O advente a krajine, ktorej nerozumiem
Svet, ktorý žijeme, plný paranoje a kolektívnych bludov, pripomína antiutopický román.
Pobavil ma kreslený vtip zobrazujúci vyčerpanú trojčlennú rodinu v hlbokom lese. Otec hovorí: „O. K., pripúšťam, že sme sa stratili, ale teraz je najdôležitejšie zistiť, čia je to vina.“
Máločo lepšie charakterizuje súčasnú dobu ako nedávny výrok prezidentky Zuzany Čaputovej po návšteve covidového oddelenia ružinovskej nemocnice: „Keď som sa rozprávala so zdravotníckym personálom, ktorý napriek obrovskej snahe čelí vyhrážkam a nenávisti, mám pocit, že žijem v krajine, ktorej nerozumiem.“
Zvykáme si na život v krajine, ktorej nerozumieme, a existenciu paralelných vesmírov, kde tradičné zákony a pravidlá prestávajú platiť. Lekári a sestry v nemocniciach sú považovaní za vrahov a ľudia, ktorí o sebe úplne vážne vyhlasujú, že pochádzajú z rodu „samson slavien“ a majú právo blokovať obchodné reťazce, sú oslavovaní ako obete a hrdinovia. Najmä ak tvrdia, že sa na nich nevzťahuje žiadny právny poriadok a môžu ľubovoľne trestať tých, ktorí nebudú rešpektovať ich „rozkazy“.
V tomto paralelnom multiverze je už možné skoro všetko – spravodlivý boj fašistov a mafiánov za slobodu proti „liberálnemu fašizmu“ aj opatrné želanie súčasnej koalície, že všetko sa nejako utrasie. Len vydržať.
Svet, ktorý žijeme, plný paranoje a kolektívnych bludov, pripomína antiutopický román. Neprekvapuje ma, že súčasnú situáciu cynicky zneužívajú niektorí politici a dezinformačné weby.