončení vojny podľa Hitlera Nemci „nemilosrdne vyženú niekoľko miliónov ľudí“.

Na záver žiada generálov, aby „spolu so mnou bojovali za veľký cieľ“. Sľubuje však, že ich nikdy nebude vyzývať, aby silovo zasahovali do vnútornej politiky. Na to má svojich ľudí, úderné oddiely (Sturmabteilung – SA, pozn. prekl.) v hnedých košeliach. Tvrdí, že armáda slúži iba na boj proti zahraničným nepriateľom.

Touto poslednou časťou veliteľov obmäkčí a tí raz budú najčastejšie spomínať práve na ňu. Vtiahnutie armády do domácich konfliktov bolo pre nich v rokoch zdĺhavých politických nepokojov najväčšou nočnou morou. Na druhej strane sa zdá, že vojenskí hodnostári nevenujú významnú pozornosť časti o „životnom priestore“. A možno ju len neberú vážne. Možno nečakajú, že tento kancelár vydrží v úrade dostatočne dlho na to, aby na jeho nápadoch obzvlášť záležalo – napokon od roku 1919 je to už štrnásty človek, ktorý zastáva tento úrad. Možno v tom, čo hovorí, počujú niečo iné, azda len hmlisté úvahy o pláne, ako získať späť územie, o ktoré Nemecko prišlo v prvej svetovej vojne. Kto by už protirečil niečomu takému? O pár rokov neskôr bude generál Beck tvrdiť, že vôbec netušil, o čom Hitler hovorí, a navyše to nijako nevzbudilo zvláštnu pozornosť.

Zaujímavosťou je, že na zhromaždení je priamo prítomný špión. Dospievajúca dcéra generála von Hammersteina Helga nadviazala ľúbostný vzťah s významným komunistickým aktivistom. Vzťah prerástol do angažovania dievčaťa ako agentky sovietskej rozviedky. Jej prostredníctvom sa správa o Hitlerovom prejave dostáva do Moskvy. Sovietsky minister zahraničných vecí Maxim Litvinov a ich spravodajské služby majú preto od začiatku jasnú predstavu o tom, aké plány má Hitler s ich krajinou. Litvinov začína rokovať s Francúzmi o spojenectve proti nemeckej rozpínavosti.

Kurt Gebhard Adolf Philipp Freiherr von Hammerstein-Equord (26. september 1878 – 24. apríl 1943) bol nemecký generál, ktorý istý čas zastával funkciu vrchného veliteľa ríšskych ozbrojených síl. Považuje sa za „neskrývaného odporcu“ Adolfa Hitlera a nacistického režimu. Foto – Gedenkstätte Deutscher Widerstand

Odpoveď nemeckých dôstojníkov na Hitlerov prejav je však prekvapivo odmeraná a zdržanlivá. Ak zaznie potlesk, tak nanajvýš ako nútený prejav zdvorilosti. Hitler je zvyknutý vystupovať na masových zhromaždeniach, kde davy upadajú z jeho slov do extázy, ženy omdlievajú, muži vyskakujú na stoly a kričia. Nevie ešte, že vojaci majú nepísané pravidlá, ktoré nedovoľujú prejavovať prílišné nadšenie k rečníkovi, nech by už rečnil ktokoľvek. Je však očividné, že sa mu to nepáči. „Po celý čas,“ sťažuje sa neskôr, „to bolo, akoby som sa rozprával so stenou.“

Večer je predzvesťou toho, ako sa bude vyvíjať vzťah medzi führerom a jeho generálmi. Nikdy si nepadnú do oka, nikdy si nebudú dôverovať. Predstavitelia armády však vítajú aspoň časť z toho, čo im Hitler sľubuje: vyzbrojenie, rozšírenie nemeckej moci po Európe, obnovenie ich vlastnej prestíže. S pribúdajúcimi rokmi sa spolupatričnosť armády s hitlerovským režimom bude utužovať, hoci sa vždy nájdu jednotlivci, ktorí nepoľavia zo svojich pozícií či sa dokonca pokúsia vytvárať protitlak.

