Netušila som, čo všetko znamená byť spisovateľkou, hovorí Judith Hermannová
Túžba po dome, ako symbole príchodu niekam, túžba kamsi alebo k niekomu patriť je môj životný leitmotív, tvrdí autorka.
Patrí medzi najslávnejšie autorky svojej generácie. Debutovala zbierkou poviedok Sommerhaus, später (1998, česky Letní dům, později). Viaceré jej knihy sa stali bestsellermi a boli preložené do mnohých jazykov aj adaptované pre divadlo a film.
Slovenský preklad jej nového románu Domov práve vydalo Artforum. Kniha je príbehom ženy, ktorá začína nový život na odľahlom mieste pri mori. Román nadchol kritiku aj čitateľov a bol v marci 2021 nominovaný na prestížnu Cenu Lipského knižného veľtrhu.
Porozprávajte nám o zvláštnom mieste, na ktorom sa nová kniha odohráva. Viem, že sa úzko spája s vaším vlastným životom.
V knihe rozprávam príbeh o odchode z mesta na vidiek. Hlavná postava sa z metropoly presťahuje na pobrežie mora, do dediny, kde jej brat prevádzkuje pohostinstvo. Jej vzťah k danému miestu je najprv pragmatický. Nezaujíma sa o obec ani komunitu, drží si odstup. Ja to vnímam inak. Román sa odohráva vo Frízsku na severe Nemecka, v oblasti silných prílivov a odlivov. Nerastú tam stromy. Všade je veľa hrádzí, ľudia sa venujú najmä poľnohospodárstvu. Často býva hmla. Prostý kraj sa mi veľmi páči. Na rozdiel od hrdinky tam mám korene.
Pochádzate odtiaľ?
Môj praprastarý otec spravoval maják na ostrove Wangerooge. Na dôchodku postavil dom na pobreží, ktorý dodnes patrí našej rodine, a preto tam často chodievam. Som už vo veku, keď mi mesto čoraz viac lezie na nervy. Preto som v románe spracovala motív odchodu. Vyrozprávala som sa zo vzťahu k frízskemu regiónu.
Dlho vás vnímali ako veľkomestskú, berlínsku spisovateľku. Mesto tvorilo kulisu viacerých vašich poviedok. V debutovej zbierke Neskôr v letnom dome sa vidiecke sídlo stalo symbolom generačného sna. Zámerne ste sa k nemu vrátili?
Až oneskorene som v názve románu Domov uvidela ozvenu prvotiny. Neurobila som to vedome. Zdá sa, že aj po štvrťstoročí mám rovnakú hlavnú tému rozprávania. Je to môj životný leitmotív. Túžba po dome v prenesenom zmysle, ako symbol príchodu niekam, túžba kamsi alebo k niekomu patriť, čo môže byť priestor, človek alebo aj ľudský vzťah, ktorý pretrvá. Postavy z poviedkového debutu snívali, že také miesto dakde existuje, skonkrétnili si ho ako dom, ale odkladali to na neskôr, kamsi do budúcnosti. Hocikedy, len nech to nie je teraz. Hľadali prístav.
A vaši dnešní hrdinovia či skôr hrdinky?
Medzičasom vedia, že také miesto jednoducho