Väčšina z nich však nového kancelára zatiaľ jednoducho podceňuje. Keď opustí zhromaždenie, vojenské elity ešte chvíľu otáľajú s odchodom a delia sa o dojmy. „Život ho ešte naučí,“ sucho poznamená generál von Brauchitsch.

Ale po rokoch iný generál pripustí: „Život napokon naučil len a len nás.“

V novembri 1937 sa ešte nedovŕšil piaty rok, čo Adolf Hitler stál na čele Nemecka. Vo vedúcich pozíciách však už strávil mnoho rokov a zaznamenal pritom omnoho väčší politicky úspech, než aký mu predpovedali skúsení pozorovatelia predtým, než sa v januári 1933 dostal do úradu. Predstavitelia armády a veľkých firiem, ktoré Hitlerovi pomohli do úradu kancelára, v ňom videli nanajvýš užitočný nástroj svojich záujmov. Chceli využiť jeho politických stúpencov, ktorých vedel nacistický vodca pritiahnuť. Len málo riaditeľov či veliteľov dokázalo pochopiť skutočné zámery Hitlera a jeho stúpencov. Plánovali dosiahnuť svoje najdôležitejšie ciele: ukončenie parlamentnej vlády, zrušenie sociálnych a ekonomických reforiem, zníženie vplyvu odborov, obnovenie kapitalizmu za podmienok ústretových ku korporáciám a obnovenie nemeckých ozbrojených síl. Potom sa Hitlera plánovali zbaviť. Tento demagóg spodiny, za akého ho pokladali, by nikdy nedokázal dosiahnuť úroveň aristokratických pánov a bystrých manažérov, ktorí ovládali ekonomiku a ozbrojené sily.

Hitler sa však z ich zovretia vymanil s ohromujúcou rýchlosťou a zručnosťou. Zrušil alebo dostal pod nacistickú kontrolu všetky nezávislé organizácie, ktoré mohli slúžiť ako základňa pre opozíciu – tlač, politické strany, odbory, nemecké spolkové štáty, profesijné spolky. Hitler na konci júna 1934 dokonca povraždil veliteľov vlastných polovojenských jednotiek SA (Sturmabteilungen alebo úderných jednotiek), ktorých čoraz viac hnevalo to, čo považovali za konformistický vývoj svojej vlastnej revolúcie. Zároveň však narazil na ešte vážnejšiu hrozbu: skupinu politických a vojenských sprisahancov, ktorí plánovali jeho odstavenie od moci. Obeťou tejto vražednej čistky sa stal zamestnanec vicekancelára Franza von Papena spolu s popredným konzervatívnym intelektuálom a dvoma vyššími vojenskými dôstojníkmi (jeden z nich bol Kurt von Schleicher, bývalý kancelár). Výsledkom však bolo to, že armáda, ktorá uverila, že tým možnosť ohrozenia jej vlastnej moci zo strany SA pominula, začala podporovať Hitlerovu vládu spokojnejšie ako kedykoľvek predtým. Necelý mesiac nato zomrel vážený prezident von Hindenburg. Hitler zrušil úrad prezidenta, prevzal jeho právomoci a prinútil všetkých príslušníkov ozbrojených síl zložiť prísahu vernosti jemu osobne. Predtým prisahali vernosť ústave.

Ernst Julius Röhm (28. november 1887 – 1. júl 1934 Mníchov) bol nemecký vojenský dôstojník, veliteľ a spoluzakladateľ polovojenských oddielov SA. Hitler v roku 1934 počas Noci dlhých nožov nariadil jeho likvidáciu. Foto – Deutsches Bundesarchiv/Wikimedia Commons

V nasledujúcich rokoch Hitlerova osobná moc silnela a režim sa ustálil. Nezamestnanosť, pohroma konca 20. a začiatku 30. rokov dvadsiateho storočia, sa rapídne znížila: zatiaľ čo oficiálna miera bola v roku 1932 na úrovni 40 percent, v roku 1938 už Nemecko čelilo nedostatku pracovných síl. V roku 1935 začal Hitler hazardovať, keď významným spôsobom porušoval zmluvu z Versailles, ktorá nastavovala fungovanie znepriatelených štátov po prvej svetovej vojne napríklad aj tak, že stanovila prísne limity na početnosť nemeckých ozbrojených síl. V marci toho roku Hitler ohlásil opätovné zavedenie odvodovej povinnosti a vytvorenie samostatného letectva (Luftwaffe), čo boli dve veci, ktoré zmluva Nemecku vyslovene zakazovala. Británia, Francúzsko a Taliansko (teda strana Spojencov) sa voči tomuto kroku ohradili iba slovne. Taliansko a jeho fašistický duce Benito Mussolini už vtedy postupne smerovali k napodobovaniu Hitlera. V roku 1936 Hitler podstúpil ďalší risk a alokoval menšiu vojenskú jednotku za breh rieky Rýn, na území medzi riekou a francúzskymi a belgickými hranicami známom ako Porýnie. Versaillská zmluva Nemecku zakazovala držať na tomto území armádu. Spojenci sa opäť sklonili pred Hitlerovou odvahou, hoci aj minimálny náznak vojenskej reakcie by dokázal nemecké formácie zahnať späť za mosty. Samotný Hitler tento riskantný krok prežíval s takou úzkosťou, až sa svojim najbližším spolupracovníkom priznal, že najbližších desať rokov už takúto skúsenosť nechce absolvovať.

Produkcia nemeckého zbrojárskeho priemyslu sa dramaticky zvyšovala. V roku 1936 sa niektorí oceliari a zbrojári začali brániť objemným objednávkam, ktoré požadoval Hitler. Čo sa stane s navýšenými kapacitami, uvažovali, keď sa prezbrojovanie ukončí? Neostane nemecké hospodárstvo zdeformované prílišným zameraním na zbrojný priemysel? Diktátor na to zareagoval zriadením nového štátneho orgánu, ktorý mal riadiť ťažký priemysel a zbrojársku výrobu. Hitler, zapálený antikomunista, zvolil pre toto odvetvie prekvapivý model: päťročné plány podobné tým, ktorými Josif Stalin transformoval ekonomiku Sovietskeho zväzu. Aby nevyznel presne ako komunistický diktátor, Hitler nazval svoj projekt „štvorročný plán“ a zveril ho pod správu vrchného veliteľa Luftwaffe Hermanna Göringa.

Horúčkovité znovuvyzbrojovanie zatiaľ začínalo robiť starosti predovšetkým tým príslušníkom nemeckých elít, ktorí doviedli Hitlera k moci. Medzi poprednými podnikateľmi sa však našli aj takí, ktorí sa obávali nedostatku zdrojov, problémov s platobnou bilanciou a vážneho rizika inflácie.

Ústredným problémom krízy boli dodávky ocele. Pred rokom 1933 patrili nemeckí oceľoví baróni medzi politicky najpravicovejších priemyselníkov a tvorili až disproporčne veľkú časť Hitlerových podporovateľov. Nemecké zbrojárske podniky teraz požadovali čoraz väčšie množstvo ocele, aby mohli dodávať obrovské a neustále sa zvyšujúce objemy Hitlerom dopytovaných tankov, diel, lodí a lietadiel. Za normálnych okolností by to bola pre oceľových barónov dobrá správa. Ale nemecké oceliarne nedokázali vyrábať toľko, koľko požadoval režim. A tu nastal ďalší problém. Výroba ocele si vyžaduje kvalitnú železnú rudu. Nemecké oceliarske firmy rady spracúvali importované švédske rudy, čo však znamenalo, že Nemecko na ich zaplatenie potrebovalo využívať svoje obmedzené devízové zdroje – a na získanie týchto devíz potrebovalo, ironicky, vyvážať svoju hotovú oceľ, čo mu znemožňovalo naplniť zamýšľaný účel. Jedným z možných riešení bolo použitie železných rúd vyťažených v Nemecku. Problém bol v tom, že kvalita týchto rúd bola oveľa nižšia a pre oceľových barónov bola ekonomickejšia výroba zo švédskeho dovozu.

Hitler sa bránil tak importu rudy, ako aj exportu ocele. Nechcel, aby bolo Nemecko závislé od globálnej ekonomiky. Hľadal ekonomickú sebestačnosť. Keď sa teda oceliari bránili, režim využil všetky možnosti policajného štátu na vytvorenie obrovského konglomerátu s názvom Reichswerke Hermann Göring na výrobu ocele z menej kvalitných domácich rúd. Jeho sfunkčnenie však trvalo dlho, zatiaľ čo konflikty medzi jednotlivými zložkami ozbrojených síl o prideľovanie ocele boli trpkejšie ako kedykoľvek predtým.

Poprední vojenskí velitelia si tiež začínali robiť starosti s tým, kam Hitler krajinu ženie. Chceli sa vrátiť k moci a prestíži, ktorej sa tešili pred rokom 1914, predtým, ako prehrali prvú svetovú vojnu. Ak niečo zásadne odmietali, bola to ďalšia vojna s Britániou a Francúzskom – o ktorej obozretne predpokladali, že v nej Nemecko nemá šancu na víťazstvo. Skúsenosti z prvej svetovej vojny im pomohli vytriezvieť z vyhliadok Nemecka v prípadnej vojne proti týmto bohatým globálnym impériám, obzvlášť s perspektívou, že sa európske demokracie budú môcť pravdepodobne opäť spoľahnúť na štedrú podporu z nesmiernych zdrojov Spojených štátov.

Čítate ukážku z knihy Nacistická hrozba: Hitler, Churchill, Roosevelt, Stalin a cesta k vojne. Kúpite ju na obchod.dennikn.sk.

Hitler sa však ponáhľal. V roku 1939 mal dovŕšiť päťdesiatku. Jeho matka zomrela na rakovinu vo veku štyridsaťsedem rokov, čo ho viedlo k posadnutosti strachom o vlastný život a zdravie. Ak by zomrel, kto by viedol Nemecko na ceste k expanzii, ktorá bola podľa jeho presvedčenia pre jeho národ životne dôležitá? V priebehu prvých rokov pri moci Hitler ešte predpokladal, že úloha rozšírenia nemeckého územia môže pripadnúť nejakému jeho nástupcovi. S postupom času bol čoraz pevnejšie presvedčený, že tým vyvoleným je on. Hitlerovi najbližší spolupracovníci pozorovali, že začína meniť svoje návyky, obmedzoval kontakty so svojimi starými kamarátmi a užíval nové a nové zvláštne pilulky, pretože sa bál, že nebude žiť dosť dlho na to, aby uskutočnil svoje poslanie. Potreboval všetko zrýchľovať.

Hitler bol presvedčený, že tento pocit naliehavosti musí vštepiť svojim vojenským a zahraničnopolitickým poradcom. To bolo jedným z hlavných dôvodov, prečo v ono sivé novembrové popoludnie zvolal stretnutie so svojimi vojenskými veliteľmi.

Od chvíle, keď Hitler vstúpil do miestnosti, začalo stretnutie naberať kurz, ktorý dôstojníci nečakali. Hitler prišiel pripravený, priniesol si poznámky a prednášal z nich. Hovoril, ako spomína Hossbach, pokojne a „bez vášne“, ale jeho slová boli napriek tomu šokujúce – v neposlednom rade preto, že na úvod zhromaždeniu oznámil, že v prípade jeho smrti majú to, čo sa chystal povedať, brať ako jeho „poslednú vôľu a závet“.

„Nemeckú rasovú komunitu,“ vysvetľoval Hitler, tvorí 85 miliónov ľudí, z ktorých mnohí žijú za hranicami Nemecka. Deväť miliónov býva v Rakúsku a ďalšie tri milióny v Československu – ide o náhodný výsledok „historického vývoja“, ktorý predstavuje „najväčšie nebezpečenstvo pre zotrvanie nemeckej rasy na jej súčasnom vrchole“. 85 miliónov Nemcov žijúcich na neprimerane malom území je ako „rasové jadro v pevnej škrupine“, z čoho vyplýva „právo na väčší životný priestor, než majú iné národy“. Prvoradým cieľom Nemecka podľa neho musí byť „zachovanie a rozšírenie rasovej komunity“. Inými slovami, „je to otázka priestoru“.

Nebol vydaný pokyn na spisovanie zápisnice zo schôdze. Hossbacha však zarazila dôležitosť, ktorú Hitler podľa všetkého prikladal svojim slovám, a rozhodol sa, že si zápis radšej bude viesť. Zúrivo sa pustil do čmárania poznámok.

Najdôležitejšími Hitlerovými poslucháčmi boli v tento deň minister vojny Werner von Blomberg a hlavný veliteľ armády Werner von Fritsch.

Werner Eduard Fritz von Blomberg (2. september 1878 – 13. marec 1946) (vľavo) a Thomas Ludwig Werner Freiherr von Fritsch (4. august 1880 – 22. september 1939) (vpravo). Foto – Deutsches Bundesarchiv/Wikimedia Commons

Blomberg a Fritsch takmer štyri roky kráčali po zložitej kariérnej ceste armádnych veliteľov v Hitlerovej diktatúre, organizovali horúčkovité vyzbrojovanie a zároveň zápasili s nacistickou stranou, ktorá si čoraz viac nárokovala kompetencie, ktoré tradične patrili armáde. A teraz, v tento novembrový večer v úrade ríšskeho kancelára tichý Fritsch a extrovertný Blomberg počúvajú, ako Hitler pomenúva potreby „nemeckého rasového jadra“. Potom führer prešiel k ekonomickým otázkam. Plukovník Hossbach ďalej freneticky zapisoval.

Väzí riešenie nemeckých problémov vo „zvýšenej účasti na svetovom hospodárstve“ alebo je dosiahnuteľné prostredníctvom politiky „autarkie“? Pýtal sa Hitler. Tento bod a príslušné führerove názory v jeho poslucháčoch nevyvolali nijaké zvláštne napätie. Od svojho vzniku v 20. rokoch 20. storočia boli nacisti predovšetkým hnutím protestu proti účinkom hospodárskej globalizácie. Autarkia je extrémna forma ekonomického nacionalizmu, pri ktorej sa krajina snaží odrezať od svetových trhov s kapitálom, potravinami, surovinami a hotovým priemyselným tovarom, pričom sa v najvyššej možnej miere spolieha na svoje vlastné zdroje.

Hitler podľa svojho zvyku vyjadril vážne pochybnosti o tom, či by mohla byť Nemecku svetová ekonomika vôbec v niečom nápomocná. Kolísanie cien na globálnom trhu predstavovalo pre Nemecko riziko a spôsobovalo, že „obchodné zmluvy neposkytovali žiadnu záruku ich skutočného dodržiavania“.
30. roky boli vekom hospodárskych veľmocí, trval na svojom Hitler, a „pre ostatné krajiny boli príležitosti na hospodársky rozmach značne oklieštené“. Kritickým bodom pre Hitlera bolo, že „závislosť od prístupu k zahraničnému obchodu tieto štáty výrazne vojensky znevýhodňovala“. Nemecký obchod sa naďalej musel realizovať „po námorných trasách, ktoré kontrolovala Británia“. Ako väčšina Nemcov, aj Hitler sa živo pamätal na hlad počas prvej svetovej vojny, keď britská námorná blokáda zastavila všetky nemecké námorné zásobovacie trasy.

Ani autarkia však nie je úplne bezproblémová, pokračoval Hitler. Nemecko v rámci svojich terajších hraníc nedokázalo byť sebestačné, pokiaľ ide o niektoré kľúčové kovy – napríklad meď a cín a, samozrejme, železo – a celkom iste ani v zabezpečení potravín.

„Jediný liek,“ uzavrel, „a môže sa javiť až vizionársky, spočíva v získaní väčšieho životného priestoru.“ A ak „je bezpečnosť našich dodávok potravín hlavným sporným bodom“ – ako to v Hitlerovej mysli určite bolo –, „priestor potrebný na jej zabezpečenie sa dá hľadať jedine v Európe a nie v kolóniách, ako to tvrdí liberálny kapitalistický názor“. Nechajme Britov, nech dvíhajú svoje vlajky nad odľahlými územiami v Afrike či Ázii; pre Nemecko – Hitler to na tomto stretnutí výslovne nepovedal, ale nebolo pochýb o tom, čo mal na mysli – spočíva riešenie vo východnej Európe, predovšetkým v obilniciach Sovietskeho zväzu.

Ale Nemecko, varoval Hitler, „musí rátať s dvoma nenávistnými protivníkmi“: Britániou a Francúzskom. Na rozdiel od svojho vratkého ekonomického rozhľadu preukázal führer bystroumné pochopenie strategických problémov týchto krajín. Briti nebudú chcieť Nemecku ponúknuť koloniálne ústupky, keďže sa vyrovnávajú s tlakmi zo strany „dominions“ – autonómnych území, ako Kanada, Austrália, Nový Zéland a Južná Afrika. Britské impérium navyše čelí problému obrovskej geografickej rozlohy. Územia britskej koruny susedia so štátmi, ktoré sú silnejšie ako Británia. Hitler kládol otázku, ako by Británia dokázala ubrániť Kanadu pred útokom Spojených štátov alebo svoje východoázijské kolónie pred útokom Japonska. Boje za írsku a indickú nezávislosť navyše naznačovali, že sa veľmoc nedokáže udržať iba prostredníctvom „mocenskej politiky“. Francúzske koloniálne impérium malo z Hitlerovho pohľadu lepšie predpoklady na obranu, ale Francúzsko bude v blízkej budúcnosti čeliť vnútropolitickej roztrieštenosti, ktorá môže spokojne prerásť až do občianskej vojny.

Reč zhrnul tvrdením, že problémy Nemecka sa dajú vyriešiť iba „silou“. Predložil tri možné scenáre. Prvý bol založený na vojne, ktorá by „vyriešila nemecký problém s priestorom“ najneskôr v rokoch 1943 – 1945. Hitler nechcel ani nepotreboval konkretizovať, že to znamená agresiu proti východnej Európe. Druhý scenár bol konkrétnejší. Ak by francúzsku armádu naplno zamestnal domáci konflikt, potom by „nastal čas na akciu proti Čechom“. Tretí scenár zašiel ešte o krok ďalej. Ak by sa Francúzsko zapojilo do vojny s „iným štátom“ (myslel tým Taliansko), malo by Nemecko využiť príležitosť „zvrhnúť naraz Československo aj Rakúsko“. Vyradenie týchto krajín by zase v prípade ďalšieho konfliktu medzi Nemeckom a Francúzskom dotlačilo k neutralite Poliakov.

Hitler si myslel, že Briti už Československo odpísali, a predpokladal, že Francúzi budú Britov nasledovať. Rím by zasa nenamietal proti nemeckej anexii Československa, hoci voči Rakúsku bol jeho postoj nepredvídateľný. V prípade rýchleho vývoja udalostí by si Poľsko netrúflo na víťazné Nemecko. Sovietsky zväz by zasa dokázalo udržať na uzde Japonsko.

Adolf Hitler na Pražskom hrade 15. marca 1939. Foto – Deutsches Bundesarchiv/Wikimedia Commons

Generáli nevideli Hitlerove scenáre tak optimisticky. Blomberg a Fritsch namietali, že Nemecko by nedokázalo obstáť vo vojne s Britániou a Francúzskom. Ešte aj vojna Francúzska s Talianskom by podľa nich dokázala viazať len malú časť francúzskej armády a na francúzsko-nemeckých hraniciach by naďalej ostali sily prevyšujúce silu jednotiek, ktoré by vedeli nasadiť Nemci. Nemecko si ešte nestihlo opevniť svoju západnú hranicu, zatiaľ čo Francúzsko bolo schopné rýchlo mobilizovať svoje motorizované divízie a zasiahnuť Nemecko priamo do jeho priemyselného srdca v údolí Porúria. Blomberg dodal, že ani Československo nie je mäkkým cieľom – jeho systém pohraničných opevnení „nadobudol charakter Maginotovej línie [čo bol údajne nedobytný systém francúzskych bunkrov na hraniciach s Nemeckom] a jeho prekonanie by nás stálo množstvo síl“.

Minister zahraničných vecí Neurath protirečil, že pravdepodobnosť vojny, do ktorej by sa zapojila Veľká Británia, Francúzsko a Taliansko, nebola taká veľká, ako naznačoval Hitler. Hitler vysvetlil, že má na mysli nadchádzajúce leto roku 1938. Pokúšal sa rozptýliť Blombergove a Fritschove obavy tým, že trval na vylúčení Británie z kontinentálnej vojny, vďaka čomu by sa Nemecko nemuselo báť útoku zo strany Francúzska.

V neskorších rokoch Hossbach ľutoval, že svojím suchým a vecným zápisom zo stretnutia nedokázal vystihnúť emocionálnu vyhrotenosť debaty Blomberga, Fritscha a Neuratha s Hitlerom o týchto bodoch – „z mojej strany jasný hriech zanedbania dobrého“, povzdychol si. Hossbach si spomínal aj na to, že s Göringom sa Blomberg a Fritsch sporili o „technických problémoch vyzbrojovania“, hoci na podrobnosti si už nedokázal spomenúť. Generáli, pravdepodobne frustrovaní z toho, že im Hitler neposkytol dosť priestoru na diskusiu o problémových miestach v dodávkach ocele, si ventilovali na Göringovi hnev, ktorý museli krotiť pri Hitlerovi. Kritizovali Göringovu nekompetentnosť vo funkcii manažéra štvorročného plánu s takou dravosťou, že sa Göring napokon zmohol už len na fňukanie, že by mal tiež dostať možnosť predložiť svoju víziu. Hitler do tejto konfrontácie nijako nezasahoval. Ako zručný majster mocenského remesla si pravdepodobne užíval pohľad na ponižovanie svojho nadporučíka.

V dňoch nasledujúcich po 5. novembri plukovník Hossbach spísal svoje poznámky z konferencie do memoranda, ktoré kolovalo po vojenských a spravodajských úradoch. „Hossbachovo memorandum“, ako dobre vieme, sa stalo jedným z najslávnejších historických dokumentov tejto éry. Stretnutie, ktoré zaznamenáva, sa dokonca označuje ako „Hossbachova konferencia“.

Jedna z najvýpovednejších reakcií na Hossbachovo memorandum prišla od náčelníka armádneho generálneho štábu generálporučíka Ludwiga Becka.

Beck bol typom nadpriemerne inteligentného a vysoko kompetentného vojenského veliteľa, akých Nemecko napohľad produkovalo v takých počtoch, že s ním iné krajiny nedokázali držať krok. Ustavične zachmúrený vysoký muž mal podľa slov vyššieho diplomata Ernsta von Weizsäckera „jemné a hĺbavé črty tváre, z ktorých priam sršala zodpovednosť, ba dalo by sa hovoriť aj o melanchólii“.

Beck nebol pacifista a rozhodne neprechovával proti vojne nejaké morálne námietky – to by ho predsa diskvalifikovalo z kariéry armádneho dôstojníka. Bol však presvedčený, že vojna má byť až poslednou možnosťou a jej hrozbu treba minimalizovať. Tak ako väčšina profesionálnych vojakov, aj Beck sa chcel vyhnúť predovšetkým takej vojne, ktorú by jeho krajina nedokázala vyhrať. A presne takou by podľa neho bola vojna proti Británii či Francúzsku, nehovoriac už o vojenskom konflikte s USA.

Ludwig August Theodor Beck (29. jún 1880 – 20. júl 1944) bol nemecký generál a v prvých rokoch nacistického režimu pred druhou svetovou vojnou v Nemecku zastával funkciu náčelníka generálneho štábu. Foto – Deutsches Bundesarchiv/Wikimedia Commons

Z týchto dôvodov malo Hossbachovo memorandum na Becka „devastačný“ účinok, na čo Hossbach spomínal ešte aj s odstupom rokov. Hitlerovo nástojenie na tom, že Nemecko potrebuje rozšíriť svoje územie, nechalo Becka chladným. Hlavné zmeny v humánnej geografii Európy, písal generál, sa nedajú uskutočniť bez „nepríjemných kŕčov, ktorých trvanie nie je možné predvídať“. Nápady s autarkiou, ktoré stáli napríklad za štvorročným plánom, považoval iba za „núdzové riešenia na obmedzené obdobie“. Pripúšťal, že je „nanajvýš pravdivé“ tvrdenie, že účasť na globálnej ekonomike obmedzuje nezávislosť Nemecka. Beck však s odtienkom opovrhnutia končil slovami: „Z tohto faktu vyvodzujem, že ak ako jediné riešenie zvažujeme prisvojenie si väčšieho životného priestoru, vidím v tom túžbu zvládnuť ťažkosti bez toho, aby sme o nich dostatočne premýšľali.“ Otvorené pohŕdanie cítiť z jeho dodatku, že výsostne vojenské otázky nie sú politickou záležitosťou a musia sa vyhodnocovať v kruhu vojenských expertov.

Nemeckí dôstojníci na čele s Beckom neboli jediní, komu Hitlerove ambície spôsobovali obavy. Francúzska spravodajská služba mala v nemeckom najvyššom velení agenta, ktorý prezradil podstatu toho, čo odznelo na Hossbachovej konferencii. Dňa 6. novembra francúzsky veľvyslanec v Berlíne André François-Poncet do Paríža oznamoval, že sa tu včera uskutočnila „veľká konferencia“, na ktorej sa zúčastnili Blomberg, Raeder, Neurath a Göring. Rokovalo sa na nej o „probléme surovín a ťažkostí, ktoré pri vyzbrojovaní spôsobuje nedostatok železa a ocele“. Naznačil aj to, čo s najvyššou pravdepodobnosťou bolo priamo uvedené v správe agenta. Keby bolo stretnutie iba o surovinách, písal, určite by sa na ňom nezúčastnilo toľko generálov. Jeden francúzsky úradník veľvyslanectva, ktorý správu čítal, ju komentoval prostoreko: „Bože môj, to snáď nie je pravda!“ zvolal. „Toto je vojna.“

Odpoveď Hitlera na Hossbachovo memorandum bola rozpačitá. Blomberg si prečítal memorandum a na znak súhlasu pripísal na jeho dolnú časť svoje iniciálky. Ale Hitler, ktorý svoje slová v to novembrové popoludnie nazval svojím „závetom“, sa dvakrát odmietol na Hossbachovo memorandum vôbec pozrieť. Vyhovoril sa, že nemá čas.

Hitler následne opustil Berlín a utiahol sa do svojich bavorských hôr, kde celé týždne trucoval. Najbližší čas nad slnko jasnejšie ukázal, čo si v horách vytrucoval.

[Ako je možné, že sa Hitler dostal k moci? Prečítajte si knihu od Denníka N Ako umiera demokracia. ]

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

2. svetová vojna

História

Knihy

Svet

Teraz najčítanejšie